~ Rianna ~

V dome vládlo nezvyčajné ticho, no dvere boli odomknuté. Nikto ma však nečakal. Buď zabudli zamknúť a odišli, pohádali sa, alebo obaja pracujú zavretí vo svojich pracovniach. Úprimne. Bolo mi to jedno. Bola som šťastná, že nemusím vidieť ocovu tvár, hoci mama mi trochu chýbala. V poslednom čase sme sa dosť odcudzili. Je mi to úprimne ľúto, pretože mama je jediný normálny človek v našej rodine. No, ak to tak má byť, tak to tak bude. Už som sa dávno prestala ľutovať. Kiež by som mala normálnu rodinu, ako napríklad Ben.

Keď som vošla do svojej izby, pohľad na moje veci mi vnáral do duše nostalgiu. Akoby som bola preč snáď celý mesiac. Na jednej strane som bola rada, že som v pohodlí svojej izby, no na druhej mi už teraz chýbal ten, i napriek niektorým udalostiam, príjemný víkend. A Benjamín. Ani... ani neviem prečo. A je zázrak, že si to priznávam. No on je taký iný. Vyzerá, akoby sa dokonca... ale nie. To je somarina. No dobre. Akoby sa o mňa zaujímal?
Zatriasla som hlavou, aby som z hlavy vyhnala tú naivnú myšlienku.

Prvé čo mi zišlo na um bolo, že sa musím pripraviť na pondelok do školy. Pootvárala som šuplíky a vytiahla zošity a knihy. Červeným písmom som v rohu zošita mala naškrabané upozornenie na písomku z anatómie. Ach, áno, super. Na to som sa nevedela dočkať.
Pokračovala som v prehrabávaní sa v  šuplíkoch, keď som v strednom našla olejové farby na plátno, značky Umton. Počkať, ja som predsa takéto farby rozhodne nemala. Nemala! Niekto mi tu vložil nové farby! Och bože.

Tie museli byť poriadne drahé. Wau. Ja neverím. Po takýchto farbách som snívala už niekoľko rokov. Ale kto? Kto mi ich mohol kúpiť? Jediný človek s ktorým som sa o nich rozprávala bola... mama. Áno! Od šťastia som takmer vyskočila zo stoličky. Vytiahla som veľké plátno a rozložila si stojan. Zo stola som zhodila všetky zbytočnosti a vybrala na ňho nové farby. Obliekla som si svoju starú zafarbenú košeľu. Izbou sa z mojej veže ozvali prvé tóny skladby a mohla som začať. Vybrala som štetce a na plátno nanášala priam posvetnú hmotu, ktorá musí vytvoriť dokonalý obraz. V hlave sa mi okamžite vyjasnila predstava môjho diela a ja som vedela, ktoré farby zmiešať a kde potiahnuť štetcom, aby som z prostého bielého plátna vytvorila umelecké dielo, hodné mojich myšlienok.
Bola som sústredená ako snáď nikdy predtým a pri predstave na moju inšpiráciu som sa usmiala.
   Keď som dielo dokončovala, v izbe už svietilo teplé svetlo lampy a na ulici vládla tma. O 22:48 som po trojhodinovej snahe dokončila svoju prvú olejomaľbu. A musím uznať, že vyzerala skutočne chválihodne. Bola som so sebou spokojná.

Inšpiráciou mi bol Benov a môj spoločný tanec. Snažila som sa na ňom zachytiť svoje pocity i to, čo by som jedného dňa chcela zažiť. Obraz znázorňuje pár tancujúci v daždi, kde je vášeň a iskra. Možno to nebol celkom môj prípad, no nápad sa zrodil Benovou pomocou a našími spoločnými hodinami tanca. Aby som sa však úplne neprezradila, prostredie bolo vymyslené a vonkajší charakter postáv taktiež.

Druhý deň ráno som už o sedem desať sedela v autobuse smerujúcom do školy. Stále som bola v akomsi opare šťastia zo včerajšieho príjemného prekvapenia a tak som sa rozhodla mame poďakovať aspoň cez esemesku, keďže som ju od včera nevidela. Ráno som zazrela iba oca v kuchyni a aj to som len zo strohým pozdravom vyšla z domu a viac neriešila.

Ja... ani neviem čo napísať. Som veľmi prekvapená. A šťastná. Tie farby sú úžasné! Keď prídeš domov z práce, musím ti ukázať čo som namaľovala. Ďakujem!!! <3

Naťukala som mame správu a ďalej sledovala plynúcu krajinu za sklom autobusa, v sprievode Harryho Stylesa, ktorý mi znel zo slúchadiel.
O niekoľko minút mi prišla esemeska.
Od mami.

Tak to som veľmi rada, že sa ti páčia 😇🥰. Keď som ich zbadala, zaraz som si spomenula na teba a musela som ich kúpiť. To máš ako predčasný darček ku koncu šk. roka ❤️.

Keď som si prečítala tú správu, doslova ma zahrialo pri srdci. Mama predsa nikdy nepoužíva emodži.

                      _ _ _ _ _ _ _ _ _

Dni sa vliekli a do konca školského roka ostávalo iba pár týždňov. Taktiež mi ostávali už len dva týždne domáceho väzenia a prvé čo plánujem urobiť, keď sa skončí moje utrpenie je... Ehm, vlastne ani neviem. Skrátka vypadnem z domu. Hocikam.

Práve som ležala rozvalená na svojej posteli (lebo veď kde inde?) a telefonovala so Zanou, ktorá sa už od zúfalstva, že ma mesiac nevidela, sťažovala na samotu a trpela nedostatkom zábavy.

