Keď som posadila Huga na autobus, len som dúfala, aby došiel domov v poriadku. Potom mi napadlo, že som možno mala ísť s ním, no hneď som to vo svojej mysli opäť zavrhla. Musím si napísať písomky, ktoré ma dnes čakajú a nemohla som ich vynechať, pretože na tom dosť stoja moje koncoročné známky. No aj tak som sa za to cítila trochu previnilo. V hlave sa mi zjavila nejaká čudná osoba a doslova som počula, ako mnou opovrhuje za to, čo som urobila. Ty si vraj hovoríš kamarátka? Nestačí robiť len naoko dobré skutky a zbaviť sa priateľa, čo najskôr to ide. Mala si ho priviesť až domov. Čo ak sa mu niečo stane?
Okamžite som ten hlas vyhnala z mysle. Takto to predsa nebolo. Chcela som mu pomôcť. A nie, nie je pre mňa dôležitejšia škola, alebo nejaký dobrý priemer, než on, ale keby som vedela, že to nezvládne, tak ho domov samého neposielam.

Keď som sa vrátila, práve zvonilo na druhú hodinu. Keď som zbadala, ako si dievčatá berú úbory a kráčajú k šatniam, pridala som sa k nim. Aj som zabudla, že dnes máme telesnú. Aspoň, že tak. Trochu sa poflákam, spätne si všetko prejdem v hlave a trochu sa odreagujem, kým budem musieť znova úpenlivo rozmýšľať.

Práve, keď som si sťahovala silonky z nôh, vpadol do šatne nejaký zadychčaný chalan v prepotenom tričku.

,,Tréner vám odkazuje, ee teda profák Kopecký, že sa nemáte prezliekať. Pôjdete sa pozerať na zápas."

Potom si ma všimol a oprel sa o zárubňu. Nadvihol kútik úst a potom jedno obočie.

,,Čo zízaš?" oborila som sa na ňho a naschvál si tie silonky pred ním dráždivo stiahla. Keď sa už pozerá, tak nech má na čo, no nie?

,,Neučili ťa klopať?" vyštekla Silvia a hodila po ňom vrecúško, no on vtedy stihol zatvoriť dvere a vrecúško sa po nich zviezlo na zem.

Lenka sa začala hihňať a prikryla si dlaňou ústa. Všetky sme vedeli, že keď sa ona začne smiať, tak tomu nebude konca kraja. Mala ten najbláznivejší smiech, aký som kedy počula. Dokonca chytľavejší než môj.
Nechápala som, čo ju tak rozosmialo, ale Lenka je už raz taká.

,,Čo sa smeješ?" opýtala sa nechápavo Sima.

,,Vy ste nezachytili ten Silvin piskľavý hlas?" chichotala sa a pomaly ma tým začínala nakazovať. Jej smiech je proste vždy vtipnejší, než niečo čo sa stane.

,,Hej, hej, áno," ozvala sa ďalšia. „Ja som to zaregistrovala." A potom napodobnila zvýšeným hlasom Silvin tón: „Neučili ťa klopať?"

A všetky sme sa rozosmiali. Vierka vedela dosť dobré imitovať. Netuším, ako to dokáže, ale je v tom fakt výborná. Najlepšie bolo, keď sa asi pred mesiacom rozľahol celou triedou namosúrený hlas Trpákovej: „Bartáš, Osejčák, Petrolej! Okamžite do kabinetu. Ale už aj!"
Všetci sme sa začali rozhliadať po celej triede, no Trpkákovej nikde. Potom vyliezla z pod katedry Vierka a zo smiechom a hlasom Trpkákovej, ešte raz zopakovala, čo povedala. Chvíľu som na ňu len zízala a nechápala, ale keď sa po nej so smiechom zahnal Vilo, že skoro chytil infarkt, tak mi to došlo. Zas si z nás vystrelila. Napodobňovať hlas učiteľov bola jej najväčšia záľuba.
Potom ju Vilo naháňal zbytok celej veľkej prestávky, až kým skutočne neprišla Trpáková, ktorá mala na ich smolu, službu na našej chodbe a nezjazdila ich. Vtedy som sa ešte len smiala.

Dievčatá si zo mňa ešte uťahovali, ako som sa tam pred ním vyzliekla. No potom som si tie silonky musela aj natiahnuť späť, nestálo mi to za to. Ale aspoň sme sa zabavili. Spolužiačky mi zlepšili náladu a bola som rada, že sa tak stalo. Aj keď si často skáčeme do vlasov a nepoznáme sa dlho, všetky ich mám istým spôsobom rada.

