~ Ria ~
Týždne sa vliekli a ja som bola konečne voľná. Domáce väzenie (a to doslova) sa mi skončilo pred piatimi dňami. No nepociťovala som nijakú radosť.
Chodila som do školy ako bez duše, sledovala ako monotónne ubiehajú teplé letné dni. Stretávala som sa s partiou priateľov, v ktorej ako klasicky chýbal Hugo.
V škole bol zhon kvôli koncoročným známkam a opravám písomiek, ktoré sme počas roka odflákli.
Nemohla som sa však sústrediť. Hlavu som mala plnú Bena a myšlienok na to, ako odporne som sa zachovala keď sme sa pred mesiacom poslednýkrát videli. Párkrát som ho zahliadla prejsť okolo malých obchodíkov v meste s Dankom, alebo keď stál na autobusovej zastávke, čo je zvláštne, pretože na autá nedal dopustiť. No i napriek silnej túžbe po kontakte s ním, som sa mu nikdy neprihovorila. Bola som zbabelá a jediné, čo som dokázala urobiť, bolo iba vyhnúť sa mu ešte väčšou okľukou.

Snažila som sa na ňho zabudnúť. Aj tak by ho so mnou nečakala nijaká zábava. Nie som ako jeho žabky, ktorými sa zapodieva. Ja to nedokážem. Nedokážem sa tak uvoľniť, ako by sa patrilo. Jediné osoby, ktoré v mojom živote ostali povšimnuté boli Zana, Lukáš a... už vlastne ani Hugo nie.
No nočné mory, ktoré ma trápili, mi nedovoľovali na ňho zabudnúť.
Scenár bol vždycky rovnaký, len v inej situácii. Oco ma zmlátil, Benjamín sa mi snažil pomôcť, no ja som mu namiesto poďakovania šplechla do tváre skutočnosť, ako sa ho rovnako bojím.

Ale... teraz už chápem, prečo to Bena tak vytočilo. Nikdy som sa Benjamín v skutočnosti nebála! To len môj mozog chcel, aby som sa ho bála. Akoby chcel, aby som sa bránila.
Keby som mohla, postavím sa na najvyššiu vežu v meste a vykričím to celému svetu.
Bola som len hlúpa. Hlúpa a nerozumná, pretože som v opantaní zmyslov a zatmení mozgu vďaka otcovym útokom nedokázala vnímať nijakého muža inak.
Mala som zaškatuľkovaný pohľad a nič viac som nevidela. Zrejme som sa stala obeťou toho, čoho sa otec snažil docieliť. Chcel, aby som bola len jeho dievčatkom. A preto som mala pocit, že on sa o mňa postará lepšie, než Benjamín.
Skrátka sa chorobne bojím mužov, čo znamená, že trpím androfóbiou.

Nejde o to, že by sa mi muži nepáčili. Práve naopak, keď si pozerám ich fotky, páčia sa mi, priťahujú ma. Viem oceniť ich mužnosť, krásu a stavbu tela. No keď sa medzi hocikým z opačného pohlavia a mňa zúži priestor na meter krát meter, chytá ma panika. Nehovoriac o ľuďoch ako Benjamín, ktorý mi chce len prejaviť náklonnosť a dotknúť sa ma. Vtedy akoby sa postava predo mnou zmenila na môjho oca. A vtedy sa bojím. Áno, som skutočne vydesená a traumatizovaná z toho čo sa deje v mojom živote. A vedomie, že Ben je v najlepšom veku a v perfektnej kondícii... stačí len pomyslenie na jeho zdvihnutie ruky a vidím sa polámaná na tri časti.

Zana mi však neustále opakuje a hovorí, že to všetko čo sa medzi nami udialo, len dokazuje, že ma chce chrániť.
Asi to tak je. A možno tomu už aj verím, len môj mozog má akýsi blok.
Zana vraví, že to mám konečne povedať mame.
Pche, že mame. A na čo? Tá si to aj tak nevšíma? Ale ako sa dá prehliadnuť modrina na zápästí ako svet a fialový monokel pod okom?
Zana ju neustále bráni v tom, že je stále odcestovaná a keď je doma skôr sa snaží vnímať to pekné čo okolo seba má a chce si oddýchnuť.
Hej, možno. Je mi to jedno.

