~ Ben ~

Zrejme len nechce, aby ma tu nachytal jej otec. Chápem. Nie všetci rodičia schvaľujú takéto súkromné stretnutia vo dvojici.

„S kým sa to tu rozprávaš, dievčatko?" hlas jej otca sa priblížil a ja som zacítil jemný pohyb dverí skrine, o ktorú som sa z vnútra pridržiaval.

Dievčatko?
Buď to pripadá ako čudné oslovenie od otca pre dcéru len mne, alebo je to fakt pedofilné.
Zatriasol som hlavou, akoby som si z nej chcel tú hlúpu myšlienku vyhodiť.
Možno je to jeho spôsob vyjadrenia otcovskej náklonnosti.
Dofrasa. Povedal iba jednú vetu a ja tu už vediem vnútorné monológy. Správam sa ako baba. Fuj. Analýza každého slova a podrobné rozobratie.
Keby som to mal robiť pri každej vete, asi by mi vybuchol mozog.
A potom, prečo sú ženy také podráždené.
Žeby to bolo tým? Hm, neviem.

Začul som Rianninu vyplašenú odpovedať.

„Z koho robíš debila?!" jej otec náhle zvrieskol, až mi do uší doľahol nepríjemný piskot, ktorý mi prešiel cez ušný bubienok, lebku, až do druhého ucha a v hlave mi pulzoval nepríjemný zvuk.
Nechápal som jeho agresivitu. Žiadny otec by predsa nechcel, aby mu vlastná dcéra klamala. No len niekto fakt chorý sa môže vytočiť tak do nepríčetnosti z jednej vety.

Dofrasa, keď jej začal nadávať do... ani to nechcem vysloviť, doslova som si mliaždil prsty na rukách, ako som silno stláčal dlane do pästí. Ria mi kázala ostať tu. Viem, že niekedy je lepšie vyriešiť problém v tichu a ona už vie ako na to.
No dofrasa.... keď to začalo poriadne vrcholiť, nemusel som dvakrát rozmýšľať. V strachu, že by sa jej ten kretén čo i len dotkol, som rozrazil dvierka na skrini a hneď sa mi naskytol pohľad na jeho chrbát, ako sa zaháňal na Riu, schúlenú na posteli.

Andrenalín, ktorý mi pulzoval celým telom ma okamžite pohnal k nemu a na poslednú chvíľu som mu zachytil ruku.
Dezorientovane sa obzrel do zadu, akoby nechápal čo sa to práve deje. Svojou silnou pravačkou som mu stlačil dlaň, ktorú som nedávno zachytil a poriadne stlačil, až som začul zapraskanie.

„Čo to kurva..." nestihol dopovedať, lebo pri bolesti, ktorú som mu práve spôsoboval, bolestivo skrivil tvár.
Z hrdla sa mu začali ozývať stony, no ja som bol ako posadnutý jeho zničením.
Ako? Ako môže niečo také robiť svojej dcére? V hlave som mal snáď milión spôsobov ako ho zabiť, no snažil som sa nespraviť nič z toho.
Aj tak som ho však nedokázal pustiť. Nech ten kretén sám pocíti, aké to je ubližovať slabším.

„Prestaň," kvílivo zakňučal pán Dolinský a ja som vedel, že ak ešte trochu pritlačím, to zápästie mu zlomím.

„Ben," hmlisto som začul svoje meno.
Sústredil som sa na to, ako ochrániť Riannu a dostať ju od otca čo najďalej. Nič iné ma nezaujímalo.

„Benjamín!" náhlivý krik ma prebral až vtedy, keď som si uvedomil, že hlas, ktorý počujem, patrí Rianne.
No ani vtedy som jej otca nepustil.
Pán Dolinský sa doslova zvýjal na zemi v bolesti, ktorú som mu spôsoboval a nedokázal sa brániť.

„Pusti ho!"

