Práve som prechádzala tmavou uličkou a pomaly som začala pochybovať o tom, že som urobila dobre, keď som odmietla Lukášov doprovod. V hĺbke duše som si bola istá, že sa mi nič nemôže stať, predsa žiadne strašidlá ani polomŕtvoly neexistujú. Teda, aspoň som sa o tom snažila presvedčiť samú seba. No čím ďalej som kráčala, tým viac som sa začala obzerať a vnútri ma nahlodával zvláštny pocit, že ma niekto sleduje. Pre pána, že nad tým vôbec uvažujem. Veď to je absurdné. Žiadne príšerky, múmie, živé mŕtvoly ani nič nereálne. Nikto ma neprepadne. Nebudem ho musieť mlátiť kabelkou ako vo filme. Počkať, ale veď ja nemám kabelku. Doriti.
Z hlboka som sa nadýchla a ďalej kráčala. Potom zablikalo svetlo. Haha, nie,to sa mi len zdalo. Alebo nie?
Uugh, už aby som bola doma. Len kráčaj, hovorím si. Práva, ľavá, práva, ľavá. Nemáš sa čoho báť.
Potom na mňa niekto vyskočil z poza zeleného kontajnera a poriadne zahulákal.
Z hrdla mi vyletel asi najsilnejší výkrik, aký som kedy vypustila z úst. Pravá ruka mi vystrelila a osobe som vlepila takú facku, až ma zaštípala ruka. Neprestávala som kričať, až kým mi niekto nezakryl ústa dlaňou. Stále zo mňa vychádzal divný zvuk. Pomooc!

,,Hej! Hej, hej,"ozval sa nežný hlas, ,,Lesná víla. To som ja, pokoj."

Čože?
Opäť som sa pokúsila zakričať a začala sa kmytať. Daj zo mňa tie paprče preč!
Nie, musím uvažovať. Hlavne nepanikár.
Čo mám robiť, čo mám robiť??

,,Psst, pst," tíšil ma mužský hlas, no ja som nechápala. ,,Hej, si v poriadku. Nič sa nedeje. To bol len žart."
Pustil mi ústa a nežne ma chytil za plecia.

Keď som konečne zaostrila svoj pohľad, v tme som zbadala svetlé vlasy. Čo to...?

,,To som ja, Benjamín. Chalan z lesa. Takmer som do teba vrazil, keď si maľovala," vysvetľoval mi, keď videl môj nechápavý výraz. No potom mi to došlo.

,,Ben-Benjamín?" zakoktala som. ,,To si ty?"

,,Áno," nadvihol kútik úst a palcom mi pohladil pravé plece.

,,Naozaj ty?" zopakovala som.

,,Áno," ubezpečil ma a ja som si konečne vydýchla. Potom som mu dala surovú päsťovku do pleca.

,,Áu," pošúchal si plece. ,,Prečo ma biješ?"

Neveselo som sa zachechtala. ,,Ty sa ešte pýtaš? A... Prečo ma ty vôbec strašíš?" strelila som po ňom nevraživým pohľadom.

,,Prepáč, mala to byť iba zábavka. Nemyslel som si, že sa tak vydesíš."

,,Tak to sa ti teda podarilo. Takmer som vyskočila z kože," neprestávala som zúriť.

,,Prepáč. Naozaj som si nemyslel, že sa to tak vymkne z rúk," povedal skrušene. A potom sa zasmial. On si ešte dovolí smiať sa? Toto mu teda nedarujem.

,,Ale..," povedal pomedzi smiech, ,,keby si videla ten svoj výraz. Ja z neho nemôžem."

,,Si kretén," vyhlásila som a svižným krokom som sa od neho vybrala preč. Hnev mi predieral cestu. Na strach som už dávno zabudla.
Čo si o sebe myslí? Somár.

,,Počkaj," dlhými nohami ma rýchlo dobehol a prispôsobil krok môjmu. ,,No tak prepáč," ospravedlňoval sa už tretíkrát, ,,nemal som to urobiť, okey?"

Vzdychla som. ,,Prečo si bol vlastne za tým kontajnérom?"

,,Fajčil som," odvetil vecne.

,,Za kontajnérom?" nechápala som.

,,Hej...no, akurát som išiel z pizzérky a keď som ťa zbadal, myslel som si..." rukou si prešiel po šiji.

,,Že sa na mne trochu pobavíš," dokončila som za ňho.

,,Tak som to nemyslel."

Pokrútila som hlavou a zasmiala sa. ,,Ale veď ja viem. Sranda predsa musí byť."

,,Mm." Asi nevedel či to myslím naozaj, alebo ironicky. A potom prehovoril: ,,Máš poriadne silnú pravačku. Tá facka zabolela."

Obaja sme sa zasmiali.

,,Ach, prepáč. Nechcela som. Ja... nevedela som, že si to ty," sklonila som hlavu. ,,Ale zaslúžil si si," zaksichtila som sa a uštedrila som mu ešte jeden buchnát do pleca.

