~ Ben ~

Stál som tesne pred ňou a na tvári mi pohrával pobavený úsmev. To dievča okolo seba musí vyrobiť rozruch aj keď sa o to nesnaží, pomyslel som si.
Z dola mi venovala hanblivý zubatý úsmev.

„Máš šťastie, že som bol na blízku. Každú chvíľu som k tebe mohol dobehnúť," povedal som hlúpo, akoby som bol nejaký princ na bielom koni, čo prikluše vždy v správnej chvíli.

„No jasné," hrdo zdvihla bradu, ako by som nemal pravdu a ona sa práve takmer nevysypala z mojej hojdacej siete. „Neboj, zvládam to aj bez teba, vidíš?"

V zápätí urobila malý pohyb, no sieťka ju nepekne zradila a Ria sa pre tentokrát preklopila dopredu.
V momente som sa zohol, aby neskončila na tvári, no ona bola rýchlejšia. Bola natoľko duchaprítomná a zachytila sa mi stehien.
Dofrasa, takmer mi stiahla šortky. Jej úzke prsty sa mi zaryli do stehien a mnou preblesol zvláštny pocit, ktorý som už dlhšie nezažil.

Pár sekúnd tak zotrvala, no potom akoby si uvedomila, že má hlavu pár centimetrov od môjho rozkroku a chvatne sa postavila. Teplo, ktoré sa mi medzitým nahrnulo do spodných partií, má náhle opustilo. Zrejme tej sieťke už nedôverovala. Z bielych šiat si oprášila čosi neviditeľné a potom si ich nervózne potiahla. Zrejme len nevedela čo z rukami.
Uškrnul som sa nad jej náhlou nesmelosťou, ako by sme sa už pár mesiacov nepoznali. Bolo to rozkošné.

Až teraz som mal možnosť poriadne si všimnúť čo má na sebe. Biele, na niektorých miestach takmer priesvitné letné šaty jej siahali nad kolená. Špagetové ramienka sa jej v zadu krížili a ďalej som už cez ňu nedovidel, no vedel som, že má odhalený chrbát. Možno bolo lepšie, že zatiaľ som nemal tú česť vidieť, koľko z neho šaty zahaľovali. No tipoval som, že nie veľa. To teda znamenalo, že nemohla mať ani podprsenku, aby jej v zadu nebolo vidno zapínanie.
Keď to konečne došlo aj môjmu mozgu, akosi sa mi v mysli vybavili rôzne obrazce. Spomenul som si, ako vyzerala v podprsenke, keď som ju videl v hotelovej izbe. Bola to v skutku príjemná predstava.
Bože, zase sa to deje. Mozog mi nejako vypovedá. Aach, nechcel som, naozaj som nechcel, no moje oči nenápadne skĺzli nižšie a ja som si všimol jej nádherne tvarované prsia. Takmer polovica z nich bola odhalená a.... panebože. Zbadal som jej bradavky. Dofrasa! Tak... toto je teda rozhodne odvážnejší outfit, než ten, ktorý som videl v supermarkete.
Ben, dýchaj, len dýchaj, opakoval som si v kuse. Sakra, spamätaj sa chlape.

„Ben, ja..."

Obaja sme boli zrejme nervózni z prítomnosti toho druhého, lebo aj Rianna sa nemotorne ošívala.

„Čo si mi chcela povedať?" vyzval som ju, aby som ju povzbudil, pretože som nadobudol dojem, že mi to nakoniec ani nepovie.
Na incident s hojdačkou zrejme nikto nemyslel.
Chvíľu vyzerala, akoby bojovala sama so sebou, no nakoniec sa rozhodla a prehovorila: „Je mi ľúto, čo sa stalo... veď vieš. Naposledy u mňa doma."

To ma zaujalo, pretože v hĺbke duše som bol stále nahnevaný za to, ako hnusne sa zachovala. Viem, že bola vystrašená a všetko zároveň, no ja som jej chcel pomôcť. Nemilosrdne ma odkopla a nechala ma zlomeného bez toho, aby sa ďalej o niečo usilovala. Musím povedať, že počase som sa na to vybodol a snažil sa na ňu zabudnúť, aj keď som ju skutočne chcel. Áno, nebola to z mojej strany len zábavka. Bola to žena, ktorá má očarila celou svojou bytosťou už len tým, ako o mňa neprejavovala záujem, tým, že nebola verným členom môjho fanklubu a že nemala problém mi hocičo nahlas šplechnúť do tváre. To aký som strašný narcis, alebo že mám príšerne vysoké ego. A mala pravdu.
Bola skrátka svojská, rázna, zlatá a sexy zároveň a celý jej zjav ma dostával do kolien.

Zrejme pochopila, že mi to ako ospravedlnenie nestačí a rýchlo prehovorila.

