<Yvette>

Pred rokmi som videla ako to skončilo. Ako zobrali mojim milovaným životy. Ako v nich vyhasli posledné uhlíky. Možno som si to nepamätala. Možno neexistovala realita, v ktorej som bola ešte pri vedomí keď zomrela moja rodina.

Ale bola som tam. Nečinne som ležala a hľadela.

Teraz... teraz sa dialo to isté.

Bola som zalezená v skrini, keď sa objavil Colin.

Najskôr neistý, potom vypleštil oči od desu, od uvedomenia, od strachu.

A ja som...

Nemohla som hľadieť na to, čo sa dialo.

Otcovu pištoľ som zvierala v rukách. Bola stará a zasekla sa, keď som ju odistila. Ten moment ma mohol stáť všetko. A ja som nebola pripravená o všetko prísť.

Oči mi zastierali slzy, ale bolo mi to jedno.

To praskanie...

Ten zvuk...

Ten pach...

Zhlboka som nadýchla a vystrelila som z tiene skrine. Mieriac na nohu neznámeho.

Zvreskol a padol. Smrad krvi sa okamžite dostal do môjho nosa a naplo ma. Ešte raz. A napokon som sa povracala a vykotúľala som sa zo skrine.

>>>>>

>Colin<

Chvíľu mi trvalo, kým som spracoval čo vlastne vidím.

Výstrel neprišiel od muža, ale zo skrine. Z poodchýlenej skrine, skadiaľ sa takmer okamžite vyvalili zvratky a potom do nich padla aj tmavovlasá dievčina, ktorá kraľovala môjmu srdcu.

Skôr než som stihol vôbec pohnúť, sa z nej zase vyvalil prúd vývratkov.

Prebehol som k mužovi a skôr, než sa stihol spamätať z bolesti, som schmatol zbraň spomedzi jeho prstov. Ak som to v tej tme videl dobre, Yv trafila jeho pravé stehno. Ale mohol som sa mýliť.

Potom som sa konečne dostal k Yv, ktorá si šla vyvracať vnútornosti. Líca mala mokré od sĺz, v rukách stále kŕčovito zvierala odistenú zbraň. Jemne som jej ju vytiahol spomedzi prstov, aby náhodou nevystrelila.

Pobozkal som ju na čelo. „Už je to v poriadku," hlesol som a pritiahol som si ju do objatia. V tej chvíli mi nezáležalo ani na tom, že kľačíme v jej obede. „Už je to dobré."

Nechcel som si ani predstaviť koľko síl ju to muselo stáť. Mala zo zbraní panický strach. A ona vystrelila. Vystrelila, aby ma zachránila. Moja Yv...

„Neboj sa."

Triasla sa ako osika, ale už ju aspoň nenapínalo. Museli sme sa však stadiaľto dostať skôr, ako si ten chlapík povie, že sa na nás pokúsi zaútočiť.

„Musíme odísť, dobre? Poď." Oprel som si ju o seba a pomaly som sa aj spolu s ňou postavil. Vytiahol som z jej skrine sveter, aby sa tak možno netriasla a zobral obe zbrane zo zeme.

Zastrčil som si ich za opasok a radšej dvakrát som skontroloval, či sú zaistené.

Zasiahnutý chlapík stonal na zemi a snažil sa utlmiť krvácanie na nohe. Vytiahol som zo skrine nejakú neidentifikovateľnú látku a hodil som mu ju. Ani ja a ani Yv sme neboli vrahovia.

A potom som ju vyviedol z jej bytu.