<Yvette>

Zaspala som. Strašne, strašne som zaspala.

Zobudila som sa až na šramot, ktorý predvádzala malá Annie, keď sa hrabala v skrini v obývačke pani Nelly. Môj zrak okamžite padol na staré hodinky postavené na skrini a skoro sa mi oči vyplazili z jamiek, keď som si uvedomila, že je už po dvanástej.

Posadila som sa tak prudko, až ma rozbolela celá hlava a hneď na to sa otupene ozvalo aj zranenie na mojej ruke. Nanešťastie, pani Nella si všimla môj ubolený výraz a hneď mi nakázala, aby som si ľahla späť. A keďže sa celý svet točil, poslúchla som ju.

Bez slova mi doniesla tanier s pečivom a s nejakou zakonzervovanou mäsovou gučou. O chvíľu dala na stolík aj obitú šálku, z ktorej sa parila vôňa čaju. V horkej vode plávali nejaké bylinky a niekoľko kúskov divých jahôd.

Jedlo som nechala tak ako bolo, ale po čaji som sa s radosťou natiahla. „Ďakujem," šepla som.

Pani Nella len mávla rukou a poslala malú Annie robiť neplechu inde. Potom si sadla na starý gauč vedľa mňa a bezo slov začala odmotávať obväz. Ten bol na malej časti presiaknutý krvou, no nebolo to nič hrozné.

„Musím sa ponáhľať," povedala som len. „Už ma zrejme čakajú."

Colin bude určite nadšený. Keby som aspoň mala svoj telefón. Mohla by som mu dať vedieť, že budem meškať, ale nie, ten si pekne ležal v mojom byte. Mala by som sa ho naučiť nosiť so sebou.

„Ale najprv sa najedz," nariadila pani Nella hlasom matky. „Inak nikam nejdeš. Však si ešte stále vyklepaná."

Vedela som, že má pravdu. Preto som začala chrúmať niekoľkodňovú žemľu, na ktorú som naniesla tenkú vrstvu konzervy. Kým som ju zjedla, pani Nella mi vymenila obväzy a do tašky s novým oblečením strčila jeden menší kotúč, aby som si ho ešte na konci dňa a potom ráno vedela vymeniť.

Bola som jej za celú starostlivosť veľmi vďačná, no už som sa ponáhľala. Musela som ešte zbehnúť do svojho bytu, aby som si zložila veci. Nemala som v pláne vracať sa sem aj v ten večer.

Tak som sa len rýchlo rozlúčila, poďakovala a pani Nelle som dala na líce vďačnú pusu. Tá sa na mne zachichotala a povedala mi, nech si dávam pozor.

Bežala som takmer celú cestu, takže som sa do svojho bytu dostala zadýchaná, vyčerpaná a hlava mi šla zase raz vybuchnúť. Ruka mi pulzovala tupou bolesťou, no rozhodla som sa nad tým nepozastavovať.

Prezliekla som si tričko, keďže bolo krvavé a rukáv mal roztrhnutý. Po chvíli váhania som aj nohavice vymenila za nové a už som bola na ceste von, keď som si spomenula na telefón.

Tam ma od neho už čakalo niekoľko správ a ja som mu cestou von odpísala: Prepáč! Už som na ceste.

Vedela som, že je to chabé ospravedlnenie a aj to, že bude pravdepodobne trocha nabrúsený. Čakal na mňa vyše dvoch hodín.

Dúfala som len, že mu to celé nebudem musieť vysvetľovať.

>>>>>

>Colin<

Namiesto jedenástej dorazila teda o pol druhej poobede.

Bol som z toľkého čakania nervózny a aj z toho, že o polhodinu som sa mal objaviť na policajnej stanici. Dokonalosť. Mohol som ju teda brať so sebou, aby celý deň nevyšiel navnivoč. Dobehla až ku mne a telefón – ktorý doteraz nikam nenosila – si strčila do vrecka.

Bola v novom tričku aj v nových nohaviciach, ale vyzerala roztržito. Určite nebola taká pokojná ako včera a nemala na perách ani úsmev. Skôr sa tvárila, akoby prebdela celú noc. O čom som vzhľadom na jej meškanie pochyboval.

„Ospravedlňujem sa," vydýchla len čo popadla dych. So sipením nasávala vzduch do pľúc. „Strašne som zaspala."

Mykol som plecom. Stále som si opakoval, aby som jej priveľmi nevynadal, ale dopekla, bol som naštvaný. Ako už dávno nie. „Fajn. Ale mohla si mi dať vedieť skôr ako počas cesty. Zrejme si sa nezobudila práve vtedy."

Vrhol som významný pohľad na jej nové oblečenie a ona odvrátila pohľad. Zabodla ho do neďalekého stromu a trocha sa jej zachveli pery. „Nebola som cez noc doma," zamrmlala len.

Aha. Aha...

Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že kde asi mohla byť taká mladá baba. Boli v podstate len dve možnosti. U nejakej kamarátky – ale to by sa asi netvárila akoby sa za to celé hanbila; alebo u nejakého svojho chalana. A to vysvetľovalo možno aj tie kruhy pod očami.

Jasné, mohlo mi to dôjsť. Také pekné dievča si určite našlo nejakého fešáka aj na periférii. Len mi potom nedávalo zmysel prečo sa vláči so mnou...

Myšlienky mi voľne plynuli, až kým som si sám pre seba nepokrútil hlavou a povzdychol som si.

„O druhej mám stretávku na polícii," začal som. „Myslel som si, že dovtedy stíhame skončiť, ale takto... Proste, pôjdeme tam, dobre? Nemal by som byť dlho."

Zaváhala, no napokon prikývla.

A tak sme sa vydali ulicou smerom k policajnej stanici.