~ Rianna ~

S Hugom sme sa definitívne prestali baviť. Na školských chodbách sme sa obchádzali a keď som sa mu pozdravila, iba stroho kývol hlavou.
Rozhodla som sa teda neplytvať na neho svojou energiou, keď nemá záujem. Viem, že sme boli priatelia dlhé roky, no to neznamená, že len kvôli tomu k nemu budem teraz naďalej milá a zhovievavá. Zrejme je to tak ako sa hovorí. Väčšina stredoškolských či už lások, alebo priateľstiev skrátka nevydrží, lebo sa po ukončení školy rozídu cesty. No a? Aký škandál. Tak tá naša sa rozišla trochu skôr.
Jediné čo ma na tom celom serie je, že skrátka bez slova odišiel. Nedal mi ani jediné zbohom, či dôvod pre to, čo robí. Je koniec.

Počkať, vravale som pred chvíľou, že je koniec? Jasné, veď ja nič. Niéé, nepozdravila som sa mu ani nič podobné. Len ho pozorujem.
Správa sa... divne. Nikdy taký nebol. Sebavedomý Hugo, prerastajúci celý náš učiteľský zbor dohromady, ktorý mal vkuse plno rečí, veselé šibalské oči a rozhodne nemlčal, sa dnes ani neprinútil odpovedať profke, keď ho k tomu dokonca viackrát vyzvala.

Možno som len bola zaujatá svojou osobnosťou a tým, prečo sa tak správa ku mne. Možno že som zaslepene a tvrdohlavo hádzala všetko na neho, no teraz... Mi to došlo. Niečo nie je v poriadku. S ním. Pretože ja nie som jediná, s ktorou sa nebaví. Už ani chalani ho nezaujímajú. Musím zistiť čo je vo veci.
A nebudem čakať. Dnes po obede (aj keď mi ešte pretrváva posledný týždeň trestu, no do štvrtej to stihnem) zájdem za pani Putmanou a ak sa so mnou nechce rozprávať jej syn, odpoveď nájdem u nej.
Nie. Ešte nie je koniec.

                        _ _ _ _ _ _ _ _ _

Zaklopala som na mohutné vchodové dvere z tmavého dubového dreva a odstúpila. Trvalo iba pár sekúnd, kým ich otvoril Hugov o rok mladší brat Oliver a so strohým čau vyšiel von, vo svojom typickom čiernom oblečení s kapucňou, koženou bundou a roztrhanými rifliami. Zrejme sa chystal von. Tak sme sa minuli. Začudovala som sa jeho neprívetívemu správaniu, keďže väčšinou sa vždy usmial, dokonca nemal problém so mnou pokecať. Už som ho dlho nevidela. Ani som nečakala že na neho natrafím. Ale ak by som už mala, nepredpokladala by som, že sa mi po troch mesiacoch ani len nepokúsi venovať jeden malý úsmev.
Hm, mykla som plecom a vošla dnu. Keďže nič okrem "pozdravu" nepovedal, považovala som to za povolenie vojsť dnu. Asi mal len zlú náladu.

Len čo som sa však vyzula, z kuchyne sa ozval krik pani Putmanovej.

„Hugo Putman, okamžite sa vráť a komunikuj so mnou!"

Na to som začula tresk, predpokladám Hugových dverí od izby a povzdych jeho mami.
Na chvíľu som zaváhala a napadlo mi či sa radšej neotočiť, kým si ma nikto nevšimol a odísť preč. Nechcela som byť zbabelá, ale už vôbec som sa nechcela hrnúť medzi ich rodinné problémy. V ruke som už stláčala kľúčku, že odídem, keď okolo chodby prešla Hugová mama. Potom sa ale zamračila akoby sa jej niečo nezdalo a vrátila späť.

„Ó, Rianka. Vitaj, čo ty tu?" na tvári sa jej rozhostil srdečný úsmev a hneď ma prišla objať.

„Práve som prišla. No ja... môžem odísť, ak idem nevhod," zaspätkovala som, ale opätovala som jej silné objatie. Po mojej vete sa odtiahla a vážne mi pozrela do očí.

„Ale prosím ťa. Ty nikdy nejdeš nevhod. So svojím starším synom som práve mala menšiu výmenu názorov, ale to nič nie je. Kľudne poď ďalej," bezstarostne mávla rukou a viedla ma do kuchyne. Sadla som si za stôl.