„Bola som hlúpa. Akoby som vtedy neuvažovala triezvo. Celé roky som dúfala, že konečne príde niečo alebo niekto kto ma nakopne a ja sa ohľadom toho celého konečne ozvem a nebudem zaryto a zbabelo mlčať. A keď... si konečne prišiel, bol to ako zázrak z neba, až taký neuveriteľný, že som ho nedokázala prijať. Ja... som sa snažila byť silná, no ocovi sa podarilo zlomiť ma a dostal ma tam kam chcel. Mala som pocit, že on je ten, komu mám slúžiť. Že nemám nárok na iného muža a som zaviazaná len jemu."

Potom sa medzi nami rozhostilo ticho. Videl som ako sa trasie a že slová z nej idú naozaj ťažko. Uvedomil som si, že predo mnou stojí obeť, ktorá bola roky sexuálne zneužívaná svojím svinským otcom. Keby sa mi teraz ten človek dostal pod ruky, prisahám, že by neostala ani jedna kosť celá.

Neveselo sa zasmiala a sklonila hlavu. Mal som chuť ju objať a hladiť ju po vlasoch, kým by sa mi neoddala celá a jej telo by ostalo uvoľnené a pokojné zakaždým, kedy by som sa jej dotkol. No vedel som, že na to, aby vo mne našla stopercentnú dôveru, bolo potrebné ešte vyšliapať riadne dlhú cestu.
Už som viac nepotreboval, aby hovorila. Pochopil som a chcel som, aby sme začali od nuly. No vedel som, že ona ešte neskončila.

Potiahla nosom, nadýchla sa a pokračovala: „Bála som sa ho tak dlho, že som už nedokázala vnímať nijakého muža inak. Bol len on, jeho zelené očiská, oplzlý úškrn a..."

Hlas sa jej zlomil a z oka jej vypadla potláčaná slza.
„...a ruky, ktoré ma prenasledovali na každom kroku. V každej myšlienke, v každom sne..."

Prepána, nedokázala som to ani počúvať. Bol som rotorvaný a každé jej slovo ma zasiahlo, akoby mi na nohu spadlo minimálne tonu ťažké závažie. Bol som si však vedomý toho, že moje pocity s tým, čo pravidelne zažíva ona je nič.
Mal som chuť ju zovrieť v náručí tak silno a nežne zároveň, až by konečne pochopila, že by som jej nikdy v živote neublížil.

„Ria..." hlas sa mi zlomil. Bál som sa ju požiadať čo i len o to, aby som ju pohladil po vlasoch. Zrazu som mal výčitky svedomia za to, čo sa stalo v hotelovej izbe. Konečne mi všetko došlo. To, ako sa trhala pri niektorých mojich dotykoch.... ako sa vystrašila, keď som jej pomohol na diskotéke.

Oslovil som ju ešte raz. Takým tichým hlasom, že keby vietor zafúkal o čosi silnejšie, odvial by spolu so sebou aj moje slová a ona by nikdy nepočula, ako strašne ma to všetko mrzí.
Zdvihla ku mne pohľad a potlačila ďalší príval zĺz, ktorý sa dral na povrch.

„Môžem..." nevedel som ako to povedať, aby ma neodmieta, „môžem ťa objať?"

Chvíľu mi len nejasne hľadela do očí a ja som nedokázal prečítať čo sa jej odohráva v hlave, no nakoniec jemne prikývla. Bol to jasný signál na to, aby som ani na sekundu nezaváhal, lebo hocikedy si to mohla rozmyslieť a tak som sa konečne rozhýbal.
Urobil som takmer nebadateľný krok smerom k nej a priestor medzi nami sa zúžil iba na štrbinu cez ktorú sme prijímali kyslík. Jednu ruku som jej opatrne položil na šiju a mäkký ušný lalôčik. Chvíľu na mňa len hľadela svojími veľkými okálami a hrudník sa jej plytko nadvihoval. Tak strašne som ju chcel pobozkať, no nemohol som to urobiť. Preto som druhú ruku rýchlo presunul na jej nahý chrbát a pritiahol si ju na hrudník. Objímal som ju tak dlho a pevne, až ma aj jej ruky poctili návštevou a vďačne si ich preplietla za mojím krkom. Z času na čas ma aj pohladila a mnou ako blesk prešvihlo napätie od krku až ku končeku prstov na nohách.
Pomaly sme si sadli do hojdacej siete a v objatí zotrvali ešte hodnú chvíľu.
Prešli sme od smútku, cez strach, výčitky až po smiech a nekončiace sa náhlivé objatia, ktoré nechcel ani jeden z nás prerušiť. Chichotali sme sa a rozprávali tak dlho, až zašlo slnko a ja som si konečne spomenul, že je čas ísť za ostatnými.