Len čo otvoril oči, na hrudi cítil váhu. Miestnosť bola svetlá a okamžite skríkol, na čo sa pomrvil na tom, na čom ležal.

Nebola to posteľ. 

Zamračil sa, pomaly sa posadil a uvidel vedľa seba spiaceho Jimina. Ruku mal prehodenú cez jeho pás a vlasy strapaté. Ležali na veľkom vankúši naplnenom polyesterovými guľôčkami. Opatrne si prezrel, čo je ešte v miestnosti.

Bol to suterén. Boli v suteréne. Opatrne zo seba Jimina zložil a presunul vankúše, všimnúc si, že sa mladší trochu pomrvil, čo uňho nebolo obvyklé. 

Jemne mu odhrnul vlasy z tváre a zamrmlal: „Jiminie?" No bez odpovede.

Suterén nebol taký, aký si myslíte, že je, keď o ňom počujete. Suterén znamenalo veľa pavučín, duchov a pavúkov. No ten ich skôr znamenal miesto, kde sa stretávali; bolo to veľa vankúšov, malý gauč a v rohu mini chladnička s malým mrazákom.

Jimin si v spánku trochu povzdychol, nad čím Yoongi od neho trochu ustúpil. Následne si všimol malej poznámky nalepenej na dverách. Keď sa ich pokúsil otvoriť, zistil, že sú zatvorené. Odlepil papier a prečítal si ho.

Yoongi-hyung! Prosím, Jimin toto nemôže vidieť. Pravda alebo odvaha začne, keď sa obaja vzbudíte (Jiminie by sa mal zobudiť o chvíľu, pretože sme mu dali prášky na spanie). Obom sme vám nechali mobily, kde vám budeme posielať pravdy a odvahy. Nepokúšajte sa podvádzať, pretože my to zistíme! A za trest sa budeme s Jiminom hrať :)

Prosím, nezačni nás nenávidieť. - TaeTae (tvoj najobľúbenejší)

Yoongi sa zhlboka nadýchol, zatiaľ čo skrčil poznámku a hodil ju pod dvere. Zhlboka dýchaj, Yoongi.

Išiel na miesto, kde si predtým všimol dva mobily, čo bolo na malom stolíku pri rozkladacom gauči. Obaly na mobiloch boli iné, takže to neboli ich mobily. Zodvihol ten, ktorý vyzeral byť jeho a zistil, že je plne prázdny. Žiadna wifi. Žiadne dáta. Nič. Naozaj slúžil len na prijímanie správ.

Takmer cítil, ako sa mu od hnevu zvýšil srdcový tep. Je to len hra, buď v pohode.

Yoongi na sekundu stuhol, len čo si uvedomil, čo čítal v odkaze. Ako dopekla budú vedieť, že to spravili alebo nie? Otočil sa okolo celej osi a všimol si v rohu miestnosti malej bezpečnostnej kamery.

Zdvihol smerom k nej prostredník. Skurvení bastardi.

Posadil sa na zem priamo pred Jimina, prstami mu prečesával vlasy a po viac ako desiatich minútach sa mladší chlapec prebudil.

„Dobré ránko, Jiminie," povedal rýchlo Yoongi, zatiaľ čo sa mu aj naďalej hral s vlasmi.

„Som unavený, hyung. A – a bolí ma hlava," zašepkal, jednou rukou si zakryjúc oči kvôli veľmi silnému svetlu v miestnosti. 

„To je v poriadku. Sú tu len príliš silné svetlá," povedal, čím si vyslúžil prikývnutie.

„Prečo sme v suteréne?" spýtal sa Jimin po chvíli, keď sa Yoongi otočil k mini chladničke a našiel v nej nejaké jedlo a fľaše vody. Jimin sa posadil a starší mu hodil fľašku. 

Yoongi bol ticho, nebol si istý, čo chlapcovi povedať. „Ja... naozaj neviem, Jiminie," povedal a vzal si jeden vankúš, na ktorý sa posadil. Vládlo medzi nimi ticho a po chvíli starší započul fňukanie.

Starší vzhliadol a všimol si Jiminových uslzených očí. „Hej, čo sa deje?"

„H-hyung, nechcem zomrieť."

„Čo?" spýtal sa Yoongi, chytiac mladšieho tvár do rúk a prstami mu zotrúc slzy. „Prečo si to myslíš?"

Jimin sa párkrát trhavo nadýchol a so slovami si dal na čas. „V-videl som film, kde sa to stalo. D-dvaja ľudia boli zamknutý v miestnosti a posledný z nich mal buď zomrieť alebo utiecť."

Yoongi sa zasmial, než si ho pritiahol k hrudi do objatia. „Ti si idiot. Bol to iba film, Jiminie. Myslím si, že si z toho spánku len trochu zmätený, hm?"

Po pár minútach upokojovania mladšieho, obaja znovu skončili s objímaním s mobilmi stále na stolíku.

Museli už len čakať, kým príde prvá správa.

©buzzbees
All rights reserved