<Yvette>

Nevedela som, čo má pre nás Colin vymyslené. Povedal mi – deň po tom, čo som prespala v Bielom dome a otvorila mu moju tajomnú komnatu hrôzy – že sa stretneme pri hraniciach. Mám ho tam čakať.

Tak som čakala.

Zrazu mi zapípal telefón a objavila sa jednoduchá správa od Colina.

Ešte 10 minut. Trocha som sa prerátal.

Pousmiala som sa nad tým a oprela som sa o sivú budovu, ktorá ako jedna z mnohých tvorila hranicu medzi centrom a perifériou.

Čakala som v tichu, až kým sa ku mne neprihovoril vysoký a svalnatý strážnik, ktorého som už toľkokrát stretla pri prechode cez hranicu: „Dnes idete na vašu stranu?"

Mykla som plecom. Ktovie čo mal Colin v pláne? „Možno. Prečo?"

Tiež len pokrčil plecami. „Len tak zo zaujímavosti. Chodíš hore-dole tak často, až si ma začala zaujímať. Som Josh," natiahol ku mne otvorenú dlaň.

„Yvette," pousmiala som sa naňho a potriasla ma rukou. Zaplnila ma zvláštna spokojnosť.

Potom sa však objavil Colin a bez zaváhania ma pozdravil objatím. Okamžite tým odpútal moju pozornosť od Josha, ktorý sa len usmieval popod jemné fúzy. „Pripravená?"

„Na čo?" nadvihla som obočie. Čo len to zase vymyslel?

„Jednoduché," zaškeril sa. „Ja som ti ukázal z centra už dosť vecí, nie? Teraz mi môžeš ukázať ty mne to, čo považuješ za najlepšie na periférii."

Nad jeho nápadom som len zažmurkala. No...

„Tak poďme na to," šepla som, načiahla som sa za jeho rukou a potiahla som ho za sebou.

Prvá zástavka bola čisto praktická. Preto sme sa zastavili vo štvrti, v ktorej bol o tomto čase pokoj. Ulice zívali mrazivým pokojom, ktorý hlásal búrku. Večer. No dovtedy bolo času dosť. Nebolo predsa ešte ani desať hodín.

Colin ma nasledoval hore po polorozpadnutých schodoch, ktoré zavŕzgali vždy, keď človek neodhadol kam má stúpiť. Šiel za mnou až na piate poschodie opustenej bytovky, keď sme zastali pred ošarpanými dverami. Keď som odomkla, Colin ma pustil dnu ako prvú.

Na moje veľké prekvapenie však zatiahol dvere pred vlastným nosom.

Už-už som sa ho išla spýtať čo to vyvádza, keď zaklopal. Raz, dvakrát, tretíkrát a aj štvrtýkrát. Vždy šlo o kratučké klopnutia.

Otvorila som teda dvere. „Čo to robíš?" spýtala som sa ho.

Odpovedal mi s použitím svojho žiarivého úsmevu: „Kedysi si mi povedala, že sa k tebe dá dostať len štyrmi krátkymi klopnutiami."

Vážne? Asi som si z neho uťahovala. No zahrievalo ma pri srdci, že si spomenul. „Tak to máš šťastie, že si použil správny kód," zasmiala som sa a vtiahla som ho dnu.

„Takže sme u teba doma, áno?" overoval si.

„Hej," hlesla som a preletela pohľadom po prázdnom byte. Bol to byt, v ktorom som vyrastala. Byt, v ktorom zomrela moja rodina. Fľaky krvi boli vsiaknuté do starého koberca, ktorý som vyhodila pri prvej príležitosti.

Byt sa skladal zo štyroch izieb – z maličkej kúpeľne, kde bola stará vaňa a záchod, z ešte menšej kuchyne, ktorú tvorila len chladnička a jedna skrinka, z obývacej miestnosti, kde stála veľmi stará pohovka, ktorú som väčšinou používala ako posteľ a jedna skriňa a potom spálňa, v ktorej bola aj komoda s oblečením.

„Je to..?" Asi Colin pochopil, že som sa sem nenasťahovala podľa vlastného výberu. Nie tak celkom.

Prikývla som. „Porozprávam ti dnes... čo bolo potom. Ale teraz si sadni. Len niečo pripravím."

A tak sa posadil na gauč a ja som sa pobral do maličkej kuchynky.

>>>>>

<Colin>

Yvette ma s tajomným úsmevom viedla pomedzi úzke uličky. Odmietla mi povedať kam ideme, no pred niekoľkými minútami vyšla z kuchyne s ruksakom na chrbte a tvárila sa až desivo tajomne. Z čoho som bol, úprimne, totálne nadšený.