Obliekla som sa teda späť do šiat a vyšli sme do telocvične. Už z diaľky sa z nej ozýval krik a hluk. Hral sa tam volejbal a miestnosť bola zaplnená mnohými chalanmi z cudzích škôl, ktorých som nepoznala.
Aha, tak preto je tu dnes toľko ľudí. Už chápem.
Prešmykli sme sa pomedzi postávajúce telá pri dverách a sadli si na lavičku, kde bolo miesto, niektoré aj na zem. Ja som si sadla na parapet veľkého okna. Keď nás zaregistroval, len nám kývol, aby sme vedeli, že má vedomosť o tom, že sme tam a ďalej sa venoval robote a dával chalanom podpisovať nejaké papiere. Kopecký je mladý pohľadný profák so svetlohnedými vlasmi a príjemným úsmevom. Mnoho dievčat z neho celkom šalie. A musím sa priznať, že aj mne svojím šarmom učaroval. Nebol len akýsi pekný svalovec. Za ten necelý rok sme zistili, že je aj džentlmen a chápavý muž. Aspoň raz za polrok sme si urobili voľnú hodinu, kde sme kecali a smiali sa spolu na somarinách. Dobre sme s ním vychádzali a aj mňa samotnú mal, ako sa zdá rád, takže o to viac som mala aj ja rada jeho.

Práve sa striedali súťažné tímy a na pravú polovicu sa postavili chalani v žltých dresoch.
Počkať, to ale znamená, že Ben je tu súťažne. Práve pribehol k spoluhráčom a s niekoľkými si tľapol a zatriasol rukami. Zrejme si tým dodávali silu a povzbudzovali sa.
Oproti nim priskočil tím fialových.

Potom ma Sima štuchla do rebra. Odtrhla som pohľad od Benovho chrbta a venovala pohľad Sime.

,,Kopecký na teba píska," kývla jeho smerom a skutočne mi rukou ukazoval, nech k nemu prídem. Kto vie, čo chce. Postavila som sa teda, prešla po okraji telocvične a snažila nikomu nezavadzať. Keď som k nemu prišla, usmial sa na mňa svojim typickým hrejivým úsmevom a podal mi do ruky niečo, čo vyzeralo ako kalendár. Bolo to rozdelené na dve polovice a na každej napísané to isté číslo. Keď som to otočila, pokračovalo ďalej s vyššou hodnotou čísla.

,,Budeš im počítať body, dobre?"

,,Mm, no dobre," zatvárila som sa trochu skepticky a on sa zaškeril nad mojim výrazom.

,,Niečo sa ti nepozdáva? Nevieš azda pravidlá volejbalu?" opýtal sa, ale v hlase nemal výčitku.

,,Nie, poznám pravidlá. Ja len, že si nie som istá, či náhodou niečo neprešvihnem a nechcem im to zle zarátať."

,,Marianna," položil mi ruku na plece, „keby som si myslel, že to nezvládneš, tak ťa nevolám, aby si im počítala body." Opäť sa usmial a žmurkol na mňa. A potom napodobnil prísny hlas učiteľa. „A teraz ma už neotravuj a choď robiť to, čo som ti nakázal."

Odišla som si sadnúť za stôl, ktorý bol na to určený, ale keď som sa ešte raz obzrela za Kopeckým, opäť sa usmieval. Bola som si teda istá, že tú poslednú vetu myslel zo srandy. Ale on si ma už nevšímal a rozprával sa s kučeravým učiteľom z inej školy.

Rozhodca odštartoval hru a lopta začala lietať po ihrisku. Súboj bol celkom vyrovnaný. Väčšinou som pridávala body na jednu i na druhú stranu v takmer rovnakých intervaloch.
Pozorne som sledovala hru. Teda, skôr som bola zahľadená na jeden bod. Vždy keď lopta prišla k Benovi, alebo len skočil a tričko mu odhalilo dres, môj pohľad bol upretý na ňho. Ako tak pobehoval po ihrisku, všimla som si, že v tých kraťasoch má dobrý zadok. Dofrasa. Kam to zas zízam?
V tej chvíli som zbadala loptu, ako letí priamo na mňa. Rýchlo som sa pridržala stola a iba uhla hlavou. Lopta s buchotom tresla do steny za mnou. Úf, tak to som mala šťastie. Toto by som teda do hlavy nechcala dostať.
Pribehol ku mne Benjamin a zohol sa po loptu.

,,Žiješ?" opýtal sa a venoval mi jeden rýchly pohľad.

,,Hej, som v pohode," odpovedala som a už bežal s loptou na ihrisko.

