<Yvette>

Bol piatok pred plesom. Predposledný deň našej dohody. A ja som bola každou hodinou nervóznejšia. A zúfalejšia. Nechcela som, aby to skončilo. Nechcela som byť zase zavretá na periférii. A nechcela som byť bez Colina, ktorý po novom vypĺňal každý môj deň, spolu sme sa smiali, zabávali, alebo sa len túlali. Počas tých troch týždňov som zažila šťastie, aké som ešte neokúsila. A nechcela som sa ho vzdať. Lenže to nebolo na mne.

Colin ma s úsmevom čakal pred Bielym domom a potom sme sa po objatí vybrali po uliciach mesta, len tak sa bezcieľne túlať, kým nás neprepadne hlad.

Zdalo sa mi, že aj on je akýsi napätejší než doposiaľ. Ale možno som si len domýšľala niečo, čo tam nebolo.

„Už sa tešíš na zajtra?" spýtal sa znenazdajky.

Odpoveď však nebola taká jednoduchá. Tešila som sa, lebo som bola zvedavá. Ale desila som sa toho, čo sa malo diať potom. „Asi áno," odpovedala som nakoniec. „Som zvedavá aké to bude."

Colin prikývol. „Osobne takéto akcie príliš nemám v láske. Ale tiež som zvedavý."

Znova sme upadli do ticha. Ktoré znova prerušil on: „Vieš, hovoril som s matkou."

Jeho opatrné slová mnou prehnali vlnu zimomriavok. Mohli tieto slová vôbec znamenať niečo dobré?

„O tom, že čo bude so všetkým po plese," pokračoval. „A navrhla jedno riešenie. Ale bude len na tebe ako sa rozhodneš. Je to... je to tvoje rozhodnutie."

Odvážila som sa pozrieť do jeho neistých očí. „Dobre," hlesla som.

„Určite s tebou nechcem prerušiť kontakty a nechcem ani to, aby si uviazla... tam. Preto mama prišla s nápadom, žeby si pre ňu mohla pracovať. Za peniaze a so všetkým, čo k tomu patrí. Zatiaľ by nebolo jasné, že čo presne by si robila. Zrejme nejaké papierovačky, ale podľa mňa by mohla byť reč aj o iných úlohách. Presnejšie by sme sa dohodli po plese. V nedeľu alebo v pondelok. Ale... len ak chceš."

Hodnú chvíľu som nevedela nájsť správne slová. Chcela som len... ďakovať. Jemu, jeho matke, všetkému, čo umožnilo túto divnú dohodu a to, čo z toho môže vzísť. Neodvážila som sa dúfať v to, žeby to mohlo mať nejaké pokračovanie. Bolo to také neisté a odvážne a ja som sa bála ďalších dní. Ale takto... Ak ma skutočne i naďalej chcel vo svojom živote...

Venovala som mu úsmev žiarivý od šťastia a chytila som ho za ruku. „Bolo by mi potešením, Colin."

>>>>>

>Colin<

V tej chvíli by som mohol od šťastia vzlietnuť. Usmievala sa na mňa žiarivejšie ako slnko a ja som bol proste šťastný; šťastný, pretože som vedel, že sa s ňou nemusím lúčiť. A to šťastie nezmizlo ani po zvyšok dňa.