V piatok, keď sa už stmievalo a ja som v izbe sedela na okne a neprítomne hľadela na cestu pred domom a snažila sa nesrať za to, ako na mňa mama nakričala za tú päťku z projektu, ktorý som včera večer nedokončila, mi zazvonil telefón.
No ako som jej mala vysvetliť čo sa včera večer stalo a že som si zabudla nastaviť budík skôr, aby som si ten projekt dokončila? Nijako. Nemohla som čo i len ceknúť o otcovi. Urobila som zo seba teda hlúpe šestnásťročné dievča, ktoré si jednoducho zabudlo projekt doma. Vyčítala mi, že som nezodpovedá a namiesto toho môjho maľovania by som sa mohla viac učiť. Dofrasa, veď nebyť tejto päťky mám za celý školský rok najhoršiu známku trojku.
Už som videla, ako sa mi chystala dať zaracha, no v tej chvíli jej zazvonil telefón. Zdvihla ho a keď mi stále nahnevane vysvetlila, že malý Filip, syn jej blízkej priateľky, si pravdepodobne rozbil bradu, musela za ním okamžite ísť. Okrem jednej strednej školy mala aj zdravotnú nadstavbu a tak vždy keď sa niekomu blízkemu stalo niečo horšie než len modrina alebo odretá koža, nastupovala na rad ona.
Bola som záchránená.

Teraz už polhodinu hľadím bezcieľne z okna na radostne výskajúce deti, ktoré sa naháňajú po našej ulici. Vďaka pohľadu na nich som sa cítila ešte horšie, no bolesť, ktorá sa mi usídlila v hrudi som vítala.
Ale môj mobil stále otrávne vibroval a krútil sa na stole. Neochotne som vstala a zodvihla to.

,,Počúvam," snažila som sa, aby môj hlas znel neutrálne.

,,Ahooj drahá," začula som naradostený hlas môjho ďalšieho najlepšieho priateľa. ,,No že si mi to vôbec zobrala. Kde sa túlaš, že si na mňa nenájdeš ani chvíľku svojho vzácneho času?"

,,Ahoj, Hugo," jemne som sa usmiala. Ten má vždy dobrej nálady aj za troch. Večne usmiatý a bezstarostný. Chcela som mu povedať, že sa nikde neflákam a som doma, ale on ma predbehol.

,,Á, smutná princezná," okomentoval. Ako to, že ma vždy tak ľahko prekukol? A dokonca z jednej vety. Pred ním sa nedá nič utajiť.
,,Zober ten svoj lenivý zadok a dones ho ku mne do garáže," povedal s humorom a ja som sa neubránila a tiež som sa zasmiala a utrela si nos vreckovkou, ,,sme dohodnutí aj so Zunou a Lukášom."

,,Neviem, nemám veľmi dobrú náladu. Iba by som vám kazila vzduch," snažila som sa z toho vykrútiť, aj keď už teraz som vedela, že sa mi to nepodarí. Keď si Hugo niečo zaumieni, musí tak byť. No dnes som vážne netúžila po spoločnosti, aj napriek tomu, že svoju partiu troch bláznov najviac milujem. Bola som rozhodnutá stáť si za svojím.

,,Nevyhováraj sa prosím ťa a okamžite sem nakluš. Neboj sa, pri mne prídeš na iné myšlienky," doslova som videla, ako na mňa žmurkol tým svojím huncútskym zeleným očkom.

,,Nie, dnes naozaj nie," nedala som sa.

,,Smutko!" povedal naoko nahnevane. Večne mal pre mňa nejakú novú prezývku. ,,Ak sem neprídeš sama, prídem si po teba, prehodím ťa cez plece a tak či tak skončíš u mňa. Vyber si." Už som počula ako sa zdvíha zo svojho starého gauča. Dobre som vedela, že ak mu poviem nie, skutočne by po mňa prišiel.

,,Dobre," zasmiala som sa. ,,O desať minút som u teba," podľahla som mu a ukončila hovor.