Hra ubiehala v rýchlom tempe, až som nadšene sledovala, kto vyhrá. Tajne som dúfala, že to bude žltý tím. Keď zrazu lopta začala divoko skákať žltí prihrali fialovým, tí to ledva chytili. No podarilo sa. Jeden vyskočil poriadne vysoko, no len to stihol zachrániť a druhý to napálil žltým presne cez stred ihriska. No vtedy vyskočil Ben s pod siete a zasmečoval. Ani som si neuvedomila, že som otočila posledný papierik. Všetci začali skákať a niektorí kričali: „Bendžiii!"
Odniekiaľ som zas počula: „Dobre som ťa to naučil."
Celkom ma to potešilo. Bola som rada, že ich tím vyhral. Aj keď by som mala skôr držať s našimi, tá banda chalanov si nijako nezaslúžila moju podporu, takže som ju venovala iným.

Kým bol čas, odskočila som si na toaletu. Keď som si umývala ruky, automaticky som sa išla pozrieť do zrkadla, ako doma, no v škole samozrejme žiadne zrkadlo nad umývadlom nie je. A uterák tiež nie, takže som si ruky otrepala od vody a zvyšok utrpela do čiernych šiat. Veď to je len voda. Tá vyschne.
Otvorila som dvere, že vyjdem z toaliet a v tej istej chvíli z nich vyšiel aj Benjamin. Spomenula som si ako ho ostatní nazvali. Bendži. Páči sa mi to.

,,Ty ma snáď prenasleduješ," zazrela som na ňho. Bol spotený a tvár aj kus dlhších predných vlasov, ktoré mu padali do čela, mal mokré. Zrejme sa bol osviežiť. Snažila som si nevšímať, ako mu dres obopol pevné hrudné svaly. Za to on smelo kĺzal pohľadom po mojom zjave. Z jeho konečného pohľadu som síce nevedela usúdiť, čo si myslel, ale cítila som, ako mi horí tvár.

Zachechtal sa. „Zas si namýšľaš."

,,Nenamýšľam si," zvraštila som obočie.

,,Vieš, že ak o tom stále hovoríš, možno len chceš, aby to bola pravda?"

Čo? O čom to zas melie? Vravím, že si nenamýšľam. Nemôžem za to, že je mi vkuse za pätami. Alebo je to len náhoda? Prečo som začala premýšľať o tom, či nemá pravdu? Jasné, že nemá.

,,Nebuď smiešny. Nepotrebujem tvoj záujem," odfrkla som.

,,Nehovoril som o záujme. Vidíš? Stačí, že čosi poviem a už si to spájaš s niečim viac." Na tvári sa mu zjavil samoľúby úsmev. Prepaľoval ma veselými očiskami. On je vkuse tak... agh, prečo ma vie tak vytočiť? Ten chalan má priveľa sebavedomia. Alebo možno ani nie. Asi si je len dobre vedomý svojich hodnôt.

,,Priveľa si o sebe myslíš. To ty stále rozprávaš o tom, čo vraj chcem, ale v skutočnosti to nie je pravda. Možno si práve ty ten, čo má vo svojej hlave bújne predstavy, no JA ti mám povedať, že si namyslený, chcel by si, čo mať nebudeš a to že si pekný a vyhadzuje ti to na oči priveľa ľudí, ti iba pridáva na sebavedomí. Skús sa nad sebou zamyslieť," chrstla som mu do tváre na jeden dych. No vzápätí som si uvedomila, čo som povedala a priložila si ruku na ústa. Dofrasa. Práve som mu nechcene povedala, že je pekný. Ale ja som to tak vôbec nemyslela.
Ben sa zaškeril, oprel sa o rám dverí a preložil si ruky na hrudi.

,,Aha, takto to teda je. Už som si myslel, že na svete neexistuje človek, ktorý by ma nemal rád. A poviem ti, je to celkom nuda. Som rád, že si ma vyviedla z omylu, Lesná víla. Ty si skutočne zázrak. Ďakujem ti," robil si zo mňa srandu.

Fuck. Prečo neviem držať jazyk za zubami? Ten chalan mi poriadne lezie na mozog.

,,Si neznesiteľný, Benjamin Kráľ. Blahoželám ti ku výhre a teraz sa prac kade ľahšie," zasyčala som a rukou mu ukázala smer jazdy. Ale čo sa tu s ním vlastne naťahujem? Otočila som sa a dala sa na odchod.

,,A ďakujem ti za kompliment," zakričal za mnou a ja som len zagúľala očami. Doslova som mala v predstave tú jeho vyškerenú tvár.
V jednej chvíli je milý a pozorný, je s ním zábava a na druhej drzý a neznesiteľne namyslený.
Daj sa vypchať, pomyslela som si a snažiac sa čo najsebavedomejšie, som odkráčala.