<Yvette>

Počula som, o čom sa rozprávali. A na základe toho ako sa Colin tváril, keď som sa vrátila do obývačky, mi bolo jasné, že sa k tej téme ešte vrátime.

Len o polhodinu neskôr trval na tom, aby som zabrala gauč a on si pospí na zemi aj s dekou, ktorú mu skadesi vyhrabala pani Nella. Keď nastalo ticho a tma, a každý zaliezol na svoje miesto, Colin ticho vyslovil: „Prepáč."

Prekvapene som sa posadila. „Čože?"

„V ten deň, keď si meškala som sa správal ako idiot. Netušil som, že sa ti stalo niečo také."

Zarazilo ma, že ho to naozaj štvalo. A nebol nahnevaný na mňa a moje tajnostkárstvo, ale skôr na seba. „Nemal si to odkiaľ vedieť, Colin," hlesla som.

„Možno nie," priznal a pozrel sa na mňa. V tmavej miestnosti som videla len jeho siluetu, ale cítila som jeho spaľujúci pohľad na vlastnej tvári. „Ale videl som, že nie si v poriadku. A potom, na tej stanici... Už chápem prečo si sa tak zľakla zvuku streľby."

Zošuchla som sa z gauča na zem. Sadla som si vedľa neho, no on stále ležal. Tak som si ľahla aj ja. Delilo nás len niekoľko mizivých centimetrov. „Dôvod toho," začala som sotva počuteľne, „že ma postrelili, bol práve fakt, že ma ten zvuk desí. Vždy mi... prepne. Zabúdam na realitu. A buď začnem bez rozmyslu jačať a utekať, alebo zmrznem. Možno práve moje reakcie budú jedného dňa mojimi katmi."

Nikdy som sa nikomu nepriznala s tým, že sa desím zbraní. Ich zvuku, výzoru, pachu pušného prachu.

Colin potme našiel moju dlaň a stisol mi ju. Mlčky sme ležali na podlahe, až kým sme nezaspali a ráno sa nezobudili na prvé slnečné lúče.

>>>>>

>Colin<

Ešte stále som cítil teplo sálajúce z jej tela. Ležala na zemi vedľa mňa celú noc, ale potom ráno sa na mňa ledva pozrela, akoby sa hanbila, že ma po celý čas držala za ruku. Alebo skôr ja ju.

A tak, sediac vo vlastnej izbe, som si začínal uvedomovať, že dohodnuté kamarátstvo možno nie je to, čo náš vzťah vystihovalo.