<Yvette>

Nekonečná galaxia pocitov. Jasných farieb. Veselej melódie. Hlasného smiechu.

To všetko a omnoho viac sa skrývalo za tým jemným pohladením jeho pier. Oči mu žiarili, tvár svietila. Chutil ako jablko, ako čerstvá voda. Voňal ako divoký horský vzduch.

Želala som si, aby ten moment trval naveky.

No ako všetko ostatné, aj to malo svoj koniec.

>>>>>

>Colin<

Bol som si pomerne istý tým, že sa usmievam ako pripečený. Ten blažený výraz sa ma držal od chvíle, čo som nabral odvahu na to, nad čím som už niekoľko dní premýšľal a pobozkal som dievča z periférie.

Môj úsmev nemohol ujsť nikomu. Ani matke. „Dnes máš podozrivo dobrú náladu," nadhodila a strčila si do úst vidličku.

Nemohol som namietať. „A?"

„A?" nadvihla obočie. „Môžem to pripísať tomu faktu, že si dnešný deň trávil s Yvette?"

Z mierumilovnej lúky sme sa pobrali preč dosť skoro na to, aby ma stihla odprevadiť k hraniciam a sama mohla zájsť späť domov. Boli sme spolu mučivo málo, predsa som mal pocit, akoby sme boli spolu neustále.

„Možno," odpovedal som jej neurčito.

Otec si nás nevšímal, venoval sa len svojmu tanieru, ktorý si naplnil už druhýkrát.

„Takže áno." Mame sa zaleskli oči. „Vychádzate spolu?"

Prikývol som. „Je skvelá spoločnosť. Museli sme prísť na to, ako spolu vychádzať, ale nebolo to nič zložité."

Mama sa spokojne usmiala. „Takže môžem rátať s tým, že sa s ňou budeš chcieť stretávať aj po tom, čo skončí vaša dohoda?"

Zháčil som sa. Vedomie, že už len týždeň nás delil od plesu, kvôli ktorému všetko vzniklo a malo aj zaniknúť, ma udrelo do tváre ako veľký šuter.

Áno, chcel som sa s ňou stretávať aj potom. Ale...

„Budem sa jej na to musieť opýtať," zamrmlal som a prvýkrát v ten deň mi úsmev zmizol z tváre. Budúcnosť bola neistá a ja som netušil, čo chce ona.

„Vieš, nemal by s tým byť problém," nadviazala mama. „S niekoľkými ľuďmi mám nadviazanú dlhodobú spoluprácu a môžu si do mesta a z mesta chodiť celý rok ako sa im zapáči. Nie je ich veľa, no čo som počula, Yvette je šikovná a určite by sme sa dokázali dohodnúť."

Mohla by pre matku robiť výpomoc. Mohla by robiť toľko vecí a vymanila by sa tak z náručia temnoty periférie. Avšak bolo to len jej rozhodnutie. „Budem sa jej na to musieť opýtať," zopakoval som, no s väčšou nádejou. „Ale..."

Matka nadvihla obočie v očakávaní pokračovania.

Odkašľal som si: „Rozmýšľal som."

To na chvíľu upútalo aj otcovu pozornosť, ale dlho to teda netrvalo. Niežeby mi to vadilo.

„Vieš, nad tou prácou na polícii." Mal som na miestnej stanici robiť od začiatku septembra a dovtedy som chodil len na kratšie inštruktáže a učil som sa robiť nejaké základy pri rodičových kamarátoch. „Nie som si istý, či je to dobrý nápad."

Chcel som tam pracovať. Bolo to všetko, čo som chcel robiť. Ešte pred mesiacom. Ešte možno aj pred dvoma týždňami.

Preto moje vyhlásenie zaujalo matku a teraz už aj otca, ktorý úplne odtrhol pohľad od taniera. „Prečo?" zvraštil obočie a jeho chrapľavý hlas zaplnil miestnosť.

„Rozmýšľal som." Pripadal som si ako opakovací papagáj, ale bolo dôležité, aby to pochopili. „Chcel som tam robiť, pretože som si uvedomoval dôležitosť udržiavania poriadku v meste. Ale čo je polícia? Čo robí v skutočnosti? Udržiava poriadok tu, kde nanajvýš hádžu decká smeti na ulici."

„Čo tým chceš povedať?" spýtala sa jemne mama a mal som pocit, že ona už chápe na čo narážam.

„Že chcem robiť niečo užitočné. Niečo, čo dokáže zmeniť veci k lepšiemu. Zmeniť ľudské životy."

„A je to tu," zašomral otec a vrátil sa k tanieru.

„Aby som sa uistila, že chápem správne," nadviazala mama. „Napriek tvojej dlhoročnej zaťatosti si sa rozhodol, žeby si radšej pomáhal mne?"

„Nie tebe," odpovedal som. „Ale ľuďom, ktorí žijú za hranicami centra. Spoznal som Yvette, spoznal som ďalších a uvedomil som si, že každou maličkosťou môžeme vylepšiť aspoň kúsok z ich života. Ak by mali aspoň štipku svetla, aspoň maličký kúsok, možno by neprepadávali temnote. Možno by sa veci trocha zlepšili."

Po mojom prehlásení upadla jedáleň do ticha a večeru sme dojedli mlčky. Až tesne predtým, než som sa pobral do svojej izby, sa ku mne mama naklonila a pošepkala: „Som na teba hrdá, Colin."

Tie slová mi ešte nikdy nepovedala.