„Prosím." A vtedy som sa prebral z tranzu. Riine vzlyky mi doslova oslabili zovretie v ruke a pustil som jej otca.
Ten sa zvalil na zem s bolestným krikom a stonom zároveň.

Všetko sa mi zlievalo do jednej veľkej machule. Nedokázal som triezvo uvažovať. Bol som doslova opantaný heslom zneškodniť jej otca.

Rianna sa vrhla k otcovi. Kľakla si vedľa neho a so zaslzenými očami mu kontrolovala zápästie.

„Si v poriadku?" pýtala sa ho vyplašene.

„Hej," odvrkol opito a vytrhol si ruku z tej jej. Snažil sa postaviť, no keď sa podoprel zranenou rukou, aby sa postavil, bolestivo sykol.

„Nevyzerá to dobre," namietla Ria a pomalými pohybmi jeho ruky kontrolovala ohybnosť.
Pánovi Dolinskému myklo kútikmi úst, v snahe zadržať náznaky bolesti.

„Daj mi pokoj," zahučal opitým hlasom jej otec.

„Čo ak to máš zlomené?" namietla Ria. „Pôjdeme do nemocnice."

„Ani náhodou," odvrkol jej nevrlo otec. „A čo sa teba týka," otočil sa na mňa s výhražným ukazovákom, „už ťa tu nechcem vidieť. Vypadni odtiaľ a nechaj moju dcéru na pokoji."

„Nikam neodídem, kým bude Ria pod jednou strechou s takým psychopatom," odvetil som a použil dosť tvrdé slová. Chiara by za takýto nevychovaný slovník prinajmenšom plesla po hlave. No teraz tu nie je. A pán Dolinský je na mol. Ak si už bude niečo z tohto incidentu pamätať, tak iba modrinu na ruke, rozhodne nie detaily rozhovorov.

„Čo si to dovoľuješ ty zasran?" pán sa opäť rozohnil.

„Ben odíď," povedala tvrdo Ria.

„Nikam nejdem," zopakoval som hlasnejšie. „Nie, ak viem, že na teba môže kedykoľvek zaútočiť."
Pán Dolinský nás však nevnímal. Medzičasom sa oprel o skriňu a ťažké viečka sa mu pomaly zatvárali.
Musel toho vypiť naozaj veľa, keď zaspáva postojačky, uprostred výmeny názorov medzi mnou a jeho tvrdohlavou dcérou.

„Choď. Odtiaľto. Preč." Precedila nahnevane cez zuby a zotrela si posledné slzy, ktoré jej stekali po líci. Oči jej blčali hnevom ale zároveň som v nich videl smútok.
„Už si mi pomohol až-až."

Ako sa vôbec môže hnevať za to, že som vyšiel z úkrytu?
Dofrasa, veď ja sám si vyčítam, že som odtiaľ nevybehol skôr.

„Lesná víla..."

„Nevolaj ma tak," zvýši hlas, no v zápätí sa obzrie na otca, aby ho neprebrala z polospánku.
Ten sa opierajúc o skriňu začne pomaly zošmykávať a ja ho rýchlo zachytím, kým stihne spadnúť a prebrať sa. Pomaly ho položím na posteľ a pokračujem v rozhovore s Lesnou vílou.

„Ria, uvedomuješ si o čo ma žiadaš? Veď ten človek ti chcel ublížiť."

„A ty si uvedomuješ, že si mu pred chvíľou možno zlomil zápästie?" podhodí mi pod nohy rovnako tvrdý kmeň, akým som ja práve naznačil krutosť jej otca.
Ani som si to neuvedomil, no pomaly sme sa presunuli na chodbu pred jej izbu a zavreli za sebou dvere, aby sme sa vyhli ďalšiemu konfliktu s jej otcom.

Má pravdu. Správal som sa ako zver.
Doriti. Nie som o nič lepší než jej otec.
Ale... ach, keď ja som bol tak naštvaný, že som si ani neuvedomoval, čo spôsobujem.

