~ Rianna ~

Kráčala som k apartmánu mladomanželov so šatami v rukách a popri tom si spätne prehrávala všetko čo sa včera stalo.
Som z toho celkom ohromená, pretože som nebola opitá, skutočne to bola iba náladka, no ja som sa tak odviazala, až sme s Benjamínom došli do štádia, kde som sa musela brzdiť ja.
Áno, bolo to tak. Priznávam. Nikdy by som si nebola pomyslela, že budem niečoho takého schopná, no netuším, či mi zmysly zatienil alkohol, alebo pohľad na Benovu nahú hruď.

Čo som to dopekla stvárala? Som už načisto pomätená? Pri tom chlapcovi fakt prichádzam o rozum.
Kde boli všetky tie výkričníky a výstrahy, ktoré mi nikdy nedovolili sa čo i len pozrieť na chlapa? Veď predsa viem, akí sú. Vždy idú len po jednom a nikdy sa nezameriavajú na to, ako sa cítiš, ako sa máš, čo potrebuješ. Idú len po svojom. Po tom, čo im treba. A to u kamošov nenájdu. Preto sme tu my, hlúpe sliepky, ktoré sa na to podujmú a potom nás odhodia ako prašivé psy.
No ale prr... možno mi včera v noci trochu hrablo (ale to je už minulosť), no aby som dobrovoľne vliezla s mužom do postele?
To by ma museli najprv zbiť do modra, fialova, že by som o sebe nevedela.

Keď som si vybehla tri schodíky čo viedli na verandu novomanželského apartmánu, v jej rohu pri zábradlí som zbadala drevený pletený kôš, kde už bolo zopár šiat. Svoje som pridala k nim a otočila sa na odchod.
No chtiac, či nechtiac, opäť som sa vrátila k pôvodnej téme.

Bože, už to nebudem riešiť. Som proste sprostá a hotovo. Rozhodne za to môže alkohol. Už nikdy nebudem piť. Tak.

Prechádzala som okolo tmavšej steny hotela, kde tieň doobedného usmiatého slnka hádzal príjemný tieň. Kráčala som teda po chládku a vdychovala čerstvý jarný vzduch. Pod nohami mi štrkotali drobné kamienky, z ktorých bol vytvorený chodník a stromy šuchotali zelenými listami. Na chvíľu som privrela oči a vnímala tú nádheru...
Užívala som si posledné príjemné chvíle, pretože o pár hodín už budem opäť doma vo svojej klietke a celkom pohodový život Benovej frajerky sa prekročením prahu našich vchodových dverí razom zmení na môj nepríjemný ustráchaný život.

V tom na mňa z poza rohu vybehol Adrián a jedným dlhým krokom a pritlačením rúk o moje plecia, ma tvrdo priklincoval o stenu. Chrbát mi tresol o múr a bolesť mi vystrelila do celého tela. Au!
Čo to má dofrasa znamenať?

„Čo si to dovoľuješ? Okamžite ma pusti." vybehnem na neho, no on len provokačne nadvihne kútik úst.

„Si hluchý? Daj mi pokoj, inak..."

„Inak čo?" konečne prehovoril, takmer polokrikom. „Usexuješ ma k smrti ako chudáka Bena včera v noci?"

Môj mozog ani nestihol spracovať obviňujúcu vetu, ktorá mu opustila ústa, lebo som na neho iba vycivene zízala. Keď som nijako neodpovedala, zatriasol mnou a zrúkol: „Ha?!"

„O čom to doriti točíš?" nechápavo mu odpoviem protiotázkou a z očí mi sršia plamene. Keby pohľad mohol zabíjať, Aďo by sa práve zvíjal v kaluži krvi a jediné čo by som v tej chvíli urobila, by bolo to, že ho pekne prekročím, aby som si nezašpinila topánky a budem pokračovať v ceste. Špinavec jeden namyslený.

Jeho oči ma prebodavávajú tak isto hnusne, ako v ten deň, keď s Benom stál na našom školskom dvore pred zápasom, fajčil cigaretu a my s Hugom sme sa nešikovne tackali okolo nich.
Jeho tmavé oči vyzerajú skutočne hrozivo. A poznám ich až príliš dobre na to, aby som sa ich nebála. Navonok som možno pôsobila sebaisto, no po chrbte mi naskakovali nepríjemné zimomriavky. A to ma desilo.

„Áá, tak slečna nevie. Tak ja ti to teda predvediem."
Začal do mňa narážať bokmi a pritláčať sa na mňa panvou. Rukami mi silno stisol zadok a penis pritlačil na moje brucho.
Zhrozene som vykríkla, pretože som nečakala, že by mohol byť až taký hnusný.

„Buď ticho!" zavrčal a jednú dlaň mi pritlačil na ústa. „Tak už vieš o čom hovorím? O tom tvojom striptíziku. A o tom chutnom zadočku, ktorý je tak j*bavý, že preťahuje zrejme každého druhého v okolí," na chvíľu sa odmlčal, pery mi priložil k uchu a zašepkal, „čo keby si si v tvojom zaplnenom diári našla trochu miesta aj pre mňa a dopriala mi pekný večer, hm?"