O chvíľu vystriedal rozbité cesty chodník, ktorý bol chvíľku vystlaný kameňmi, no potom z neho ostala len piesková stopa, ktorá viedla pomedzi stromy. Dostali sme sa za hranice periférie.

Pri meste sa rozprestieral les na väčšom kopci, no mešťania tam priveľmi nechodili. Aby sa k nemu dostali, museli by prejsť cez perifériu, alebo by obísť väčšinu mesta, aby sa dostali ku kopcu z druhej strany. Takže to len málokomu stálo za tú námahu.

V každom prípade, ani ja sám som v tomto lese nikdy nebol. No Yvette sa tam pohybovala s ľahkosťou, akoby sem behala pomerne často.

Keď sme zmizli pod hustou klenbou stromov, pochopil som prečo. Príjemné prítmie chladilo moju tvár rozhorúčenú od mesta. Po stromoch skákali malé vtáčiky a veselo čvirikali, akoby nemali ani poňatia o tom, čo sa deje len pár minút od nich.

Chodník čoskoro pominul a Yvette nás viedla pomedzi stromy. Už dávno som stratil zmysel pre orientáciu, ale zdalo sa, že ona presne vie kam máme namierené.

„Ideš ma zabiť a zakopať?" nadhodil som a dal som si záležať, aby bolo jasne rozoznateľné, že žartujem.

„Samozrejme," vydýchla, siahla na ruksak a vytiahla fľašku s vodou, z ktorej sa napila. Ponúkla ju aj mne.

Zobral som si ju a napil som sa. Keď však vystrela ruku, aby si fľašu zobrala preč, pokýval som hlavou. „Daj mi tú tašku. Ty si ju niesla doteraz."

Úprimne a veselo sa zasmiala. „Nevymýšľaj. Odteraz bude terén trocha ťažší. Ja som si na to už zvykla, ale nechcem, aby si sa ty sklátil."

Snažil som sa netváriť urazene, ale asi mi to priveľmi nešlo, pretože sa zase uchechtla. „Daj mi to, lebo ťa tu nechám."

Tak som jej bez boja odovzdal fľašku a ona pokračovala napred. A mala pravdu, terén sa zhoršil do niekoľkých minút.

Yv sa vyšplhala na vysokú skalu, ktorá tvorila len prvý stupienok na čudnom, prirodzenom schodisku.

Robil som, čo som mohol, aby som jej stačil, no kým sa ona vyťahovala už na piaty „schod", ja som sa ešte stále mordoval s druhým. V živote som neliezol po skalách.

Yvette ma čakala posadená na piatom schodíku a húpala nohami, kým som sa k nej krvopotne snažil dostať. Očividne sa na mne dobre zabávala. No bez rečí mi pomohla vytiahnuť sa na piaty schodík.

Potom, na moje veľké prekvapenie, neliezla ďalej. Len sa pobrala doprava, na úzkej kamennej rímse, ktorá viedla k ešte jednej skale.

Tá bola vyššia ako ostatné, ale nebola taká hladká, tak sme sa na ňu dostali bez nejakých problémov. A čo bolo na jej druhej strane...

Vypískol som. „To je... wau."

Iné slová som na ten výhľad nemal. Zo skaly bolo vidieť ponad stromy na celé mesto a aj na perifériu. Ten výhľad bol dokonalý, ale na druhej strane skaly bola malá lúčka, ohraničená prudkým zrázom z každej strany. Na lúke rástli farebné kvety, okolité stromy voňali po dozrievajúcom ovocí a v tráve skákali dvaja hnedý zajaci, ktorí si pochutnávali na ďateline. Pri stene, ktorá viedla vyššie na vrch kopca, ležalo maličké jazierko, zrejme dosť plytké, keďže sa v ňom máčalo niekoľko vtákov.

„Vyzerá to ako z rozprávky," hlesol som a sadol som si k Yvette, ktorá sedela na kraji skaly.

„Môžeme tam zísť," povedala rovnako potichu ako ja. „Dá sa dostať tam aj späť."

„Nerád by som ich odohnal," kývol som hlavou k zajacom. Chrúmali zeleň tak spokojne.

Yv prikývla, akoby myslela na to isté. „Občas tam zleziem, namočím si nohy do vody. Raz, keď som tam sedela, v úplnej tichosti, prišiel jeleň. Len začal jesť a vôbec si ma nevšimol."

Alebo si možno povedal, že niekto sediaci tu, rozhodne nie je hrozbou.

„Ako si to miesto našla?"