Zo skrine som vytiahla jednú zo svojich obľúbených košieľ, natiahla som si červenú károvanú látku na biele priliehavé tričko, na to čiernu koženku a narýchlo sa pozrela do zrkadla. Vyzerala som ako zbitý pes. Mrzuto a nevyspato. Vytiahla som teda korektor a narýchlo si ho naniesla na kruhy pod očami. Na líčka som si naniesla trochu ružovej lícenky, aby som svojej tvári dodala aspoň trochu farby, schmatla kľúče a mobil, strčila si ho do vrecka džínsov a utekala von z domu. Zamkla som za sebou dvere, ale keď som zbadala, že ocovo čierne BMW prichádza na príjazdovú cestu, opäť som rýchlo odomkla, skôr než si ma všimne, z vnútra zamkla dvere a utekala k zadnému vchodu a nepatrne sa vytratila z domu cez záhradu.

Onedlho som už otvárala garážovú bránu domu Putmanovcov, kde ma už čakali všetci traja. Zana, Hugo i Lukáš. Zuna sa prehrabávala v dévedečkach, Lukáš sa točil na stoličke s kolieskami, premával sa hore dole po tmavej garáži osvetľovanej len jedným tlmeným svetlom žiarovky v strede plafóna a Hugo sedel na mojom mieste v pravom rohu starého roztrhaného gauča neurčitej farby. Zana tvrdila, že je to žltá, Luk s Hugom sa skôr prikláňali k niečomu s nádychom do hneda a mne to bolo úprimne jedno, ale rada som počúvala, ako sa na tom škriepia. Lukáš raz vyhlásil, že tá farba sa nedá nazvať inak než sračková. Smiali sme sa na tom ako blázni a od vtedy sme hovorili, že si chodíme sadať do lajna.
Keď ma Hugo zbadal a ja som po ňom strelila pohľad, ktorý hovoril zmizni z môjho miesta, inak za seba neručím, presunul sa do stredu a roztiahol náruč i široký úsmev.

,,Pozrime sa, kto dorazil. Môj obľúbený Smutko," zaškeril sa a ja som mu úškrn vrátila, posadila sa na svoje známe miesto a vkĺzla mu do veľkého mocného známeho objatia. Bola som rada, že pochopil moju vyhrážku a sadol si inam. Každý z nás dobre vedel, že som známa svojím neodmysliteľným miestom, v pravom rohu deravého gauča pri opierke na ruku. Všetci sa na mne smiali, lebo som si nedokázala inam sadnúť. Tam mi bolo najpohodlnejšie. No a čo, že som ako decko. Som rada, že som si ich tak vycvičila a teraz odtiaľ vstávajú len čo ma uvidia vchádzať do nášho brloha.
Celý náš brloh, ktorý nám poskytli v priestoroch starej garáže Hugovi rodičia, sme si upravili podľa seba, aby bol pohodlnejší a útulnejší. Do miest, kde už bol gauč poriadne prehlodaný sme dali mäkkú penu a prekryli to starou dekou s leopardím vzorom, ktorú šlohla Zana minulé leto svojej mame z kopy vecí na vyhodenie. Steny sme oblepili rôznymi plagátmi, malý stolík so starou búdou, nazvanou aj niečo ako televízor, kde sme pozerali filmy sme premiestnili do stredu ošarpanej steny, ktorú sme ešte nestihli skrášliť a pod stolom, na ktorom bol Hugov počítač, ležala škatuľa s mnohými dévedečkami. Potom tu bola už len veľká drevená skriňa z tmavého dreva na uskladnenie zbytočností.

,,Konečne si k nám zavítala," pritočil sa ku mne na stoličke Lukáš a potľapkal ma po stehne.

,,Hej, prečo tu máme na výber len samé horory?" ozvala sa Zana od škatule a otázku smerovala Hugovi.
Tiež som sa na ňho spýtavo pozrela. Zrejme majú v pláne pozerať nejaký film. Respektíve podľa Huga horor.

