<Yvette>

Pani Nella ma už čakala s úsmevom na perách, aby som jej mohla dať pozor na nezbedné deti, ktoré, ako som začula, práve pracovali na zničení večere.

„Dnes žiaden šarmantný doprovod?" vyzvedala s potmehúdskym úsmevom.

„Dnes len ja. Snáď to Annie prežije."

Pani Nella sa zachechtala a zatvorila za mnou dvere. „Ďakujem, že si prišla, Yvette. Viem, že to bolo na poslednú chvíľu a ty teraz máš vlastné záležitosti, ale..."

„Žiadne ale, pani Nella," zafučala, ako vždy, keď som pred jej meno doplnila slovo pani. „Pre túto rodinku by som urobila hocičo a hocikedy."

Pani Nella sa srdečne usmiala a uväznila ma v medveďom objatí. „A ja som ti za to vďačná, Yvette. Ani netušíš ako. Mala by som sa vrátiť zajtra okolo obeda a Leslie s Markom treba na ôsmu zobrať do škôlky. Vieš to zariadiť? Alebo sa máš stretnúť s Colinom?"

„Nemali by sme sa. Všetko bude v poriadku," ubezpečila som ju a položila som jej ruku na plece. Vždy bývala nervózna keď ju do práce zavolali z ničoho nič.

Vďačne sa na mňa pozrela, venovala mi ešte jedno objatie a zbehla do kuchynky, rozlúčiť sa so svojou bandou divochov.

Len pár minút po tom, čo odišla, mi zapípal mobil na znak novej správy. Usmievala som sa skôr, ako som si správu vôbec prečítala.

Colin: Dúfam, že dnes ti bolo s Kristen dobre a nebola príliš otravná.

Ja: Bolo to skvelé. Ďakujem za možnosť spoznať ju.

Colin: To vôbec nestojí za reč.

A skôr, akoby som stihla odpísať, pípla aj druhá správa.

Colin: Tak som premýšľal, že keď sme dnešok prepásli... nechcela by si si to zajtra vynahradiť?

Srdce zaplesalo na tou správou, hoci som si uvedomila, že ho budem musieť sklamať.

Ja: Nech to znie akokoľvek dobre, bohužiaľ, nemôžem. Strážim tvoju fanúšičku.

Colin: :D :D Annie srdečne pozdravujem. Ale vieš ako, ak nepríde Mohamed k hore, hora príde k Mohamedovi. Či tak nejako. Smiem sa objaviť?

Na chvíľu som zarazene hľadela na správu. A potom...

Ja: O pol deviatej na hranici?

Colin: Už sa nemôžem dočkať. Dobrú noc, Yv.

Ja: Dobrú noc.

>>>>>

>Colin<

Yvette som čakal na hranici, kde sme sa už niekoľkokrát stretli a kam som ju už párkrát aj odprevadil. Preto ma prekvapilo, keď sa objavila na inom úseku, nejakých päťdesiat metrov odo mňa. A za ruku držala malé dievčatko, ktoré džavotalo ostošesť. Jej súrodencov som nevidel.

Pobral som sa teda k nim, na mojej strane hranice. Keď si ma Yv všimla, usmiala sa a tiež sa ku mne vybrala, ťahajúc za sebou utáranú Annie. Tmavé vlasy dievčatka padali do očí, ale keď si ma všimla, hneď zbystrila. Zrazu som bol neskutočne rád, že som si tašku zase napchal sladkosťami.

Zvýskla, rozbehla sa a zrazu to bola ona, kto ťahal Yvette a nie naopak.

Zastali sme, každý na svojej strane hranice. „Zvyšok?" nadvihol som obočie.

„V škôlke," objasnila Yvette. „Hodláš sa k nám pridať?"

Žeby som v jej jemnom hlase začul provokáciu? Bol som nadšený z toho, že je v mojej prítomnosti už úplne uvoľnená a sama sebou. Napĺňalo ma to spokojnosťou.

Potom mi v hlave skrsol nápad. „Nechcete ísť vy sem? Na chvíľu? Kým nebude treba ísť pre Leslie a Marka?"

Yvette sa zháčila a zapozerala sa na Annie. „Ona nemá papiere, ktoré dovoľujú prechod," hlesla tak potichu, aby to Annie nezačula. Tá sa aj tak zaoberala nejakým pekným kamienkom.

„A keby skúsim prehovoriť do duše týmto namosúreným strážcom?" Niektorých by som svojim menom určite obmäkčil.

Yv však vyzerala neisto. „Neviem či je to dobrý nápad, Colin."

Možno mala pravdu. Ja by som z toho problémy nemohol mať, ale ony možno áno. A to som riskovať nechcel. „Tak mi daj chvíľu kým sa tuto preukážem strážnikom a hneď som tam."

S vďakou sa usmiala a trocha ustúpila, čakajúc kým sa k ním pridám.