„Podľa pamäti," odvetila. „S mamou a otcom sme tu párkrát boli. Trvalo mi však pár rokov, kým som sa sem dostala naspäť. Párkrát som zablúdila. Dokonca som zo dva razy musela prespať v lese, lebo som sa nevedela vymotať."

Pousmial som sa nad tým.

„Keď som sa čo najviac vyliečila zo zranenia," začala zrazu Yv a prekvapilo ma, aký mala pevný hlas, „pani Nella trvala na tom, aby som ostala s ňou a s jej manželom. Žila som s nimi takmer rok, kým som sa naučila robiť veci, ktoré boli nevyhnutné pre prežitie. Pani Nella si ani neuvedomovala, že keď som od nej chcela, aby mi ukázala ako zapnúť sporák, alebo ako pripraviť jedlo, tak som to chcela preto, aby som mohla odísť."

Počas svojich slov si dala dole ruksak a začala z neho vyťahovať veci. Najskôr deku, ktorú rozprestrela po skale, potom dve fľašky s vodou a aj dózu s nejakým jedlom. Všetko to položila medzi nás, až na deku, na ktorú sme si sadli.

„Jedného dňa som prišla za ňou, poďakovala som sa jej za jej láskavosť a pomoc a povedala som jej, že musím odísť. Že... že tam nemôžem žiť. Niečo vo mne sa potrebovalo osamostatniť. Možno to bol ten pocit, že ak sa na niekoho naviažem, zase budem mať čo stratiť. No musela som odísť.

Pani Nella to pochopila, ale navštevovala ma každý deň ešte niekoľko mesiacov. Potom, ako videla, že si dokážem poradiť aj sama, sa jej návštevy začali stávať menej častými. Každý druhý deň, každý tretí, raz týždenne...

Učila ma písať, čítať, variť, povedala mi o tom, akoby som si mohla aj ako dieťa zarobiť, keďže som sa bránila peniazom, ktoré mi dávala ona a jej manžel. Hlavne po tom, čo vysvitlo, že je tehotná s Leslie. Jednoducho, pani Nella ma naučila všetko, čo som k životu potrebovala, čo ma nestihli naučiť rodičia, pretože si mysleli, že bude na to ešte dosť času."

Otvorila dózu, v ktorej bol nakrájané jablká a hrušky. Ponúkla ma, potom si vzala aj ona a len čo dožula, pokračovala: „Najskôr som vypomáhala v obchode s oblečením a triedila použité veci od tých nových. Potom sa narodila Leslie a ja som pomáhala pani Nelle, pričom ona trvala na tom, aby mi za tie služby platila. Rozniesla medzi svojimi známymi to, ako dobre mi to s deťmi ide, pričom ja som v podstate robila len to, čo mi pani Nella vravela. Ale ženy ma začali vyhľadávať, lebo nemali nikoho, kto by im dal pozor na deti, kým museli chodiť do práce, alebo si nejako zarobiť. Dávali mi len malé sumy, ale stačilo to na to, aby som prežila, aby som si po čase kúpila telefón, aby mi mohli zavolať, keď ma potrebovali.

Pani Nella mi pred niekoľkými mesiacmi dohodila ponuku, ktorá hovorila o tom, že tvoja matka hľadá niekoľko pomocníc na svoju oslavu. Dlho mi húdla do hlavy, aby som tú možnosť neprepásla. A tak nejak som sa dostala aj na tú oslavu, ktorá... ktorá má za následok toto."

Toto. Ukázala pritom na seba, na mňa a ja som len nadvihol obočie. „A to je toto také zlé?"

Yv sa pochmúrne zasmiala. „Myslela som si, že to také bude. Že náš spoločne strávený čas bude... trápením. Ale mohlo mi to pomôcť a ja som nedokázala odmietnuť. A teraz? Od smrti mojej rodiny je toto obdobie snáď mojim najšťastnejším v živote."

Pri jej slovách mi srdce šlo vyskočiť z hrude. Nebol som jediný, kto sa v jej prítomnosti cítil skvele. Kto s ňou chcel tráviť čas, smiať sa s ňou a chodiť s ňou hore-dole, len aby sme boli spolu. Možno som nebol jediný, kto sa do toho druhého beznádejne buchol.

Preto som prehovoril: „Môj život bol značne ľahší a šťastnejší ako tvoj. Ale predsa. Vždy, keď som s tebou, mám pocit, že doteraz mi niečo veľmi chýbalo. A teraz to konečne mám."

Yv sa na mňa prekvapene zahľadela, zažmurkala, ale na pery sa jej pretlačil úsmev. Taký oslňujúci úsmev, ktorý odrazil svetlo slnko a jej oči zažiarili ako topiaca sa čokoláda.

Nahol som sa do priestoru medzi nami a spojil naše pery.