Cez víkend sme so Zanou sedeli na dlážke vo vstupnej hale ich domu. Na zadok mi bolo príjemne teplo, lebo majú podlahové kúrenie. Keby toto videla mama, rozhodne by použila tú istú hlášku, ako vždy: V názve mesiaca je erko. Ešte sa nemôže sedieť na zemi, ani na lavičkách, ani na ničom podobnom. Prechladíš sa a nebudeš mať deti.
Haha, toto ma vie vždy rozosmiať. Ona trochu rada dramatizuje.
No mama tu nie je, takže mi neprekáža sedieť tu na tejto "zimnej" podlahe (v skutočnosti je teplá) a triediť Zanin botník. Neverili by ste, aký tucet topánok predo mňa naukladala. Toľko ich nemám ani ja. Je síce pravda, že veľa z nich Zana obdrží od jej staršej sesternice, ale fúú. Má ich snáď dvadsať.

„Vieš, teda pamätáš si na ten incident spred pár týždňov?" nadhodila som a odložila ružové tenisky, na ktorých sme sa zhodli, že sú už nepoužiteľné, do škatule k vyradenej obuvi.

„Eem," chvíľu sa tvárila, že rozmýšľa, „nie?"

Zagúľala som očami, ako to mám vo zvyku. Kto vie či ma vtedy vôbec počúvala. Ach, nechám to radšej tak.

„Nápoveda?" zatvárila sa skrúšene.

Ach, to je maska (to mi hovorí babka, keď niečo vyvediem, hehe). Dám jej teda nápovedu.

,,Les? Výkres?... Nič?"

„Nič? Čo je to za nápovedu?" poškriabala sa na hlave a ja som ju štuchla. Keďže sedela na kolenách, zakymácala sa a takmer sa prevrhla ako kolka. Potom mi úder so zubatým úsmevom vrátila a otrčila mi pred tvár ďalší pár topánok s vysokou korkovou platformou, oblepenou slamou. Ak mám byť úprimná, hnusil sa mi pohľad na ne.

,,Čo tieto?" spýtala sa a čakala na moju odozvu.

„No...pff," nadvihla som ramená, „vyzerajú..." nestihla som odpovedať, lebo mi skočila do reči.

„Sú dosť pohodlné," poklepkala nimi o seba.

,,Ale to je tak akurát všetko," podpichla som ju. Je mi jedno, či sa jej páčia. Toto musí ísť preč.

„Ja viem, ja viem," zatiahla, „ale keď oni sú ako stvorené na nejakú párty k bazénu."

Ešte, že nikto z nás dvoch ani našich priateľov nemá doma bazén na nejakú párty s týmito...topánkami?
Kto si niečo také môže kúpiť? Vyzerá to lacno (nemyslím peňažne) a nemá to nijaký estetický vzhľad. Dúfam aspoň, že tieto topánky si nekúpila sama. Budem veriť v to, že nie. Ale určite nie. Veď Zana nemá taký zlý vkus. Mm, dobre, radšej sa jej na to nepýtam.

,,Vyhadzov", povedala som ráznym hlasom.

Zana sa zatvárila zronene.

,,Naposledy," zahlásila a nazula si ich na nohu. Potom si v nich zaskákala, behala po dome, urobila si fotku a pomaly opatrne ich vložila do škatule s nepotrebnými topánkami, ktoré má v pláne darovať na charitu.

,,No, takže les," vrátila sa k pôvodnej téme, čo som nečakala.

„Mhm."

„Aháá, jasné, už vieem," ťukla sa po čele. Ach, ten môj šašo. Kto iný by ma rozosmieval, ak nie ona. A Hugo. No a Lukáš. „Ten vysoký blondiak. Mm, áno. Na tú predstavu sa nedá zabudnúť. Vyšportovaný, drzý, s hnedými očami. A nebezpečne sexy," párkrát ponadvihovala obočie a zahryzla si do pery.
Musela som sa zasmiať.

„Nie, nie, takto to nebolo," oponovala som jej so smiechom a vystrčeným ukazovákom.

„Ale áno, bolo. Ja si to pamätám." No jasné, toto si pamätá. „A dokonca ti poviem presne, ako to bolo," nadýchla sa, aby mi to zreferovala, ale ja som jej prikryla dlaňou ústa. Ona mi ju olízala a ja som ju s predstieraným hnusom stiahla a utrela do teplákov. Začala sa smiať.