,,Hej," zatváril sa urazene a potom sa rozbehol a začal ma naháňať. Chichotala som sa a bežala som čo mi sily stačili, no bol rýchlejší, nemala som šancu. Poľahky ma dobehol. Chytil ma za pás a akoby tanečným pohybom si ma otočil tvárou k sebe. Dlaňami som mu padla na vyčnievajúce prsné svaly a s rozžiarenými zreničkami sme si obaja hľadeli do očí. Hrudník sa mi od rýchleho dýchania zdvíhal ako šialený a nevedel prestať. On tiež prudko dýchal a širokým úsmevom mi odhalil svoje rovné biele zuby.
Až teraz som si všimla, aké výrazné črty tváre má. Hranatá sánka a vyčnievajúce lícne kosti. Z blízka vyzeral ešte príťažlivejšie.

Vyčerpane som si oprela hlavu o jeho hruď. ,,Prečo si tak prekliato rýchly?"

,,Pretože to patrí k dokonalosti," uškrnul sa.

Slabo som ho buchla do prsa. ,,Haha."

Obaja sme mali úsmev od ucha k uchu. A potom akoby sa všetko spomalilo. Už ani vlastný dych som si nepočula. Pozrela som mu do očí. Mal v nich niečo zvláštne. Akoby chcel... vlastne ani neviem. Rýchlo som sa odtiahla a o krok som ustúpila. Keď som sa mu otočila chrbtom, prišla som na to, že som už vlastne doma.

,,Tak teda. Tu bývam," zmenila som tému a ukázala na náš celkom priestranný poschodový dom.

,,Viem," povedal, akoby sa nechumelilo.

,,Čože? Odkiaľ to vieš? Špehuješ ma?"

,,Nenamýšľaj si," prižmúril oči, ale videla som za nimi humor.
,,Teda, nebol som si istý či si to ty, ale keď si mi teraz povedala, kde bývaš, už som si stopercentne istý, že si to ty, Marianna Dolinská."

,,Odkiaľ má poznáš?" čudovala som sa.

,,Tvoj otec raz právne zastupoval môjho v istej situácii. Bol som u vás s otcom, keď som bol ešte menší. Pravdepodobne si vtedy nebola doma, ale videl som tam tvoje fotky. Otec o tebe hovoril. A tiež spomenul tvoje meno."

,,Ach tak," na nič viac som sa nezmohla.

,,Preto som sa včera ani vlastne nepredstavil. Mal som dojem, že sa už poznáme."

,,Ja ťa teda nepoznám."

,,Vôbec?" zatváril sa prekvapene.

,,Ale áno. Akože, videla som ťa už párkrát, ale až dodnes som netušila ako sa voláš."

,,To vážne?"

,,Čo si taký prekvapený?" zasmiala som sa. ,,To si až taký obľúbený, že ťa pozná každý? Teda okrem obyčajných smrteľníkov ako som ja," dodala som.
Neodpovedal.

,,Tak teda podľa mňa je dobré, že sa tu našiel aspoň jeden normálny človek, ktorý nepozná pána úžasného. Aspoň ti to trochu zníži sebavedomie."

Zaškeril sa. ,,Myslíš si, že som úžasný?"

No jasné. On počul len toto. Akoby sa zbytok mojej vety vyparil. V duchu som sa usmiala. Namyslený horenos.

,,Pf," ofrkla som a vrátila mu jeho vetu nenamýšľaj si, ,,to sotva."
Nadvihla som kútik úst a prudko sa otočila, až mi okolo hlavy švihli vlasy. Odkráčala som k dverám a s rukou na kľučke sa k nemu otočila. Stále tam stál a pozoroval ma. Chcela som mu iba ozrejmiť, že nebyť toho hororu, ktorý som predtým pozerala, tak by som nebola taký strachopud, no on ma predbehol.

,,Mal by som napraviť našu zoznamovačku. Vystrašenie asi nie je najvhodnejší spôsob, ako ti predstaviť svoje meno."

Potichu som sa zasmiala. To má teda pravdu.

,,Volám sa Benjamín Kráľ, veľmi ma teší," uklonil sa ako spomínaný kráľ a rukou urobil pár malých krúžkov do vonku. To nie je možné. Ešte aj meno má dokonalé. Je to on ale šťastný chlapec.

,,Ja som Marianna Dolinská, tiež ma teší," predstavila som mu moje aj tak už známe meno.

,,Tak, teraz, keď už sa oficiálne poznáme, ti môžem zaželať dobrú noc. Pekné sny, Lesná víla," povedal od našej vstupnej bránky do dvora.

,,Aj tebe, Ben," usmiala som sa a zmizla za dverami domu. Keď som už bola dnu, bez zraku jeho hnedých okáľ, na tvár sa mi prilepil vyškerený úsmev.