Stál tam s najväčším debilom, aký sa kedy pod slnkom narodil. Z duše som Adriána nenávidela, už len preto, akú mal o mne mienku.
Myslím, že ma z veľkej časti nemá rád hlavne kvôli tomu, že mám úspešných rodičov a aké-také peniaze. No čo sú to peniaze? Keby mal žiť môj život, tak neviem či by sa mu to páčilo. Načo sú mi, dofrasa prachy, keď ma zo sračiek nevytiahnu? Seriem na peniaze. Chcem lásku svojich rodičov a harmonický rodinný život. Žiadam toho až tak veľa?
Zrazu mi myseľ zaplnili myšlienky a oči mi začali vlhnúť. Debilný Aďo.
Je to obyčajný namyslený tretiak, ktorý rád vyrýva a tvári sa ako líder v tých amerických filmoch. Má tmavé vlasy aj oči a dokonalú atletickú postavu. Skrátka je typ každého dievčaťa a nevravte mi, že to tak nie je. Ako to vystihnúť lepšie? Hora svalov a rozum domového trpaslíka. Takže ak by sme sa bavili o tom či stojí za hriech na jednu noc, tak to rozhodne áno. Aj napriek tomu, že je taký sprostý? Áno. Teda jedine, ak by som bola poriadne opitá.
Ale on v tom musí byť podľa mňa dobrý.
Bohužiaľ, Adriána som mala tú česť spoznať ešte pred tým než som nastúpila na túto školu. Je to večné dieťa. Nechápem tých chalanov, čo si stále potrebujú niečo dokazovať slabosťou druhých. Je to trápne.

Keď ma zbadal, spýtavo nadvihol obočie a arogantne si potiahol z cigy. To, že zdvihol pohľad od svojho spoločníka, aj jeho upútalo pozrieť sa mojím smerom. Keď sa Benjaminov pohľad stretol s mojím, hneď som sklopila zrak. Hugo si niečo mumlal popod nos a tak som s ním pridala do kroku. Ak som chcela vyjsť z brán školy, musela som okolo nich prejsť. Pokračovali sme teda ich smerom, ja tváriac sa, že si ich nevšímam.
Odkiaľ sa tu zas zjavil Benjamin? Ak mi je dobre známe je štvrták, ale do tejto školy nepatrí. Čo sa všetci zbláznili? Kopec ľudí z každej strany. Začínam mať pocit, že všade, kde sa pohnem, budú len nepríjemní ľudia, z ktorých mám buď strach, nemám ich rada, alebo ich skrátka len nechcem vidieť. Heh, asi začnem byť introvert.
Kráčala som s malou dušičkou okolo nich a už len čakala, kedy začujem nejakú uštipačnú poznámku na svoj účet. Periférne som videla, že sa k sebe naklonili a niečo si povedali. Tvárila som sa, že ich nevnímam a ďalej za sebou vláčila Huga. Keď som si už myslela, že náš naozaj nechajú bez povšimnutia odísť začula som za sebou Benjaminov zamatový hlas: „Hej."

Asi päť sekúnd som rozmýšľala, že ho odignorujem, ale potom som si povedala, že nebudem zbabelá a otočila som sa jeho smerom.

,,Mm, treba vám pomôcť?" pohľadom spočinul na Hugovi a ten sa zachichotal.

,,Ak mi chceš pomôcť, povedz tejto kočke, nech..." Hugo nestihol dopovedať, lebo som sa postavila na špičky a dlaňou mu prikryla ústa.

,,Hej," pomykal sebou Hugo a ja som stiahla ruku.

,,Tak mlč, už aspoň chvíľu," zahriakla som ho a varovala pohľadom. Naozaj ho to umlčalo. Ani neviem ako. Žeby som znela až tak prísne?
Keď som sa otočila na Benjamina, mal pohľad vystrašenej srnky. Hneď mi to pripomenulo jeho výzor v lese. Takmer som sa zas začala smiať. Ale povedala som si, že teraz sa to naozaj nehodí. No predsa mi trochu mykalo kútikmi úst. Vo vnútri som bola stále naštvaná, ale toto ako keby polovicu chmár zrazu odohnalo. Ako to, dočerta robí? To stále keď som s ním musím mať dobrú náladu? Aj keď nechcem?
Nakoniec mi predsa len unikol tichý smiech, no zavrhla som ho ešte v zárodku. Radšej. Pretože keby som sa už začala naozaj smiať, tak by som prestala asi o pol hodiny. Minimálne.
Benjamin na mňa hodil ďalší divný kukuč. Doslova som si predstavovala, čo si o mne v duchu hovorí: Tá je fakt divná. Zas sa začala smiať z ničoho nič. Buď si na niečom fičí, alebo je naozaj strelená.

