~ Ben ~

Je super pocit, keď viete, že ste slobodný. Keď nie ste viazaný nijakými školskými povinnosťami, žiadnymi esejami, úlohami, projektmi. A viete čo je na tom všetkom najlepšie? Že to nie je len prázdninami. Mňa to už nečaká vôbec, wohooo. Prežil som maturitný ročník a už do školy ani len nepáchnem. Bože aký som rád.

Aj keď tu je predsa len problém, keďže ma čaká isté závažné rozhodnutie. Dostal som rôzne ponuky do futbalových tímov, za ktoré by som mohol hrať. Jedna je dokonca zo zahraničia.
No hoci som na to tvrdo makal a od mala si išiel za svojím snom, zrazu mám pocit, že si potrebujem trochu oddýchnuť. Ani nie tak fizicky, ako psychicky.
Na fizičku nezanedbám, dnes som už o siedmej prebiehal lesom. Na chvíľu som sa zastavil na mieste, kde som sa prvýkrát stretol s Lesnou vílou. Spomenul som si, ako mi vynadal za to, že som jej zničil obraz. Bola fakt naštvaná.
Keď som si predstavil jej nazúreny rozkošný výraz, vyčarilo mi to jemný úsmev na tvári.
No hneď na to sa mi v mysli vyjavil obraz nášho posledného stretnutia a to, ako nevďačne sa zachovala.
Znechutene som pokrútil hlavou a behal odtiaľ čo najďalej. Nemal som už chuť na ňu myslieť. Zrejme nebola tá, za ktorú som ju pokladal.
Cestou som teda premýšľal nad tým, čo zo svojím životom. Bol som si vedomý toho, že ešte mám trochu času, no bolo by najlepšie rozhodnúť sa čo najskôr.

Tok myšlienok mi prerušil Danielov hlas: „Hej, Beny, podal by si mi prosím tri pomarančové džúsy? Nedočiahnem na nich."

Vystieral ruku k vysokému regálu s tekutinami a naprázdno ju zatváral a otváral, akoby tým chcel pritiahnuť džús k sebe, aby mu skočil rovno do ruky.

Poľahky som nadvihol pravú ruku a vložil do takmer prekypujúceho nákupného košíka tri pomarančové džúsy.
Daniel iba naklonil hlavu mojím smerom a s malým, takmer necítiteľným sarkazmom mi poďakoval.

„Mama ma poslala do supermarketu s tebou, aby si to sám nemal také ťažké, no vidím, že sme si vymenili úlohy. Si dobrý akurát tak na tlačenie vozíka," zahlásil a už aj sa hnal za ďalšou surovinou, so zoznamu vecí na lístočku.

Konečne som sa prebral a pohol sa smerom k nemu. Akurát vyťahoval z mraziaka kuracie krídla.

„Prepáč, krpec, trochu som sa zamyslel," ospravedlnil som sa mu a pravačkou mu postrapatil vlasy.

On na to však nereagoval, ba ani sa na mňa nepozrel, len si prehrabol vlasy, aby im dal pôvodný stav.

„Čo myslíš, máme zobrať jedno balenie alebo dve?" v oboch rukách prevracal balenia kuracích krídelok a hľadal dátum spotreby. „Mama to zabudla napísať."

„Chiara spomínala, že jedno bude určite málo. Chce, aby nám vyšlo aj na tú opekačku."

Prívlastok o tom, čo si myslím o zajtrajšej opekačke, som si nechal radšej pre seba. Neviem, prečo sa mi Chiara snaží zorganizovať veľkú bazénovú párty. Možno jej okrúhle číslo dvadsať, pripadá zaujímavo, no mne nie. Nemám chuť zabávať sa s veľkou masou ľudí, ktorí za mnou budú neustále doliezať a celý deň aj noc mi budú gratulovať.
Radšej by som sa vyvalil do hojdacej siete a v tichu pri tom popíjal domáce mojito.
Keď mi oznámila, čo plánuje, iba som sa naširoko usmial a falošne precedil cez zuby, že to bude super. Organizovanie toho celého chaosu som ale nechal na ňu, keď to tak veľmi chcela. Trvala na tom, aby som aspoň zostavil ľudí, z ktorých sa bude opekačka skladať, no odmietol som. Beztak pozná všetkých mojich priateľov, ktorých polovicu tvoria už len chalani zo školského futbalového tímu. Nemal som teda strach, že by nevedela koho pozvať. Úprimne mi bolo jedno kto tam bude a či sa bude kúpať v našom rodinnom bazéne, alebo bude skákať na trampolíne. Môj plán bol celkom jasný. Prijať všetky gratulácie a darčeky, tváriť sa milo aspoň do polnoci a potom sa zašiť do garáže a opraviť si bike.

