<Yvette>

Rana na ruke nevyzerala dobre. Nebola som expert, ale začervenaná koža a mierne opuchnutie vo mne vyvolávali strach, že sa to zapálilo. A ešte stále to bolelo ako čert.

Obviazala som si ruku, potom som si natiahla tričko. Na moju smolu, uvedomila som si, že nie je také voľné ako ostatné a jasne vidieť, že mám pod ním obviazanú ruku.

Rozmýšľala som, že si oblečiem niečo iné, ale napokon som sa na to vykašľala.

I tak som váhala čo robiť. Mala som chuť zakukliť sa do deky ako posledné dni a nie ísť niekam. S niekým, kto mi nevedome zranil srdce. Niežeby som mala o nás dvoch nejaké uletené predstavy, ale... ale stále som dúfala v akési kamarátstvo.

Jeho správu som si za tie dva dni prečítala snáď tisíckrát. Váhala som, čo mu odpísať, až som napokon neurobila nič.

A ktovie, možno ma ani nebude čakať.

A možno aj s pani Coxovou už zrušili moju kartičku a na hranici ma nakopú do zadku, že sa pokúšam prešmyknúť do mesta.

S povzdychom som si zobrala tašku a vydala som sa na stretnutie s Colinom. Veľmi som dúfala, že dopadne lepšie ako to predošlé.

>>>>>

>Colin<

Stepoval som pred Bielym domom ako najväčší debil. Nemal som ani poňatia, že či Yvette príde alebo nie. Asi by som pochopil, ak by sa na to celé vykašľala, ale dúfal som, že sa mýlim. Dúfal som, že sa ukáže.

A áno, presne v dohodnutý čas sa objavila na ulici. Vlasy mala ako vždy v peknom vrkoči. Na sebe mala svoje staré nohavice, no tričko bolo to, ktoré sme kúpili spolu. Rozhodol som sa to považovať za dobré znamenie.

Vykročil som k nej. „Nevedel som, že či prídeš," priznal som hneď na začiatok.

Pohľad zabodla do zeme. „Nebola som si istá, či... či prísť," vydýchla opatrne. Hovorila s rovnakým napätím ako pri našich prvých stretnutiach. A mňa to, Boh vie prečo, zabolelo.

„Nechcel som na teba vyletieť," začal som okamžite. „Skutočne to ľutujem. Neviem, mal som zlý deň, ponáhľal som sa a proste. Dopadlo to takto. Je mi to ľúto."

Pokrútila hlavou. „Nehnevám sa. Ani som sa nehnevala. Len... tiež som nemala ľahký deň."

„Tak to vyšlo dosť blbo, čo?" pokúsil som sa o vtip. Odľahlo mi, keď sa opatrne usmiala.

Potom som si všimol čosi, čo doteraz unikalo mojej pozornosti. „Čo máš s rukou?"

Rameno mala neobvykle široké, akoby obviazané pod tričkom.

Pobledla. „Ja... zranila som sa. Nič hrozné."

Bol som zvedavý o čo presne ide, ale videl som, že o tom nechce hovoriť. Rozhodol som sa to nechať tak. „Obed?" navrhol som napokon. S tým sa nikdy nič nedalo pokaziť.