<Yvette>

Maličký sáčok s obväzmi som položila na starú skriňu hneď ako som vošla do svojho bytu. Kúpila som ho za drobné na ceste späť na perifériu.

Hrdlo mi stískal plač. Telo ma bolelo, od včera sa mi nepodarilo striasť zo seba tú nervozitu a napätie. Človek sa predsa len nedostane tak ľahko cez fakt, že si z neho robia terč, nie? A zvuk streľby na policajnej stanici ma úplne vypol. Nedokázala som vnímať realitu. Videla som spomienky. Na včerajšok. Na to, čo bolo pred rokmi.

Urobila som zo seba ufňukanú hlupaňu.

Pred Colinom a jeho kamarátmi.

A Colin...

Po včerajšej dobrej nálade a nádeji nebolo ani stopy. Myslela som si... dúfala som, žeby... žeby sme možno mohli byť kamarátmi. Zrejme nič viac neprichádzalo do úvahy, ale kamarátstvo... znelo to tak pekne. A myslela som si, že aj reálne. Po jeho dnešných slovách som však o niečom takom peknom pochybovala.

Áno, bol nahnevaný. A ani ja som nebola vo zvyčajnej nálade. Ale... ale myslela som si, že so mnou trávi čas aspoň trocha rád. Že tie úsmevy a smiech sú aspoň z časti reálne. Očividne to tak nebolo.

Nemalo ma to tak bolieť. Nemalo ma to bolieť vôbec. Však šlo len o zmluvu, nie? O dohodu. Od začiatku. Len som na to nemala ako hlupaňa zabudnúť. Ale škoda bola už napáchaná a ja som si nebola istá, či po dnešku ešte platí naša dohoda.

S boľavým telom i doráňaným srdcom som si ľahla na starý gauč a skrútila som sa do klbka.

Kedy som mala vôbec niekoho, komu by som verila? Kto by mi bol kamarátom? Niekým kto... komu by som skutočne, bez problémov verila? Na niečo také som si už ani nepamätala.

Zaspala som spomínajúc na časy, kedy bolo ešte všetko ako-tak v poriadku. Možno práve to bolo príčinou mojej nočnej mory temnej ako samotná noc na periférii.

<Pred trinástimi rokmi>

Už sa dávno zotmelo, keď sme s mamou a babkou sedeli na gauči. Mama mi zapletala dlhé vlasy do krásneho vrkoča a babka si pritom pohmkávala nejakú šialenú rýmovačku, na ktorej som sa vždy smiala. Bola taká smiešna!

„Ešte raz! Ešte raz!" prosila som ju, keď skončila a brnkla mi po nose zvráskavenou rukou. Mala taký láskavý pohľad! Hlboké hnedé oči, ktoré boli ako moje. Vraj som sa na ňu veľmi podobala. To vyhlásenie ma vždy potešilo.

Mamka zobrala gumičku a stiahla mi prísny vrkoč. Hneď na to mi vtisla pusu na vrch hlavy a ja som sa zachichotala.

Vtedy sa dvere otvorili a ja som s zvýsknutím zoskočila z gauča. Zavesila som sa ockovi na nohu a on ma so smiechom hneď vzal na ruky. Bol taký vysoký. Ako hora! Nikdy som nikoho vyššieho nevidela.

Chcel mi rozstrapatiť vlasy, no to mu nešlo, pretože som mala vrkoč. Nespokojne zacmukal, ja som sa zasmiala.

Prišla k nám mamka, dala ockovi pusu na líce a ocko sa s nami chvíľu na mieste hojdal. Milovala som tie spokojné momenty, ktoré akoby vždy trvali nekonečne dlho.

Tentoraz sa to však skončilo skoro. Veľmi skoro.

Buchot ťažkých nôh prerazil pokoj večera. Potom sme všetci popadali na zem. Do ocka niečo vrazilo zozadu! Boli to dvere! Ťažké, ťažké dvere. A postava, ktorá sa do nich zaprela.