Daniel prikývol a vložil do košíka dve balenia.

„Krpec? Zobral si aj toho tuniaka čo chcela babka?" opýtal som sa ho.

„Hej! Nevolaj ma krpec," odul spodnú peru a ja som sa zasmial. Nejaká pani vedľa nás sa zachichotala, no tvárila sa, že náš rozhovor absolútne nezachytila a nenápadne sa pobrala smerom k zmrzline. Teda, takmer nenápadne.
„... To po prvé," pokračoval krpec, „a po druhé, keby si aspoň trochu vnímal, vedel by si, že už pol hodiny sa váľa na spodku košíka."

„Aha, fajn," odvetil som rezignovane. Občas sa fakt správam ako by som bol jeho mladší brat ja. Ale iba občas.

V tom sa Danielovi rozžiarili oči a rozbehol sa niekam mimo môjho dosahu. Zabočil do oddelenia cukroviniek.

„Hej, krpec, kam si sa rozbehol?" zavolal som na ňho, no jeho už nebolo. V tom som si všimol peknú gaštanovú farbu vlasov... lesklé a príjemné na dotyk, nemohli byť nikoho iného ako:„Ria."
Zaskočene som zo seba vysúkal jej meno. To bolo všetko, čo som povedal. Aká náhodička, že ju stretnem presne, keď na ňu myslím.

„Ahooj," hodil sa jej okolo krku natešený Daniel, „kam si prepána zmizla? Od svadby som ťa nevidel."

Ria pôsobila byť mierne v rozpakoch, asi nečakala, že sa na ňu uprostred obchodu rozbehne malé decko.
Keď si však uvedomila, koho objíma, zaraz sa jej rozžiarili oči. Potom sa jej však pohľad stretol s mojím a ja som znervóznel. Rýchlo však obrátila svoju pozornosť na môjho mladšieho brata. Zatiaľ som mal čas obzrieť si ju. Nevidel som ju už vyše dvoch mesiacov a mal som pocit, že predo mnou stojí úplne nové dievča a to aspoň trikrát krajšie. Mala na sebe červenú priliehavé rifľovú sukňu a biele oversize tričko s červeným nápisom Guess, zastrčené za pásom dovnútra. Krivky mala až priveľmi starostlivo zahalené. Cez výstrih na tričku jej určite ledva prešla hlava, rukávy aj keď boli "krátke" jej siahali takmer po lakte a jedine sukňa bola nad kolená, ale i napriek tomu som sa nevedel vynadívať. Stále som sa hneval za ten posledný večer, no to nemenilo nič na veci, že moje oči sa pri každej príležitosti vybrali na prechádzku jej telom. Pohľadom som kĺzal po jej postave a oblých bokoch, ktoré boli v tej sukni prekliato sexy.
Doriti, musel som sa priveľmi snažiť, keď som od nich chcel odtrhnúť pohľad.

Usmiala sa na ňho a postrapatila mu vlasy presne tak, ako pred chvíľou ja.
Daniel na ňu vyvaľoval zbožný pohľad.
Čože? Mňa za to skoro zabil a pri nej si vlasy ani nezapravil, aby ich mal tak ako doteraz, ale zato sa priblblo škľabil? Ako je možné, že pri nej mu to nevadí? Ach... ženy. Nerád to priznávam, ale majú na mužov zvláštny vplyv, občas pre nás pôsobia dokonca zaslepujúco.
Aagh. Potriasol som hlavou v snahe vypudiť tú myšlienku z mozgu. Čo to sakra meliem?
Daniel nespúšťal oči z Riany. Až teraz som si uvedomil, že si nevedomky mliaždim prsty v silnom zovretí dlane. Čo to dofrasa...?
Snáď nežiarlim na vlastného brata. Áále... Pff, kdeže.

„Vieš, mala som teraz veľa povinností týkajúcich sa školy, ale už sú prázdniny, takže som opäť v obehu lietania po vonku," Ria mu opätuje úsmev.

V tej chvíli sa k nám pripojí aj jej mama. Aha, takže ani Ria nenakupuje sama.

„Benjamín!" zvolá pani Dolinská veselo s úsmevom od ucha k uchu a ja jej kývnem na pozdrav.
Pohľadom si ma prezrie od hlavy až po päty a jej úsmev sa rozšíri ešte väčšmi. Potom sa jej pohľad zastaví na Danielovi.

„A kto je tento mladý fešák?" opýta sa a Daniel k nej pohotovo vystrie ruku.
Chiarina dobrá výchova sa v ňom nezaprie.

