<Yvette>

Zmokli sme.

Totálne sme premokli.

Boli sme na ceste späť k Bielemu domu – ako to Colin volal – aby sme sa obaja pobrali vlastnou cestou, keď nás dostihol lejak.

Kým sme dorazili k domu z bieleho mramoru, kvapkalo mi ešte aj z rias. Vlasy som mala mokré, z oblečenia by sa dalo žmýkať a triasla som sa od zimy.

„Tvoje oblečenie, ktoré sme kúpili," zadrkotal zubami Colin. „Mám ho v maminej kancelárii. Môžeš sa prezliecť."

Vydýchla som si a nasledovala som ho po schodoch. Zanechávali sme po sebe mokrú cestičku. Možno by mi to vadilo, ak by nad tým Colin len nemávol rukou.

Vošiel do kancelárie, ktorá patrila pani Coxovej, kým som čakala na chodbe. O chvíľu vyšiel aj s taškou a zamierili sme na záchody. Ak by mi nebola taká zima, možno by som sa aj hanbila.

Colin vytiahol moje veci z tašky a podal mi ich. Zamkla som sa na kabínke, vyzliekla som sa a zase obliekla. Musel ísť dole aj obväz, pretože bol celý premočený.

Kým som vyšla, vlasy som mala rozpustené a Colin sa práve snažil prísť na to ako zapnúť sušičku na vlasy. Určite mu ho tiež dala pani Coxová.

„Tebe to s tým možno pôjde lepšie..?" skúsil to.

Len som pokrútila hlavou. „V živote som nič také nepoužívala," zašomrala som si popod nos.

Ešte chvíľu s tým majstroval, kým sa mu konečne podarilo naštartovať ten čudný stroj. Hučal, cirkuloval vzduch a Colin bol šťastný, že ho nejako sfunkčnil.

„Postav sa sem," navigoval ma a ja som ho poslúchla. Potom mi sám od seba začal fénovať vlasy. Bolo by to v poriadku, kým mi ich párkrát aj neprehrabol.

Červeň sa mi dostávala do líc stále viac a viac.

On sa nado mnou v zrkadle len dobrosrdečne uškŕňal.

>>>>>

>Colin<

Tešil som sa na zajtrajšie stretnutie. Našťastie sa naše malé nezhody urovnali a po troch stretnutiach sme a jeden s druhým zase dokázali baviť bez zábran ako predtým. Smiali sme sa spolu čoraz častejšie a ja som sa každým dňom viac tešil na to, až sa znova stretneme. Pomaly som začínal byť na našom priateľstve závislým.

Mal som pre nás vymyslený skvelý program a bol som zvedavý, čo na to Yv povie.

O to viac ma sklamalo, keď som večer dostal jej SMS-ku.

Prepáč, ale zajtra z toho nič nebude. Niečo mi do toho vbehlo...

Rozhodol som sa, že z toho nebudem robiť haló, no ak sme sa nemali stretnúť...

Ja: Snáď sa mi nechceš vyhnúť...!

Odpovede som sa dočkal rýchlejšie ako som čakal.

Yv: Rozhodne nie. Ale spomínala som ti, že občas dávam pozor na nejaké deti. A jedna pani ma poprosila, či by som za ňou nemohla zajtra skočiť.

Ja: Nevieš ako sa vraví nie, Yv?

Viac som si ju doberal, než myslel vážne. Yv to však asi nedošlo.

Yv: Viem povedať nie, Colin. Ale práve teraz jej dlžím láskavosť.

Ja: Škoda teda. Mal som pre nás naplánované zaujímavé veci.

Už mi neodpísala, ale mne to z hlavy neschádzalo. Až kým mi nejaké vyššie sily nevnukli myšlienku.

Yv? Čo by bolo ak by som ti s tým pomohol?

Zaspal som skôr, ako som dostal odpoveď.

Až na ďalšie ráno som si všimol krátku správu.

Yv: Myslíš to vážne?

Ja: Jasné, prečo nie. Ani tak dnes nič nemám. Len, hm, netuším kam by som mal ísť.

Yv: Stretneme sa o hodinu pri hranici?

Priam som z tej správy mohol cítiť, že nad tou ponukou váhala. Preto som jej rýchlo odpísal jedno jednoduché áno. A už nebolo cesty späť.