,,Je v poriadku?" opýtal sa Benjamin starostlivo. Nechápem odkiaľ sa to v ňom nabralo. Keby som ja videla niekoho v takom stave, koho nepoznám a teoreticky mi na ňom nezáleží, neviem, či by som prejavovala až také empatie. Ľudia ma napriek dnešnému svetu stále dokážu prekvapiť. Asi ešte nevymreli všetky dobré duše.

Práve som mu išla odvetiť, keď sa ozval Aďo, vystúpil z tieňa, zahodil dofajčenú cigaretu na zem a prišliapol ju špičkou botasky. „Nechaj ich tak, Bendži, vidíš, že o tvoju pomoc nestoja. Ani sa nečudujem." Odfrkol si mojím smerom a potom odišiel a nechal tu Benjamina s nami. Keby som len teraz nedržala Huga, rozbehla by som sa za ním a nakopala ho do toho nafúkaného zadku.
No rozhodla som sa ignorovať ho, ako polovicu môjho života a odpovedala Benjaminovi: „Je len zhulený. Potrebujem ho iba dostať na bus a bude vybavený."

,,Aha. Takže moje podozrenie bolo správne. Okej, tak teda poďme." Vykročil vpred, ale keď videl, že som sa ani nepohla, zastavil sa.

,,Kam?" nechápala som.

,,Predsa na zastávku," odpovedal vecne.

,,My ideme na zastávku," ukázala som prstom na Huga a mňa, „ty ideš... Neviem kam ideš, ale s nami určite nie."
Vlastne ani neviem, prečo som nechcela, aby mi pomohol. Asi som dnes už prekročila spoločenský limit, čo sa mi naozaj nestáva často. Zvyčajne nemám problém byť vo veľkých skupinách ľudí, alebo v spoločnosti celkovo. No teraz sa cítim, akoby som v sebe nemala už ani štipku energie, hlavne psychickej, aj keď je ešte len osem hodín ráno.

,,Je od teba milé, že pomáhaš svojmu..." odbočil od témy a keď prišlo na prívlastok, bol tiež jeden z tých, ktorý nevedel, ako nás nazvať.

,,Kamošovi," dokončila som za ňho.

,,Áno, kamošovi," zopakoval a urobil ďalší krok ku mne. Hugo zatiaľ ticho čušal, čo som považovala za zázrak.

,,Benjamín, počúvaj, neviem prečo to robíš, ale ja tvoju pomoc nepotrebujem."

,,Odopieraš mi dobré skutky?" na tvári mu pohrával jemný úsmev. Úsmev? Ako vôbec môže byť taký ústretový a tváriť sa, že je všetko v pohode. Ja som k nemu hnusná ako ploštica ale on to asi nechápe. Ako mu mám povedať nech si ide pekne... doriti?
Ja už fakt neviem. Vzdávam sa.

Vzdychla som a pozrela mu do očí: „Počúvaj, nechcem byť zlá, ale radšej by si mal ísť," pozrela som na jeho žltý dres, ktorý som si všimla až teraz, „tam, kam patríš."
Myslela som tým, že má na práci určite dôležitejšie veci, než tváriť sa, že ho zaujímajú moje problémy.

,,Lesná víla, nemusíš sa tváriť, že..." nedopovedal, lebo som mu zas skočila do reči. Úf, dnes som nejaká nevychovaná. Ale je mi to jedno.

,,Prosím, odíď," zašepkala som z povzdychom a tá veta akoby zo mňa vyčerpala posledný zbytok energie.
On iba prikývol a urobil to, o čo som ho požiadala. Videla som, že proti svojej vôli, no asi si všimol, že už nemám silu ďalej sa hádať.