,,Lebo vybral z požičovne iba tieto tri filmy?" odpovedal jej sprosto podpichovačne Lukáš. Tí dvaja si neustále liezli do vlasov. Zuna mu niečo uštipačne odsekla, no už som ich nepočúvala. Hugo mi hladil plece a položil mi nemú otázku. Chcel vedieť čo ma trápi. No ja som iba pokrútila hlavou, že o tom nechcem rozprávať. Pochopil to a viac sa nepýtal. Pritiahol si ma bližšie k sebe a zaboril mi nos do vlasov. Zatvorila som oči a vychutnávala si ten pocit. Uvedomovala som si, aké mám vlastne šťastie. Že mám skvelých priateľov, ktorí ma vždy podporia, nikdy ma netrápila nejaká veľká choroba a problémy v rodine má predsa každý. Nemôžem sa predsa ľutovať. Takto to má byť.
Potom všetci poskákali na gauč vedľa nás a začal sa sledovať nejaký horor. Neviem čo vybrali, iba som sledovala tú strašidelnú scenériu. Nakoniec som bola rada, že som vypadla z domu. Pri nich mi je vždycky ľahšie.

Keď sa v telke spoza stromu v tmavom lese vynorila nejaká napoly mŕtvola s otrhanými šatami v ženskom vydaní a zaryla malému dievčatku nechty do ruky, tá s hrôzou vykríkla, z rúk jej vypadol plyšový macko a rozbehla sa preč.
Spolu s dievčatkom sme vykríkli aj my so Zunou a ja som si inštinktívne priložila dlaň na ústa. Chalani sa na nás začali smiať a ja som Lukášovi odtisla hlavu, aby sa mi nevyškieral do tváre.

Zívla som a popreťahovala si ruky. Ani som nevedela, že som zaspala. Keď som pomaly odlepila oči, zbadala som, ako Zana i ja ležíme Hugovi v lone. Ona z jednej strany a ja z druhej. On má jednu ruku na jej bruchu, druhú ma prehodenú cez moje plece, opiera sa hlavou o moju hlavu a ja mám nohy položené na Lukášovych stehnách. Boli sme pekne prepletení ako húsenička. Jediný kto bol okrem mňa hore, bol Lukáš a hral sa na telefóne.

,,Lukáš," povedala som rozospato a on dvihol hlavu mojim smerom, ,,koľko je hodín?"

,,Takmer pol jedenástej,"odvetil potichu. ,,Spali ste hodnú chvíľu, ale nemal som to srdce vás budiť. Ale mám aspoň fotku."

Zasmial sa a obrátil mobil ku mne. Lukáš urobil selfie. Škeril sa do foťáku, ja som mala otvorené ústa a zbytné osadenstvo vyzeralo celkom dôstojne narozdiel odo mňa. Zasmiala som sa.

,,Hej, si hrozný," povedala som s rozospatým smiechom a on sa zachechtal. Potom som vytiahla svoj utlačený mobil s pod môjho zadku a pozrela na displej, ktorý má nepríjemne ožiaril. Hneď som stiahla lištu a dala jas na najnižší. Mala som dva nepriaté hovory od mamy. Pomaly som zložila nohy z Lukáša a opatrne sa vymotala z tých dvoch. Nechcela som ich zobudiť.

,,Ja už radšej pôjdem, volala mi mama," oznámila som Lukášovi a postavila sa.

,,Chceš, aby som ťa odprevadil?" opýtal sa a tiež sa postavil. On so Zunou sa zrejme nechystali domov.

,,Nie, ďakujem, zvládnem to," usmiala som sa. Bolo od neho milé, že mi ponúkol doprovod. Lukáš je z nás najstarší. Má osemnásť a aj napriek tomu, že je dosť šialený, cíti, ako by mal za nás nejakú zodpovednosť a ak napríklad vidí, že všetci pijeme, on ostane triezvy. Robí také isté somariny ako my, ale keď príde na vážnejšiu situáciu, vždy by sa za nás obetoval. Mám ho veľmi rada. Tak ako aj tie dve Šípové Ruženky.

,,Nie, ale vďaka. To zvládnem," venovala som mu úsmev a on ma objal.

,,Dávaj si pozor," prízvukoval mi a potom ma pustil. Zdvihol mi bránu od garáže a ja som odišla.