„Dáš si čaj, alebo kávu? Máme aj pomarančový džúsik." Teta sa už zvŕtala za pultom a čakala na moju odpoveď.

„Stačí pohár čistej vody, ďakujem."

O pár sekúnd už ku mne kráčala s pohárom vody a kládla ho na stolík.

„Takže aspoň s vami sa rozpráva?" opýtala som sa skôr, než ho položila a vtedy sa zasekla. Potom ho položila a išla si sadnúť oproti mne, akoby som jej práve nepoložila momentálne závažnú otázku k danej situácii.
Chvíľu bola ticho. Už som si myslela, že mi ani neodpovie, no potom sa potichu ozvala.

„Nie." Hľadela si na ruky, akoby ju mal pohľad na mňa premeniť na kamennú sochu.

Došlo mi, že sa jej o tom zrejme nebude ľahko rozprávať, no keď už som prišla, vezmem si čo potrebujem. Nemôžu to všetci držať v sebe. Niekto mi musí povedať, čo sa tu, sakra deje.
Potrebujem to vedieť. Kvôli svojmu priateľovi.

„Hádali ste sa kvôli niečomu, čo súvisí s tým, prečo som prišla?" opýtala som sa opatrne. Ona len prikývla, pretože jej z mojej prvej otázky došlo, prečo som tu.

„Nechcem na vás naliehať pani Putmanová, no skúste pochopiť aj vy mňa. Chcem Hugovi pomôcť. A je mi jedno, či o to stojí, alebo nie. Patrí k mojím najlepším priateľom a ja ho nemôžem opustiť keď príde prvá prekážka. Musím mu pomôcť. Ale on mi to nijako neuľahčuje. Prosím, povedzte mi niečo, ak ste múdrejšia ako ja."

Ona však i naďalej mlčala. Pochopila som. Vstala som a s tichým pozdravom chcela odísť. V tej chvíli však prehovorila a ja som zastala.

„Prišiel mi e-mail. Zo školy," konečne zdvihla hlavu a pokynula mi, aby som si späť sadla. Urobila som, čo chcela a s očakávaním sa na ňu zahľadela.

„Vaša triedna ma informovala o jeho stave. Vraj vôbec nerozpráva, vynecháva hodiny, neodpovedá učiteľom a nezaujíma sa o štúdium. Lenže práve teraz musí zabrať, pretože je záverečné hodnotenie." Vzdychla si a pokračovala. „Trvá to už asi dva týždne. Vôbec s nikým sa nerozpráva. Akoby zrazu onemel."

Áno, presne to, pani Putmanová, chcela som povedať. No je to oveľa horšie než si myslí. Nie len, že nekomunikuje.
Zmenil svoj štýl obliekania. Neustále ma sklonenú hlavu a je bledý, akoby nespal aspoň dva týždne. Skrýva sa pod čierne bundy a kapucne a je neustále podráždený.
Začínam sa báť. Skutočne báť. Toto predsa nie je Hugo.

„Ani s Oliverom?" opýtala som sa, pretože som vedela, ako sú tí dvaja na seba naviazaní. Predpokladala som, že iba trucuje. S Oliverom sú predsa schopní baviť sa o všetkom.

„Ani s Oliverom," odpovedala smutne.

Och, vážne? Tak toto ma teda prekvapilo.

„A," na chvíľu som sa odmlčala, „neviete náhodou prečo to všetko robí?"

Pani Putmanová si vzdychla a plecia jej ešte vačšmi poklesli.
„Neviem dievčatko moje. Keby som to vedela, okamžite by som mu dohovorila. Alebo, nie. Poriadne by som ho prefackala, nech sa už konečne spamätá." Dlaňou tresla po stole, až som nadskočila.

Jej rázne rozohnenie prišlo tak náhle až som mala pocit, že od nervov by sa najradšej smiala, no v takomto čase by to bol prejav toho najväčšieho zúfalstva.
Nezazlievala by som jej to, pretože som mala chuť prizabiť Huga prinajmenšom tak ako ona.

Vložila si tvár do dlaní a nahlas potiahla nosom. Potom sa jej začali otriasať plecia.
Sprvu som si myslela, že plače, no keď som si uvedomila, že sa smeje, vedela som, že je v koncoch.