Srdce mi splašene bilo až v krku a moje výkriky do jeho dlane boli márne.

„Vidím, že si tvrdohlavá. Zrejme si svoj talent štetky zdedila po ockovi, čo myslíš?" zachechtal sa a tvárou sa ku mne hrozivo priblížil.

Hlavou som mykla tak silno, až som sa zľakla, či som si niečo nezlomila, no v tej chvíli paniky mi to bolo jedno. Bola som na smrť vydesená a môj mozog sa márne snažil vymyslieť, ako sa mu vymaniť z pazúrov, nič mi nenapadalo.

Po otcovi? Talent?
Keď som to počula, moja nechápavosť sa mi odrazila v očiach.

„Si fakt taká hlúpa, alebo sa iba robíš? Skutočne nevieš, že tvoj oco mi znásilnil mamu?"

Čože??
Moja beznádej stúpala, no keď som začula toto, vyšvihla sa do takých výšin, že sa mi dvakrát obrátil žalúdok a takmer som sa povracala. Namiesto toho mi však do očí udreli slzy a ja som sa hlasno rozvzlykala s jeho rukou stále na mojich ústach. Kolená sa mi podlomili a keby ma nedržal prilepenú o stenu, už by som ležala dokrútená na zemi.

Čo to má spoločné s mojim otcom? Vždy som si myslela, že sa s Aďom neznášame len kvôli naťahovačkám zo škôlky a jeho agresorskými prejavmi. Musel si to vymyslieť.
Ale prečo by to robil? Prečo si vlastne myslím, že môj oco by toho nebol schopný?
Nemohol si to vymyslieť, lebo o mojom psychopatickom ocovi okrem mňa a Zany nikto nevie.

„Nemyslel som si, že si až taká sprostá. No keď som videl, čo si včera večer predviedla, vedel som, že si taká istá ako on. Nedovolím ti, aby si mi zničila celú rodinu. A preto ti dám na oplátku ochutnať trochu z vlastného lieku."

Jednou rukou mi zdvihol stehno a obmotak si ho okolo zadku. Pritlačil sa na mňa svojim údom a vtedy som opäť vykríkla.

„Hovoril som ti nerev, ty suka!" zrúkol a rozopol si rázporok. „Ty si to chcela..."

                           ~ Ben ~

Trepal som sa dole schodmi s troma taškami a Daniel za mnou poslušne cupital s jedným malým ruksakom.
Do pleca sa mi bolestivo zarezával popruh z cestovky, no to by nebolo nič v porovnaní s Danielovými kecami. Viem, že má len deväť, no občas mi pripadá, ako by mal pätnásť. Vkuse len niečo omieľa o fyzike, hoci ju ešte ani nemá zaradenú v predmetoch a jeho slovná zásoba sa určite približuje k tej mojej. Som rád, že je taký šikovný, no občas mi tie jeho kecy fakt lezú na nervy. Včera vraj s ujom Paľom preberali nejaký tunel s urýchľovaním častíc a odvtedy nerozpráva o ničom inom. Vraj sa chce stať jadrovým fyzikom. Ach, nechal som ho rozprávať si a vypol som odposluch. Stačí, že sa vyrozpráva.
Prešli sme okolo recepcie, kde na mňa zízala mladá recepčná a s divným výrazom sa opierala o lakte a sledovala nás. Čo je tu také zaujímavé? Jej prehnaný záujem mi liezol na nervy a tak som sa na ňu sladko usmial a ona sa konečne, s ešte väčším úsmevom otočila a pokračovala v práci.
Ohliadol som sa za zaostávajúcim Danielom, ktorý v domnienke, že ho počúvam, stále horlivo hovoril čosi o tom tuneli.

„... Je tam taký detektor a on dokáže zaznamenávať explózie častíc. Dokonca..."

„Daniel, pohni sebou. Do jednej musíme mať vypratané izby," prerušil som ho a on si jemne pobehol, aby ma dobehol.

„Dobre, ale... oj, teraz neviem, kde som skončil. Počúvaš ma vôbec?"

„Čo? Uhm," odvetil som neprítomne, lebo z pred hlavného vchodu som zbadal niečo, čo ma veľmi znepokojilo.

„Jasné," zamrmlal si namrzene Danko.

„Hovoril si niečo o explózií častíc," povedal som, nech si nemyslí, že ho mám v paži.
Aj keď bol za mnou, doslova som cítil ten jeho rozžiarený pohľad, keď zistil, že ho predsa len počúvam.

„Ó, áno, ďakujem, takže ako som hovoril, je to..."

Dankovo rozprávanie prerušil môj chrbát, do ktorého mi narazil.

„Hej. Čo stojíš?" zamračil sa a zjavil sa vedľa mňa.