,,Takže," z hlboka sa nadýchla. „On bol taký hnusák! Tváril sa, ako by som za všetko mohla ja a pritom dobre vedel, že si za to mohol sám. Jeden nafúkaný, nevďačný," imitovala môj hlas a ja som sa zadúšala od smiechu, „no a ďalej si už nepamätám. Viem ale, že tam bolo ešte niečo ako: Ale to jeho telo a oči... Ach, má on ale šťastie. Tie to celé kompenzovali."

,,Nie, nie, takto to rozhodne nebolo." Bolo.
Napriek tomu som o dušu krútila hlavou v snahe poprieť to. No koho som chcela oklamať?

,,Dobre," priznala som.

Zdvihla ruky, aby ma zastavila. „Ja viem, ja viem, drahá moja. Nemusíš mi nič vysvetľovať. Keď som sa minule s Markom pohádala, a to ma vtedy poriadne vytočil, večer za mnou doliezol. A aj keď som sa snažila, naozaj som sa na ňho snažila zo všetkých síl hnevať, keď si vyzliekol tričko, aby si ku mne ľahol do postele, bez rozmyslu som sa na ňho vrhla ako stredoveký muž, čo už týždeň nejedol. Viem, mala som byť prísnejšia, no mňa vtedy premohla taká sexuálna tigrica, že som sa proste neovládla." Nakonci rozhodila rukami, aby tomu dodala presvedčivejší vzhľad.

,,Wau, tak to potom musela byť zábava," skonštatovala som.

,,To teda bola." Chytila sa za tričko a začala sa ním ovievať. „Keď si na to spomeniem, ešte teraz mi je horúco."

Ach, ako jej len závidím. Tu radosť z prvých intímností, ktoré by mala prežívať každá baba v našom veku.

„Inak, čo jeho mama? Minule si vravela, že nejako vŕta."

,,Hej, má divné poznámky."

,,Čo to znamená?" snažila som sa dozvedieť viac.

,,Stále ma nejako zhadzuje," sklonila hlavu a začala si žmoliť šnúrku z teplákov. ,,Keď niečo pokašlem, stále mi to vyhadzuje na oči. A najradšej to robí pred inými. Keď ma cez víkend ku nim pozval Marko na večeru, vyliala som pohár vody. Bolo to dokonca pre to, že ma do lakťa nechtiac štuchol jeho mladší brat."

,,Peťko?"

,,Hej. No chápeš? Hneď sa do mňa začala obúvať a keď som jej chcela pomôcť v kuchyni, povedala, že radšej nie. No nie je drzá? Nikdy som jej nič nespravila, tak prečo ma tak nemá rada? A dokonca to nebola ani moja vina. Aj Marko videl, že som to nevyliala sama. Ale nikto to nepovedal. Marko chcel, ale ja som mu naznačila, nech to nechá tak. A Peťko... neviem, asi sa bál priznať. Nezazlievam mu to, je to zlatý chlapec. Len tej hnusnej ženskej nerozumiem. Raz sa vyjadrila, že by bola radšej, keby som s jej synom nechodila. Už naozaj neviem, čo mám robiť. Snažím sa ale..."

,,To že povedala?" bola som prekvapená. Viem, že spolu dobre nevychádzadzaju, ale až tak, že by chcela ísť aj proti dobru svojmu synovi a odopierala mu niekoho koho ľúbi?

,,No nepovedala to presne tak. Povedala niečo ako, že keď Marko odíde na výšku, tak nevie, či je dobre udržiavať vzťah na diaľku."

Ach, moja Zana. Toto je žena ako z ocele, ktorú takmer nikdy nevidieť plakať. No teraz, keď potiahla nosom, som vedela, že jej na Markovi skutočne záleží. Je to vážne. Natiahla som k nej ruku a prisunula sa k nej bližšie.

,,Poď ku mne," povedala som nežne a ona mi vďačne vkĺzla do náručia ako malé mačiatko. Hladila som ju po vlasoch.

,,Neboj, bude dobre," tíšila som ju, „počúvaj, ak spolu budete mať byť, tak to tak bude."

Zdvihla hlavu ku mne a ja som zložila ruku z jej vlasov. Smutne sa na mňa usmiala, stisla ma silnejšie a tvár si zaborila do môjho krku. Zacítila som na ňom kvapôčky sĺz.