„Nesťažuj sa, jasné? Ty môžeš chodiť von každý deň a narozdiel odo mňa sa aspoň môžeš stretávať s Lukášom a Hugom.”

„To máš pravdu,” prisvedčila. „No aj tak. Huga som už najmenej týždeň aj trochu nevidela a Lukáš nemôže byť stále so mnou. Musí sa predsa venovať aj svojej frajerke.”

„Ach. Chápem. Už aby boli prázky. Budeme nonstop spolu a budeme si robiť prespávačky a opekačky, zorganizujeme výlety, chatu, kúpalisko... Hocičo. A... počkať. Čo si to povedala?” zrazu som sa zasekla, keď som si uvedomila význam Zaniných slov.

„Nič som nevravela.”

„Ale nie teraz. Pred tým. O Hugovi.”

„Jáj,” svitlo jej, „hm? Veď nič zaujímavé som nevravela. Ani nemám čo, keď sa nevidíme.”

„Presne to!”

Zo zlúchadla sa ozvalo iba nechápavé zamrnčanie a Zana pokračovala ďalej vo svojich novinkách.

„Neuveríš, čo sa včera stalo.”

„No daj.”

„Tipni si,” naťahovala ma ďalej.

„Zana, načo mám typovať, keď je snáď milión možností? Ako mám asi vedieť čo sa práve tebe včera mohlo prihodiť?” pretočila som očami nad tou jej ustavičnou hrou. Stále mi dáva tieto hádanky. „Dáš mi aspoň nápovedu?”

„Och, dobre. Stačí, ak uhádneš o koho sa jedná.”

„Marko,” bolo prvé čo mi napadlo, tak som to z fleku vybalila.

„Áno!” zvolala.

„Fakt?” Nečakala som, že budem mať pravdu.

„Hej. Ale vieš čo? Včera mi poslal kyticu.”

„Kyticu? Prečo? Veď už spolu nechodíte.”

„Veď práve.”

„Počkať, ja... dufam, že som nezabudla na nejaký výnimočný dátum. Mala si narodeniny?” zavtipkovala som. No jej zdesený výdych mi zafučal do ucha. Jasné, že nemá narodeniny. Tie oslavuje v zime.

„Ria?! Nehovor mi, že nevieš, kedy som sa narodila.”

Zasmiala som sa na nej. Zhĺtla mi to aj s navyjákom.

„Viéém, jasné, že viem. Iba som žartovala.”

„No tak to ti verím. Hovor. Kedy?”

„Dvanásteho januára dvetisícštyri,” odrapotala som.

„Máš šťastie.”

„Ja viem,” usmiala som sa. „Tak teda čo bolo s tou kyticou?”

„No včera mi prišla s podpisom Anonym.”

„A ako vieš, že je to potom od neho?”

„Ako, že ako? Pamätáš ako som ti hovorila že sme sa minulý týždeň náhodne stretli na golfovom ihrisku?”

„No? Pamätám, a?”

„Veď vravel, že ho to mrzí. Vraj sa ma mal zastať. A že ma chce späť a... Ja neviem. Keď on to myslel naozaj vážne. Poznám ho. A v očiach mal ten pohľad. Taký, akoby mu z nich mali ochvíľu vypadnúť slzy.”

„Zuzanka moja. Ja viem. Ale musíš ho pochopiť. Keby dal tebe niekto ultimátum ako jemu: Buď si vyberieš mňa alebo mamu, čo by si urobila? Toto nie je rozprávka. Je celkom pravdepodobné, že mu bola prednejšia rodina. Takže má právo, chcieť ťa späť.”

„Ja som mu nedala ultimátum,” odula sa a ja som si živo vedela predstaviť, ako si založila ruky cez prsia a vysunula spodnú peru. „Dobre, možno dala. Ale nechcela som. Nebolo to zámerne.”

„Ja viem, že nebolo,” hovorila som jemným hlasom, akoby som ju čičíkala, lebo viem, že hoci sa rozišli, ich vzťah sa ani z ďaleka neskončil.

„Možno, keby si sa vcítila do jeho role, tiež by si pochopila, že mu nebolo najľahšie. Možno si to mohla vydržať. Ja viem, že taká svokra je otrasná, no takto to väčšinou býva. A to, že tá tvoja je ešte väčšmi... tak to už raz bude. No aj ty si sa predsa vzdala. Rovnako ako Marko. Ani jeden z vás na tom nemá väčšiu vinu.”

Chvíľu bolo ticho a potom som začula potiahnutie nosom.

„To mi hovoríš až teraz? Že za to môžem vlastne ja a som najväčší idiot??” opýtala sa poloplačlivo a polosmiechom.

„Niee, tak som to nemyslela,” zasmiala som sa.

„Takže áno.” V jej hlase bolo počuť smútok, no väčšmi sa smiala. „Ty koza! Toto sa robí? Myslela som si, že si ku mne úprimná.”

„Veď ja som aj chcela byť. No ty si z toho bola taká zdrvená, že som skrátka nemohla.” Ach, asi má pravdu. Toto si kamošky nerobia. Mali by sme byť k sebe vždycky úprimné. Za hocijakých okolností.

„Vieš čo mi zišlo na um, keď už spomínaš tú zdrvenosť?”

„Hm?”

„To úžasné ľadové vanilkové esspreso s drteným ľadom a šľahačkou. Mmm, kedy si dáme?” už len v hlase sa dalo rozpoznať ako sa nad ním v duchu rozplýva a ja som sa musela pridať, keď sa mi vedľa hlavy zjavil malý pomyselný obláčik s výbornou hnedastou tekutinou.

„Ty si fakt trúba,” zahlásila som a z chuti sa zasmiala.