<Yvette>

Nebola som si istá kedy naposledy som sa tak dobre zabávala. Tráviť celý deň s Colinom a pritom sa čľapkať v príjemne chladivej vode... Bolo to niečo futuristické, niečo vysnívané. A predsa to vždy pôsobilo tak nereálne.

Aj cestou von z areálu kúpaliska, pričom som sa snažila usušiť si vlasy najlepšie ako sa dalo, som mala miestami pocit, že sa mi to ani nestalo. Že to bol sen. Konečne nejaký príjemný, hrejivý sen.

„Pôjdeme do Bieleho domu," vyhlásil Colin.

Nadvihla som obočie. „A to už prečo?"

Ukázal na siluetu mesta. A až o chvíľu som pochopila. „O chvíľu začne zapadať slnko. Nechcem, aby si chodila po periférii v tme, takže ostaneme na noc tam. Je tam viac hosťovských akoby sa mohlo zdať. U nás doma by si bola odsúdená na sedačku."

„Ale..."

„Žiadne ale," skočil mi do reči. „Trvám na tom, vážne. Môžeme si večer pozrieť nejaký film, čo ty na to?"

Napokon som sa zmohla len na prikývnutie. A široký úsmev.

>>>>>

>Colin<

Akokoľvek som sa snažil, nevedel som si ten obraz vyhnať z hlavy. Stále a stále som pred sebou videl jej jazvu. Bol som zvedavý na príbeh, ktorý sa za ním skrýval.

Počas dňa som videl aj škrabnutie na jej ramene, ale hoci to bolo novšie, nevyzeralo ani zďaleka tak hrozivo ako pokožka na jej bruchu.

Nedokázal som sa sústrediť na film pred sebou, hoci Jumanji som mal fakt rád. Stále mi oči ubiehali k nej.

A keď film skončil a Yvette si ma premerala svojimi uhrančivými očami, vedel som, že si môj znepokojený pohľad všimla. Otvorila ústa, ale predbehol som ju: „Nemusíš mi nič hovoriť ak nechceš."

„Nechcem," pripustila, „ale možno by som mala."

Vydýchol som. „Je to na tebe." Mal som pocit, že za tou jazvou sa skrýva príbeh oveľa horší a temnejší než za škrabancom na jej ruke.

Ani som netušil akú obrovskú pravdu mám, kým sa nerozhovorila.