Neznášam otca za všetko čo mi robí, no ešte väčšmi ho nenávidím za to, že jeho pričinením som si proti sebe poštvala jediného chlapca, na ktorom mi prvýkrát záležalo viac, než len ako na obyčajnom kamarátovi.
Chcem odtiaľto už sakra vypadnúť a nikdy sa sem nevrátiť. Chcem byť normálne dievča, ktoré ma krásne posteľové zážitky a hlavu plnú chalanov, od ktorých sa nedokáže odtrhnúť.

Vo štvrtok po triednickej hodine, si ma pri východe z triedy odchytila Grondzeková. Stála mierne bokom z vonkajšej strany od dverí a sledovala húf svojich zverencov, ako opúšťajú priestor kmeňovej triedy, aby mohla zamknúť.
Keď však z pomedzi posledných zbadala vychádzať mňa, potľapkala ma po pleci a stiahla k sebe na kraj, aby sme nebránili vo východe ostatným.
Zachytila som Hugov krátky pohľad. Určite chcel vedieť čo som zasa viviedla. No aj keby to bolo tak, nedal na sebe nič znať. Nenútene odvrátil pohľad a pokračoval v ceste.
Keď vyšiel z triedy aj môj posledný spolužiak, zamkla dvere. Potom sa otočila na mňa.

„Ako sa máš, Marianna?” opýtala sa ma z vľúdnym úsmevom.
To ako vážne sa ma chcela opýtať toto? Možno ju to skutočne zaujíma, no po predchádzajúcom stretnutí s ňou viem, že má toho na srdci viac.

„O čo ide pani profesorka?” odpovedala som jej protiotázkou. Nemám čas na nezmyselné debaty. Čaká ma ZOE a potrebujem si zopakovať latku, pretože ju máme s mojim milovaným profákom, ktorý je na mne od začiatku prvého ročníka zasadnutý. Určite ani dnes nezaostane vo svojich uštipačných poznámkach o mojom vzhľade (v poslednom čase si ako terč vyberá moje veľké, "mucha CC" okuliare), alebo vo svojich zákerných otázkach, ako naschvál pre Mariannu Dolinskú.

„Nezašli by sme sa o tom porozprávať pri čaji v mojom kabinete? Dnes je to jediná voľná hodina, ktorú mám.” Jej úsmev by roztopil všetky ľady. Táto žena je tak srdečná, že sa jej ťažko odmieta čo i len podať kriedu. Najradšej by len každému pomohla, ak vidí, že sa trápi. No ja nepotrebujem ľútosť. Nechcem sa s nikým cudzím rozprávať o svojich problémoch. A ja som vedela, že je to kvôli tomu. Ona jediná si všíma, že za týmito okuliarmi je viac, než len štýl. Už aj minule sa so mňa snažila vymámiť nejaké informácie, no odmietala som hovoriť. Nie je tu nič, čím by som sa mala chváliť.

„Musím sa ísť pripraviť na ďalšiu hodinu,” namietla som. Teraz by som radšej strávila hodinu s Bodom, ako výsluch u triednej.

„S tým sa nemusíte trápiť. Už som vás vypýtala z hodiny. Pán profesor o tom vie.”

Tak a som v pasci. Nezostáva mi nič iné, než absolvovať ďalší nanútený rozhovor.
Kráčala som teda za triednou, s pohľadom zabodnutým do zeme. Vnímala som jej pekne vytvarované lýtka a štíhle nohy, ktoré sa s ľahkosťou niesli v žltých lakovkách, s minimálne dvanásť centimetrovými podpätkmi.

Jej kabinet bol útulný. Bolo vidno, že v ňom trávi veľa času. Mala tu niekoľko zelených rastlín bez kvetov, zopár vonných sviečok a zem zapratanú z obrovskými hŕbami papierov. Bol tu síce neporiadok a cítila som sa tu trochu stiesnene, ale predsa nie nepríjemne.
Sadli sme si do dvoch mäkkých starých kresiel so šálkami zeleného čaju v rukách.