Hučalo mi v ušiach, veľa som toho nepočula.

Mamka ale vykríkla a schovala ma vo svojej náruči.

Potom som to začula.

Počúvala som ten zvuk často.

Praskanie.

Nikto mi nikdy nechcel vysvetliť čo to znamená.

Ale noc čo noc sa ten zvuk ozýval za oknami nášho bytíka.

Vtedy som pochopila, že ten zlý, skazený zvuk vydáva veľmi čudná vec. Malá, tmavá, akurát do ruky. Pochopila som to vtedy, keď neznámy pán zdvihol ruku s takou vecou a ozvalo sa to praskanie.

Potom krik.

A ja som na tvári pocítila niečo teplé a smradľavé, keď mamka skríkla, keď ocko zastonal, keď babka začala jačať.

Ocko čudne ťažko padol na zem.

Vystrašilo ma to! Veľmi!

Ani neviem ako som sa dostala z maminho zovretia, kričala som na ocka a rozbehla som sa za ním.

Zase sa ozval praskot.

Vtedy som to aj zacítila.

Tú bolesť.

Hroznú, hroznú bolesť.

Kvárila mi telo.

Akoby vo mne vybuchol oheň.

Počula som mamku, babku. Ešte niekoľkokrát zapraskala tá temná vec.

Posledné, čo som videla, bola mamka ležiaca v červenej, bordovej krvi, ako sa drží za veľké bruško.

V tme však ostal len zvuk praskania. Toho hnusného praskania.

>>>>>

>Colin<

Sedel som na stoličke a počúval som reči, ktoré sa prehnali cez celú policajnú stanicu. Nikdy som si neuvedomil akí klebetní sú policajti. Horší ako staré babky na trhu.

Väčšina ich kvákania ale išla mimo moje uši, hoci som sa snažil sústrediť. O dva mesiace som mal nastúpiť do služby ako totálny nováčik a každá vedľajšia informácia sa mi mohla zísť. Nemal som však ten správny fókus, ktorý by ma udržal duchom v miestnosti.

Stále som si prehrával udalosti včerajška. Ako som na Yvette vybehol len preto, lebo sa zrejme zľakla streľby. Už predtým som si mohol všimnúť, že je dosť bojazlivá. Napríklad keď ju obkľúčila tá banda deciek. Sama sa mi raz zdôverila, že neznáša násilie a aj sa ho desí. A predsa som sa k nej zachoval tak ako. A takto, odstupom niekoľkých hodín, som sa za to hanbil ako pes.

V ruke som pretáčal telefón a rozmýšľal som, či jej napísať. Chcel som sa jej ospravedlniť, najlepšie osobne, ale to neprichádzalo do úvahy. Dnes ani zajtra sme sa stretnúť nemali a po mojom výstupe som si nebol istý, či sa na ďalšie stretnutie dostaví.

S povzdychom som sa započúval do kecov skoro-kolegov. Hovorili o periférii, vlastne tak ako takmer vždy. Keďže sa deväťdesiatdeväť percent kriminality mesta sústredilo práve tam, bolo jasné, že je to téma, o ktorej sa hovorí často a veľa.

A možno práve preto som nechápal prudkú reakciu Yvette. Podľa správ sa na periférii strieľalo často. Musela si na ten zvuk predsa zvyknúť, nie? Alebo by bývala v takej nejakej časti, kde to až tak nepočuť?

So všetkými možnými úvahami som si napokon zapol správy na mobile a vyťukal som jednu aj Yvette.

Prepáč za ten včerajšok. Nemal som na teba tak vyletieť. Prehnal som to... a nemyslel som to ani vážne. Ospravedlňujem sa. Pozajtra na obed tam kde vždy?

Nebol som si istý, čo som čakal. Odpoveď, že je všetko v poriadku? Alebo len obyčajné potvrdenie? Akokoľvek, žiadnej správy som sa nedočkal.

A tu je istým spôsobom vysvetlenie toho, prečo sa Yvette tak bojí streľby a tak celkovo :D