Celý zhypnotizovaný som zízal na výjav pred sebou. Čo to, doriti Aďo stvára? Vyzerá to.... vyzerá to všelijako. Chvíľu som tam len stál a čakal čo z toho vzíde. No keď, ju chytil za stehno a obmotal okolo seba, nezaváhal som. Hnev sa mi rýchlo vlieval do všetkých končatín tela a doslova mnou pohol.

„No čo stojíš? Niekto ti znásilňuje frajerku!"

Viac mi nebolo treba. Zhodil som zo seba tašky a rozbehol sa k nim.

Z blízka som už videl, ako jej Adrián drží dlaň na ústach a rozopína si zips na nohaviciach.
Čo mu hrabe? Snáď len nerobí to, čo si myslím.
A vtedy ma zbadala Rianna a vyslala mi taký intenzívny signál o pomoc, že som neváhal a vrhol sa na Aďa.
Chytil som ho za plecia a jedným prudkým pohybom ho odsotil čo najďalej od Rianny. Ten sa zatackal a od prekvapenia takmer stratil rovnováhu, no nakoniec sa udržal na nohách. Naštartovaný som vykročil k nemu a štuchol ho dosť silno na to, aby ho to vrátilo späť niekoľko krokov, no nie tak silno, ako by som to urobil pri niekom inom. Predsa len je to môj bratranec.

„Už sa jej viac nedotýkaj, lebo ti polámem ruky, rozumel si?!"

„Heej, braček, pokoj," obranne vystrčil ruky pred seba, „nie je to tak, ako si myslíš."

Ten úbožiak sa mi ešte opovažuje klamať? Vzal by som ho na milosť, no klamať mi do očí? A dokonca muž? To je netolerantné.

Aďo sa posmešne zasmial a ruky si zložil k telu. „Prepána, Kráľ, veď ty si ňou úplne posadnutý. Vieš čo? Nechaj si ju. Aj tak stojí za hovno."

Bol som ochotný nechať ho vyviaznúť z toho bez škrabanca, no takto o nej nikto rozprávať nebude. Jediným slovom vo mne rozpumpoval neskutočnú zlosť a to viedlo len k jednému.
Zahnal som sa po ňom a moja päsť mu vrazila presne do nosa.
Začul som, ako Ria za mnou zhíkla, no neotočil som sa. Najprv vybavím svojho podareného bratrančeka.

„Došľaka, Ben! Zošalel si?! Veď mi rozbiješ nos." Ruku si okamžite priložil ku krvácajúcemu nosu.

Heh, tento úder vyšiel. Hodiny kickboxu sú predsa len na niečo dobré.

„Ale nevrav. Vôbec som sa o to nepokúšal," povedal som sarkasticky a priblížil sa k nemu. Tvár som mal len pár milimetrov od jeho a hrozivo na neho zazeral. Nech si chlapec zapamätá, kde je jeho miesto.

„Chceš nám ešte niečo povedať?" vyzval som ho. On iba odfrkol a na zem vypľul krvavé sliny.

„Myslel som si," nezaujato som od neho odstúpil. „A teraz vypadni."

Aďo sa v zlomku sekundy zobral a už ho nebolo.

Svoju pozornosť som okamžite venoval Rii. Sedela pokrčená na zemi, opretá o múr a rukami si objímala kolená. Triasla sa a vyzerala poriadne vystrašene.
Doriti! Keď sa mi ešte raz ten nevydarený človek dostane pod ruky, prisahám, že ho zabijem. Bratranec-nebratranec.

Čupol som si k nej a pošúchal jej plecia, aby som ju zahrial. S obavami som sa jej pozrel do očí.

„Si v poriadku?" opýtal som sa jej nežne.

„Hej, som v pohode," odpovedala, no jej rozochvený hlas tvrdil opak.

„Poď," chytil som ju za ruky a keď mi nezúčastnene do dlaní vložila tie svoje, pomaly som ju vytiahol na rovné nohy. Chvíľu som len stál a nevedel, ako jej pomôcť. Vyzerala tak bezmocne, že mi lámalo srdce na kúsky, keď som iba neschopne sledoval jej bolesť.
Pritiahol som si ju k sebe a privinul na svoju hruď. Najprv len nehybne stála, no potom mi rukami objala pás a stisla ma tak silno, až som mal pocit, že sa bojí ma pustiť. Jemne som ju hladil po chrbte a bradu si položil do jej gaštanových vlasov. Voňali po citrónovom šampóne a vdychy tej osviežujúcej vône ma priam omamovali.

Potom sa odo mňa odtiahla a pokúsila sa o úsmev.

„Už môžeme ísť," povedala a vykročila smerom k hotelu.

Nemal by som problém objímať ju aj celý deň, no ona vyzerala, že nemá záujem. Či len o útechu, alebo o mňa samotného. To sa mi teda nestáva.

Zrýchlil som krok a dobehol ju. Spolu sme v tichosti, bok po boku kráčali, aby sme konečne vypadli z miesta, kde sa toho za dvadsaťštyri hodín udialo oveľa viac, než by sa malo.