„Ak chceš, môžeš si tie okuliare zlošit,” láskavo sa usmiala.

„Nie, ďakujem,” odvetila som stroho a pofúkala si dymiaci sa čaj, akoby tie okuliare boli úplne klasická súčasť môjho šatníka.
No obe sme vedeli, že nebola. Nikto to však nahlas nevyslovil.

„Viem, že pod nimi niečo skrývaš,” hovorila pomaly a opatrne, „začínam mať podozrenie, že...”

„Viete čo?” usmiala som sa a skočila jej tým do reči. „Máte pravdu, dám si ich dole.”

Zložila som si okuliare z tváre a položila ich na kopu papierov, ktorá siahala asi do výšky pol metra. Dokonale mi poslúžila ako príručný stolík.

Keď zbadala moju tvár, jej výraz sa nezmenil. Ani sa veľmi nemala prečo, pretože som bola poistená a čerstvú modrinu pod pravým okom som mala prelepenú leukoplastom béžovej farby. Vedela som, že okuliare nie sú stopercentná ochrana. V duchu som sa potľapkávala po pleci, ako inteligentne som to vymyslela.

„Múdry ťah,” poznamenala triedna, „no ja nie som hlúpa. Nemusíš mi to ukazovať, ak nechceš. Povedz mi však prosím ťa aspoň, ako sa ti to stalo.”

„No viete, keď som vysávala pod posteľou udrela som sa do rohu. A musím vám povedať, bola to teda riadna šupa. Ale to určite poznáte, večné chumáče prachu v tých najtemnejších kútoch domácnosti. Ani by som sa s tým netrápila, veď viete, občas to neustále vysávanie už ide na nervy. U nás doma to však nikto iný...”

„Dobre, to by stačilo,” rázne zastavila moje trápne rapotanie. „Keby si si vymyslela aspoň niečo lepšie,” zasmiala sa triedna, „ale vysávanie?”

Mala ma prečítanú.
No ja jej to len tak nevyklopím.

„Máte pravdu,” poškrabala som sa na hlave, „ale keby som vám povedala, že na mňa z oblohy spadlo kladivo, neuverili by ste mi.” Nadvihovala som plecia a oduševnene tárala prvé, čo mi slina na jazyk priniesla. Moje mizerné herecké výkony ju aj tak zrejme nepresvedčili.

„Marianna.” Ruka s lyžičkou sa jej zastavila v polovici nedokončeného krúžku v šálke, ktorého obvodom už prechádzala niekoľkokrát, v snahe rýchlejšie docieliť prechladnutie čaju.
Toto teda nie je dobré. Poznám ju už natoľko, že vždy keď sa zasekne v nejakej činnosti, robí to len pre to, aby vám dala najavo skutočnú intenzitu jej pohľadu, ktorý hovorí: „Ale teraz som už fakt naštvaná.”

Videla som, ako jej odchádzala trpezlivosť, no potom na krátko zavrela oči. V duchu akoby rátala niekoľko čísel a potom ich z výdychom a jemne nasadeným úsmevom opäť otvorila.

„Deje sa u vás doma v poslednom čase niečo neobvyklé?” opýtala sa ako vyšetrovateľka z kriminálneho seriálu.

Pokrútila som hlavou, že nie. Veď vravím pravdu. Skutočnosť s mojim otcom už trvá zopár rokov. Občas mi to pripadá ako denná rutina a keď ma z času na čas nezahrnie celou svojou pozornosťou, až rozmýšľam nad tým, prečo za mnou nedoliezal.

„Neodohráva sa u vás nijaké násilie?” skúsila to inak.

Opäť moje pokrútenie hlavou. „Nič vymykajúce sa bežným rodičovským opatreniam,” odvetila som so sladkým úsmevom.

Grondzeková iba prikývla. Jej pohľad však hovoril niečo viac. Niečo ako: „Teraz si sa prezradila,” alebo „Ja som to vedela.”

Jediné čo však povedala, bolo: „Dobre.”
A potom: „Mohla by som k vám domov niekedy zájsť na návštevu?”