<Yvette>

Nepočula som celý ich rozhovor. Ale dosť na to, aby som si uvedomila, že toto... táto idylka... to všetko nebolo a ani nemohlo byť reálne. Colin sa ma zastal. Bránil ma pred tými neznámymi chalanmi, ktorých tváre mi prišli povedomé z plesu.

Problém nebol v ňom. Nie v tom, žeby poprel, že so mnou niečo má. Že ma pozná. Že ma má rád. V tom... v tom vonkoncom nebol žiaden problém.

Problém... ja som bola problém.

Tí chalani boli jeho priatelia. Priatelia pred... predo mnou. A ja som ho o nich pripravila.

Potrebovala som to predýchať. Potrebovala som si to premyslieť a nájsť nejaké riešenie na celý bordel. Nechcela som, aby kvôli mne prišiel o svojich kamarátov. Aby prišiel o život, ktorý mal predtým. Nechcela som mu týmto spôsobom ublížiť. Za to som nestála. On... on bol dôležitejší. Vždy bol. Pre mňa. Pretože ak bol šťastný on, tak som bola aj ja. Aj keď sme sa práve nachádzali na druhej strane miestnosti, alebo na druhej strane hranice.

Sadla som si do kaviarne, kde ma zobral počas nášho prvého dohodnutého stretnutia. A premýšľala som. Dlhé minúty, z ktorých sa stali dve hodiny.

Keď som napokon odišla, vo svojom byte som našla telefón plný správ, ktoré poslal on. Pýtal sa, či som zaspala. Potom sa pýtal, či som okej. Či som v poriadku. Či sa niečo stalo. Či mi môže zavolať, ak si o tom nechcem písať. Potom ma len prosil, aby som mu dala vedieť, či som v poriadku, či žijem. Raz sa mi pokúsil zavolať.

Pri čítaní predošlých správ mi v ruke zavibroval mobil s ďalšou správou.

Colin: Prosím, Yv. Veľmi pekne ťa prosím, aby si mi dala nejako – hocijako – najavo, že žiješ a si v poriadku.

A tak som sa pustila do písania siahodlhej správy. O tom, že sa s ním musím rozlúčiť som sa rozhodla v kaviarni. Preňho. Pre jeho dobro.

Lebo som ho milovala.

A nechcela som, aby kvôli mne prišiel o hocičo.

Kým som správu odoslala, ruky som mala premočené od sĺz.

>>>>>

>Colin<

Prosím, nehnevaj sa na mňa. Nemala som... nemala som pri sebe telefón. Až teraz som si všimla, že si sa o mňa bál. Ja som... potrebovala premýšľať. Všetko si premyslieť a zhodnotiť to.

Ďakujem ti za všetko. Za čas, ktorý si mi venoval, za veci, ktoré si mi dal, za zážitky, na ktoré do smrti nezabudnem. Ďakujem za prvý bozk, za ples, za radosť, ktorú si mi spôsoboval. Pri tebe som mala konečne pocit, že som sa dostala z temného zámotku, do ktorého ma uvrhla smrť mojej rodiny. Nikdy ti to nezabudnem, Colin.

Tak rada... tak rada by som bola, ak by to nikdy nebolo skončilo. Ak by sme mali všetok čas sveta na potulovanie sa po meste a na získavanie nových spomienok. Ale dnes som si uvedomila, že... nemohlo by to fungovať. Nie, lebo sme z iného sveta. Tvoj svet sa od môjho líši a som za to rada. Lebo to znamená, že je na svete, tom spoločnom, ešte stále dobro.

Nechcem, aby si sa cítil zle. Aby si sa kvôli mne musel hocičoho, alebo hocikoho vzdávať. Teraz si bol možno spokojný s mojim kamarátstvom, ale akoby šiel čas, tak by to nebolo dosť.

Je mi to ľúto, že ti to nemôžem povedať do očí. Ale takto to bude lepšie. Som ti z celého srdca za všetko vďačná, Colin. Tebe a prosím, odkáž aj svojej mame, že jej ďakujem za úžasnú príležitosť. A že má syna, na ktorého môže byť hrdá.

Pozdrav odo mňa aj Kristen a Sebastiena.

Ďakujem.

Zbohom.

Tvoja Yv.

Nech som to čítal aj stokrát, ani tak mi to nedávalo zmysel. Prečo sa zrazu, keď včera bola ešte samý úsmev, rozhodla takto. Nechať nie len mňa, ale aj svoju príležitosť na to, aby sa dostala z periférie.

Zavolal som Kristen a prosil ju, aby mi to vysvetlila v nejakom špeciálnom ženskom jazyku, lebo mne to nedávalo vôbec žiadny zmysel. Čo sa, dopekla, mohlo stať? Čo sa môže zmeniť za taký kratučký čas?

„Počuj, nie som si istá, čo sa stalo... ale si si istý, že si neurobil niečo... niečo čo si nemal?" pýtala sa ma Kristen v telefóne. Asi som znel dosť zúfalo, lebo znela ustráchane.

„Nie!" bránil som sa. Kedy by som vôbec stihol niečo tak fatálne pokašľať? „Keď odišla, bola ešte... spokojná. Usmievala sa, áno, aj očami. Ešte raz ma uistila, že zajtra – teda dnes – príde. Potom sme si večer vymenili niekoľko správ, také, ako už tisíc ráz predtým. Ráno dokonca tiež a vravela mi, že o chvíľu vyráža. Tak som na ňu čakal pred Bielym domom až kým..."

„Nechcem, aby si sa cítil zle. Aby si sa kvôli mne musel hocičoho, alebo hocikoho vzdávať."

To nie...

„Kurva! Jasné!" vykríkol som do telefónu, až som počul, ako Kristen na druhej strane od prudkej reakcie prekvapene zhíkla. „Počula nás. Počula tých debilov ako sa vyjadrujú. Musela byť na druhej strane ulice, v tej tienistej uličke. A vydedukovala, že kvôli nej som prišiel o tých štyroch ťulpasov ako kamarátov."

Kristen bola chvíľu ticho. „To asi dáva logiku," zhodnotila nakoniec.

„Jasné, že dáva!" zvolal som. „Bože, toto si nemôže myslieť. Nie naozaj. Tí štyria nestoja ani za mak."

„Tak jej zavolaj. Povedz jej to."

Povedz jej to.

Nie, nie volať. Nezdvihla by mi.

Ale...

Slnko sa už skláňalo k obzoru.

„Ďakujem za pomoc," hlesol som do telefónu a zložil.

Potom som si natiahol len sveter a topánky a vytrielil som na ulicu.