<Yvette>

Nechcelo sa mi veriť, že som sa nechala nahovoriť na taký bláznivý nápad. Že zobrať Colina na perifériu! Väčšia hlúposť mu nemohla vypadnúť z hlavy?

Ale už nebolo cesty späť. Bola som len niekoľko metrov od hraníc. Bola som nervózna a vyklepaná. Úžasný nápad, fakt.

Mala som postrážiť tri deti pani Nelly a po jej minulej pomoci som nemala svedomie odmietnuť ju. Výnimočne musela ísť preč z domu na celý deň a potrebovala niekoho, kto dohliadne na tie tri malé potvory. Nečakala som však, že budem mať posily. Alebo ďalšie dieťa na stráženie. Nebola som si istá, ktoré z toho bude Colin.

Jeho postavu som zazrela už z diaľky. S posledným hlbokým nádychom som sa za ním vybrala.

>>>>>

>Colin<

Cez perifériu som už párkrát prechádzal. Netiahla sa okolo celého mesta, len približne okolo jeho polovice, no občas bolo nevyhnutné prejsť cez spustnuté ulice. Ale nikdy som tadiaľ nešiel v sprievode niekoho, kto na tých uliciach vyrastal. Väčšinou som tu bol s mamou, ktorá tu mala nejaké stretnutie a požiadala ma, aby som šiel tiež.

Úprimne, nikdy som nechápal čo je na periférii také strašné. Až doteraz.

Pretože keď sme tadiaľ prechádzali, držali sme sa udržiavaných uličiek a zdalo sa, že všade vládne len zlovestné ticho. Nebolo to príjemné, no dalo sa na to zvyknúť.

Ale teraz, keď mi po boku kráčala Yvette, pochopil som čo je na tom mieste skutočne desivé. Ten strach. Strach, ktorý sa vznášal vo vzduchu spolu s vymytým pachom čerstvej krvi a pušného prachu. Pretože v tých uličkách, ktorými ma viedla Yvette, nebol taký poriadok ako v ostatných.

Raz sa mi dokonca zazdalo, že som uvidel bezvládnu končatinu, ale Yvette sa hýbala tak rýchlo, že som nemal možnosť pozastaviť sa nad tým. Bolo mi jasné, že nech tu žil ktokoľvek, cez noc to tu chytalo iný dych.

„Vieš, nikdy som si neuvedomil, že je periféria taká... desivá." Odvážil som sa len šepkať, ale aj tak sa zdalo, že ma Yv nevníma. Jastrila pohľadom naokolo, akoby čakala, že na nás niekto vybehne. Možno bola jej predstava reálna. Vyznala sa tam väčšmi ako ja.

„Už sme tu," prerušila dusivé ticho po chvíli a otvorila dvere na bytovke, ktorá vyzerala ešte pomerne udržiavane. Väčšina z nich bola v horšom stave.

Vyviedla ma na tretie poschodie pred ošúchané dvere a zaklopala. Zvraštil som obočie a až po chvíli mi došlo, že vlastne zaťukala nejaký kód. Musel som sa lenivo usmiať: „Aj k tebe do bytu sa dá dostať len nejakým tajným vyklopkávaním?"

Prekvapene po mne strelila pohľadom. „Len štyrmi krátkymi klopnutiami," zažartovala.

Chcel som jej ešte odpovedať, ale to sa už otvorili dvere a odhalili maličkú ženu. Vlasy mala vyčesané do chvosta a bola dokonca trocha namaľovaná. Asi mala dôležité stretnutie.

„Pani Nella," usmiala sa na ňu Yv. „Ehm, Colin sa chcel za každú cenu pridať, snáď to nebude..."

Nedokončila, lebo pani s menom Nella sa zasmiala, jednou rukou chytila ju, druhou mňa a vtiahla nás dnu. „To je len dobre. Decká sa potešia." Nezbedne sa na nás uškrnula a Yv zaliala červeň. „Takže, ponáhľam sa, ale rýchlokurz. Najmenšia je Annie, chlapec je Mark a najväčšia je Leslie. Ďakujem za pomoc, Yvette a aj tebe, chlapče. Budem sa ponáhľať."

Viac k tomu ani nedodala, zmizla dakde v byte a keď sa ozval zbor hlasov, zase prešla vedľa nás a zmizla. „Zrejme si jej na deti dávala už párkrát pozor," vzhliadol som k Yvette.

„Prečo myslíš?" spýtala sa a vybrala sa dakam viac do bytu.

„Nechala ti tu tie deti akoby boli... čo ja viem. Rastlinky, ktoré treba raz za týždeň poliať."

Yvette sa na mojom prirovnaní zasmiala. „No, rastlinky to rozhodne nie sú. Ale áno, už som ich párkrát mala na starosť, čiže presne viem ako to funguje."

Ešte sme ani nevošli do izby, ktorá bola asi obývačka, keď sa na Yv vyrútila maličká postava. Dievčatko malo tmavé vlasy a aj pokožku tmavšiu ako jej matka. Nemohlo mať viac ako tri roky. Zavesilo sa Yv na nohu a výskalo od šťastia, že ju už tak strašne, strašne dáááávno nevidela.

Musel som sa nad tým zasmiať.

„Predstavujem vám môjho dnešného spoločníka. Volá sa Colin."

Deti ma naraz pozdravili. Bol medzi nimi minimálny vekový rozdiel. Ak malá Annie mala tri roky, tak Mark – chlapec so svetlými vlasmi – mohol mať štyri a Leslie – dievča tiež so svetlými kaderami a s jasnými modrými očami, mala maximálne šesť.

Annie sa však tak líšila od súrodencov, že som trocha pochyboval o tom, že patrí k rodine.