„Ria," oslovil som ju prosebne a načiahol sa za jej rukou, ktorú mala spolu aj s druhou prekríženú cez hruď a prepaľovala ma nevraživým pohľadom. Z jej očí sršali plamene a čím dlhšie som sa do nich pozeral, tým väčšmi som mal pocit, že mi prepaľuje tvár šľahavými iskrami.
No ona sa odtiahla.

„Prosím, poď so mnou," prosil som ju zúfalo, „nemôžem odísť s vedomím, že si tu ostala s tým..."

Ria pozorne nastražila uši a čakala ako dokončím vetu. Vedel som, že si musím dávať pozor na to, čo poviem, aby som to ešte viac nezhoršil.

„Že si tu ostala a nie si v bezpečí," dokončil som opatrne.

Jej tvár bola skrivená bolesťou, ktorá ju nahlodávala z každej strany. Z vonka i zvnútra bola vyčerpaná a už sa nesnažila skrývať to, čo doteraz predpokladám, nikto nevedel.

Snažila sa udržať slzy, ktoré sa jej dreli na povrch, no zopár ich aj tak opäť vypadlo. Nedokázal som sa na to pozerať. Trhali mi to srdce. Hlavne vtedy, keď som vedel, že príčinou jej smútku som ja.

Ruka mi sama zablúdila k jej tvári a bruškom palca jej jemne zotrela slzu, ktorá by jej ako predošlé stiekla cez líce alebo nos, až pery a na bradu.

Bol som tak blízko jej tváre. A jej utrpenia.
Chcel som ju vtiahnuť do náruče a bez slov, len skutkami, jej ukázať, že som sa zachoval ako totálny hlupák. Slovami by som nedokázal opísať ako veľmi ma to mrzí.

Ria nachvíľu ťažko priveľa oči a potiahla nosom. Lícom sa mi oprela o dlaň, akoby rozmýšľala, či ma má vziať na milosť alebo poslať kade ľahšie.
Dúfal som v tú prvú možnosť. Pretože, keby si zvolila druhú, viem, že toto je poslednýkrát za veľmi dlhé obdobie, kedy ju uvidím.

„Tu som vo väčšom bezpečí než pri tebe."

Jej posledná veta sa ešte dlho vznášala nad mojou hlavou ako sivé mračno, s ktorého čochvíľa začne pršať.
Nohy ma viedli automaticky tmavou nocou. Netušil som kam idem, ale bolo mi to jedno. Kráčal som chladným májovým vetrom, ktorý nahnevane krúžil okolo stromov v hustom parku a vznášal okolo seba odpadky.
So sklonenou hlavou som civel na cestu pod nohami a natiahol si na hlavu kapucňu mikiny.
Tu som vo väčšom bezpečí než pri tebe.
Jej hlas mi neustále rezonoval v ušiach, akoby sa mi chcel vysmievať. Akoby som nemal dosť trápenia s tým ako sa za to všetko neznášam, ešte mi aj bolo pripomínané ako sa ma Ria bojí. Stratila vo mne dôveru. A nie je nič horšie ako vedomie, že dievča vedľa vás je hocikedy pripravené uhnúť hlavou, lebo si myslí, že ju udriete.
Na oblohe udrel žilnatý blesk. O pár sekúnd na to sa priestorom ozval hlboký zvuk hromu a z oblohy sa rozpršalo ešte silnejšie.
Ani som si neuvedomoval, že som kráčal v daždi. Listy sa zúrivo pretekali vo vetre a konáre stromov sa strašidelne nakláňali.
Ale ja som takéto počasie vďačne vítal. Súladilo s mojimi pocitmi.
Opäť udrel blesk. A potom hrom.
Bum!
Bolo mi jedno, že som premočený do nitky. Iba som si stiahol kapucňu hlbšie do čela a kráčal do najbližšej krčmi.