„Dobrý deň, som Benjamínov brat, Daniel," šarmantne sa usmeje a potrasie si s Rianinou matkou rukami. Fíha, takého okúzľujúceho som ho ešte nevidel. Vidno, že je po mne.
Daniel sa vzápätí obráti späť na Riu a veselo sa jej opýta: „Prídeš k nám zajtra na opekačku? Benjamín oslavuje dvadsať rokov."

Keď to moje uši zachytili, takmer mi zabehla vlastná slina, ktorá sa mi pomaly predierala ústami pri nekontrolovateľnej myšlienke na Rianin vzhľad.
Rozkašľal som sa a Daniel ma pohotovo pobúchal po chrbte. To však iba zvýšilo intenzitu môjho kašľa. Doriti.... -kašeľ- každý na mňa... -kašeľ- zíza. -Kašeľ- nádych, úf už je lepšie.
Daniel ma už nezachraňoval, iba na mňa vycivene hľadel. Ako by sa ma chcel pohľadom spýtať: „Človeče, čo to s tebou je?"
Doma som nikomu nepovedal, že som sa s Lesnou vílou pohádal. Aj sa im zdalo čudné, že sa už tak často nevídame, no keď sa ma ohľadom toho niečo spýtali, iba som im nevrlo odvrkol, že to nie je ich starosť. A vôbec. Prečo by som sa s ňou mal stretávať? Veď spolu ani nechodíme a oni to vedeli. Vedeli, že na svadbe sme to iba hrali kvôli ostatným hosťom a celej mojej rodine, ktorej by som musel vysvetľovať celú moju milostnú zápletku a rozchod s Anetou.
No aj tak nás teraz všetci v mysli spájali dohromady. Nikto to nepovedal nahlas, no všetci (a hlavne Chiara s Dankom) nás k sebe priťahovali pomyselnými lanami.
Liezlo mi to na nervy. Aj keď... občas by som bol rád keby to lano zatiahli silnejšie.
No teraz je už neskoro! Ria a ma od seba odohnala a spolu s tým zahnala aj moje city, ktoré som ku nej kedy prechovával.
...Teda, až doteraz som si myslel, že odišli aj city. Keď som ju však predchvíľou zbadal v tej sukni... ach, dofrasa. Je to iba pocit, alebo fakt môžem dostať erekciu uprostred supermarketu?
Došľaka!

„Ja... ehm, teda," Ria bola viditeľne zaskočená Dankovou otázkou. Vyvaľovala na neho oči a nevedela čo povedať. Svoj pohľad presunula na mňa akoby mi z očí chcela vyčítať aká je správna odpoveď.
Ja som však iba mlčal. Provokačne som nadvihol kútik úst a s ním aj pravé obočie. Pohľadom som Riu doslova vyzýval k odpovedi.
Nerád to priznávam, ale bol som trochu škodoradostný a výžival sa v Rianinej situácii. Som zvedavý ako si podarí.

V tom sa Daniel otočil na mňa: „Benjamín! Ty si ju nepozval na svoju oslavu?"

Ehm, čože? Tak on mi ide vyčítať to koho si pozvem alebo nepozvem na svoju oslavu (o ktorú vlastne ani vôbec nestojím)? Veď dokonca aj to som nechal na Chiaru, ale aj tak sa mi ušlo rozhodovanie o jednom človeku. O človeku, o ktorom som chcel najmenej uvažovať.
Daniel ma prepaľoval pohľadom. Periférne som zachytil, ako sa Ria uškrnula, ruky si založila cez prsia a sledovala moju reakciu na Danielovo obvinenie. Úlohy sa vymenili. Karma. Veď som si zaslúžil.

„Ja..." poškrabal som sa na šiji a snažil sa čo najrýchlejšie vymyslieť niečo zmysluplné, „pozvaní sú všetci mojí priatelia."
Zvolil som neutrálnu odpoveď. Daniela to zrejme uspokojilo a opäť svoj pohľad preniesol na Lesnú vílu.

„No zajtra sme mali ísť pomáhať babke na dvore s tými kobercami a..." Ria pozrela na matku, no tá ju prerušila skôr, ako by mohla dopovedať.

„Ale tým sa nemusíš vôbec zaťažovať, miláčik, zvládneme to aj bez teba," povedala prehnane natešene pani Dolinská. Zrejme sa už aj ona nakazila akciou "R+B=VL". Haha, ako im to pekne všetko ide. V mysli som pretáčal očami.

„Mami, ale," snažila sa protestovať Ria. Vedel som, že to robí len kvôli mne, pretože si myslí, že budem oveľa radšej ak ju zajtra na oslave neuvidím. V skutočnosti mi predstava Lesnej víli sediacej v našom záhradnom domčeku, alebo altánku vôbec neprekážala.

„Žiadne ale," zahriakla ju mama, „Ben sa určite poteší, ak jeho pozvanie neodmietneš."