>2.<
<Yvette>
Po nejakej dobe mi kmitanie medzi hosťami prišlo takmer prirodzené. Nosila som stále nové tácky s pohármi, v ktorých bublal šampus a odnášala som tie prázdne, povaľujúce sa kade-tade.
Zrazu sa pri mne pristavil pekný mladík s čiernymi vlasmi. Na jednom uchu mal nejaké ružové stopy a radšej som nechcela ani hádať ako sa na jeho ucho dostal rúž. Bol oblečený v obleku, ktorý mu dokonalo sadol a v príťažlivej tvári mal vsadené dve hlboké zelené oči.
Zobral si posledný pohár z mojej tácky a rovno naň položil ten prázdny. „Ďakujem," povedal.
Prekvapilo ma to. Zatiaľ mi nikto nepoďakoval. A asi preto som sa ho rozhodla varovať, že má na uchu stopy niekoho úst.
„Nechcem byť neslušná, no vaše ucho..." prehovorila som potichučky.
Chvíľu som mala pocit, že ma prepočul, no potom si so zvrašteným obočím siahol na ucho a pretrel si ho. Na prstoch mu ostala ružová stopa, nad čím si len otrávene povzdychol.
„Ďakujem za varovanie," hlesol a už bol preč.
>>>>>
>Colin<
Oslava bola už na konci, keď si ma odchytila matka. Za bezstarostným úsmevom však skrývala vážne oči a ja som vedel, že to, čo bude nasledovať, sa mi páčiť nebude. Vlastne som mal pravdu.
„Emeliu Popsovú neznášam," vzdychala a ťahala ma z davu hostí, „no treba jej uznať, že má v niečom pravdu."
„Jej výber rúžu to však rozhodne nie je," posťažoval som sa. Strávil som pred zrkadlom desať minút, kým som zmyl jej nepoddajný rúž. Ani nechcem vedieť koľkí sa na mne rehotali, kým ma nevarovala tá dievčina. Aspoň niekto má chrbtovú kosť.
„Čo? Nie," prevrátila mama očami. „Myslím tým, že ak ma skutočne nepodporuje moja rodina, tak akoby som mohla čakať, že ma podporí mesto?"
„O čom presne hovoríme?"
Vedel som, že vedenie mesta nie je príliš nadšené z podobných dobročinných vecičiek, ale mama nad tým doteraz stále len mávla rukou. Čo sa zmenilo?
„Tých pár ľudí, čo ma v mestskej rade podporovalo, už tu nie je. Väčšinu z nich nahradili a niektorí zrazu zmenili názory. Nie som si istá, čo má tá náhla zmena znamenať, no všetky rozrobené projekty visia na vlásku. Možno nám všetko zrušia." Povzdychla si. „Nejako musím presvedčiť tých zadubencov, že si ľudia na periférii zaslúžia našu pomoc."
„A ako do toho zapadám ja?"
„Emelia mala pravdu v tom," nadviazala na svoje predošlé myšlienky, „že ako mám čakať podporu od cudzincov, ak na to kašle aj moja rodina?"
A tu som si už bol istý, že sa mi pokračovanie fakt nebude páčiť.
„Dozviem sa na čo narážaš?"
S tými slovami predo mnou roztvorila dvere vedúce do kuchyne. V nej kmitali ľudia z periférie. Muži poväčšine dopĺňali taniere a poháre, kým ženy chodili ako čašníčky dnu a von, obsluhujúc tak hostí. Záhadnú brunetu, ktorá ma upozornila na rúž, som nevidel. Hoci bolo celkom možné, žeby som ju ani nespoznal. Veľmi som jej pozornosť nevenoval.
„Narážam na to, že je na čase, synček," na to oslovenie dala zvláštny a náhlivý dôraz, „aby si sa tiež začal angažovať do mojich vecí. Pretože viem, že napriek tvojmu kyslému výrazu, ti nie sú ľudia ľahostajní. Začneme zľahka, dobre?"
Mal som čo robiť, aby som si tvár neponoril do dlaní. Nikdy som nestál o matkine oslavy a podobné veci. Ľuďom sa dalo pomáhať i bez väčšej pompéznosti. Musel som však uznať, že matkin spôsob má svoje svetlé stránky – aspoň sa o ľudí z periférie zaujímali aj médiá a významné osobnosti nášho mesta.
„Čo si pod tým predstavuješ?" rezignoval som. S mamou sa nedalo hádať. Určite nie v tomto. Ak budem mať šťastie, časom sa z toho vyvlečiem.
„Niekoho z nich spoznáš. O tri týždne sa bude konať ples u primátora a ja očakávam, že tam prídeš aj so svojou novou kamarátkou. Budeš ju brávať von, baviť sa s ňou, spoznáš ju a budeš ju brať medzi ľudí, aby každý videl, že to nie sú len reči do prázdna. Jasné? Aha, napríklad. Je celkom zlatá, nemyslíš?"
Pozrel som sa smerom, akým ukazovala.
Dverami práve vošlo útle dievča, ktoré nemohlo mať viac než sedemnásť. Jej pokožka vyzerala opálene, vlasy mala tmavé a hoci ich mala stiahnuté v prísnom vrkoči, zrejme boli miestami vlnité. Čokoládové oči vystrašene uprela na nás, nechápajúc, o čom sa bavíme a prečo je zrazu súčasťou súkromného rozhovoru aj ona.
Chcel som protestovať, hoci pravda bola, že nešlo o najhorší výber. Akokoľvek, nemal som na námietky čas, pretože matka okamžite natiahla dlaň k dievčine, predlaktie jej schytila dosť pevne a pritiahla ju k nám.
Chúďa dievča vyzeralo akoby zazrelo ducha. A po nadchádzajúcom rozhovore mala zrejme pocit, že ten duch by bol lepší.
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top