,,Čo si to vlastne čmárala na ten výkres?"

,,No dovoľ. Nečmárala som. To mala byť maľba, ktorá by sa po mojej smrti vydražila za trinásťtisíc," pokúsila som sa o žart, bez väčších poznámok ohľadom mojich čarbaníc.

Zasmial sa. ,,Takže umelkyňa?"

,,Tak trochu," skromne som prikývla.

,,Smiem sa na to pozrieť?" Ó, koľká galantnosť odrazu.

,,Nie," skočila som pred výkres a otočila ho na bielu stranu, ,,nie je dokončený. A nikdy už vlastne ani nebude, keďže si mi to celé skazil."

Nikdy neukazujem ľuďom svoje výtvory prv než sú hotové. Proste zo zásady nie. Nech zhodnotia dielo až keď je v plnej svojej kráse.

Pokrútil hlavou a jazykom sa párkrát dotkol svojho podnebia, čím vydal neidentifikovateľný zvuk. ,,Snažil som sa byť len zdvorilý, madam..."

,,Slečna," opravila som ho a pristúpila tak na jeho hru, s mierne pobaveným výrazom na tvári.

,,Slečna," zopakoval a potom pokračoval, ,,a prejaviť trochu záujmu."

,,Asi by som mala oceniť váš záujem," odvetila som a on sa samoľúbo usmial a pokýval hlavou ,,ale neurobím to."

Namiesto jeho samoľúbeho spokojného výrazu sa mu na tvári zrazu zračilo hrané udivenie a pohoršenie. Jedno obočie nadvihol, tváril sa ako zranená ovca. Keď som to zbadala, vyprskla som do smiechu. Ani neviem prečo, ale ten výraz bol taký komický, že som sa rozosmiala na plné hrdlo. Po chvíli som si začala pripadať ako totálny debil, ale nemohla som si pomôcť. Nevedela som prestať. Potom som sa snažila konečne upokojiť, no keď som sa na ňho pozrela, opäť som sa rozosmiala. Hodil nechápavý výraz, ale potom sa rozosmial aj on. Myslím, že sa smial na mojom uletenom smiechu, keďže vždy keď som zakrochkala sa rozosmial ešte viac.
Keď nás už boleli bruchá od smiechu a plecia sa mi nekontrolovateľne natriasali, náš hurónsky smiech pomaly utíchol.

,,Nie je pekné smiať sa z druhých ľudí," povedal mi so stále kmytajúcimi kútikmi úst.

,,Aj ty si sa smial zo mňa," vrátila som mu, ,,ale máš pravdu, mala by som sa radšej zaujímať o to, čo som ti spôsobila a nie baviť sa tu na tvoj účet."
Kľakla som si k nemu a mňa ovanul príjemný závan mužskej vône zmiešanej s ihličím. Ani neviem, kde sa vo mne nabralo toľko odvahy. Vzduch zrazu akoby oťažel a ja som sa cítila nesvoja. Boli sme priveľmi blízko. Chvíľu sme si bez slova hľadeli do očí a z jeho intenzívneho pohľadu mi až naskočili zimomriavky na chrbte. Všimla som si jeho pekný ohrizok na krku, ktorý sa mi na mužoch tak páčil. Rýchlo som odvrátila pohľad.

,,To je v poriadku," odvetil, ,,mal by som ísť domov a dať sa dokopy."
Už sa chcel postaviť, ale ja som ho zastavila. Vybrala som z vrecka papierovú vreckovku a namočila ju do čistej vody. Potom som mu opatrne začala dávať dole mikinu. Odrazu som bola tak blízko až som na čele pocítila jeho dych. Potom som sa náhle zhačila z toho čo som urobila. Nemalo to vyznieť tak, ako to vyzeralo.

,,Chceš ma vidieť nahého?" uchechtol sa, no pomohol mi z vyzliekaním a zhodil si deravú mikinu z pliec. Chcela som mu na to niečo odseknúť, no len čo to vyslovil, v hlave mi ostal obrazec jeho nahého tela. Rýchlo som zahnala tú predstavu, no nedokázala som mu na to nič povedať. Začala som mu teda navlhčenou vreckoukou aspoň trochu očisťovať rany od krvi. Najprv pravý lakeť, potom koleno. Lakeť vyzeral, že je na tom horšie a nečudovala by som sa, keby mu tam ostala nepekná jazva.

,,Mrzí ma, že máš kvôli mne zničenú mikinu," prehovorila som, keď som skončila s očisťovaním jeho rán, no neodtiahla som sa. Ostala som pri ňom rovnako blízko, až ma na čele šteklil jeho dych, keď prehovoril.

,,Nemusí. Aj tak už bola stará. Mal som si dávať väčší pozor," mykol plecom.

Ale ja som vedela, že to povedal len aby som sa cítila lepšie. Tá mikina vôbec nevyzerala staro. Skôr by som povedala, že je čerstvo kúpená.
Potom som sa postavila a začala si odkladať veci do tašky. Ani som si nevšimla, že slnko je už ďaleko za obzorom.

,,Mala by som ísť," venovala som mu úsmev a on sa pomaly postavil.

,,Ja už tiež pôjdem," ozval sa. Vyzeral, že trochu oddychu mu pomohlo. Keď sa chcel však znova zohnúť, aby zdvihol bicykel, predbehla som ho, ale nedala som mu ho. Bolo mi ľúto aj toho bicykla. Cítila som sa vinná.
Keby som si ja pokazila bike kvôli niekomu inému, určite by som mu minimálne vyškriabala oči. Prinajmenšom.

,,Ja ti ho vezmem, aj tak máš už dosť čo robiť so sebou," snažila som sa byť milá, no hneď ako som to povedala, som si uvedomila, ako hlúpo to muselo znieť.

,,Nie, vďaka. Toto ešte zvládnem. Ty máš tašku. Nemôžem ti zas všetko nechať." Vzal mi bicykel z rúk a ešte chvíľu som mala pochybnosti o svojej predošlej vete, ale keď mi venoval úsmev a odhalil tak svoje rovné zuby, už som na to viac nemyslela. A keďže do mesta viedla iba jedna trasa, vybrali sme sa teda bok po boku po lesnej ceste domov. Ani neviem ako a boli sme v meste, kde už svietili pouličné lampy. Keď sme sa rozprávali, cesta ubehla rýchlo.
Bol dosť nahnevaný hlavne kvôli tomu doškriabanému biku.
Stále som sa mu ospravedlňovala, no keď ma aj druhýkrát ubezpečoval, že sa nehnevá na mňa, ale na seba pochopila som, že to myslí vážne. Vraj ho práve dostal na narodeniny.
,,Nejaký devätnásťročný típek by bol možno na mojom mieste radšej keby dostal motorku, alebo štvorkolku, ale ja som chcel bicykel. Áno, aj na motorke je sranda, ale tam si nezamakáš a mňa baví cvičiť a prekonávať svoje hranice, takže preto radšej bike."

,,Áno, chápem ťa. Ja tiež rada športujem aj keď to možno nevidno," potľapkala som sa po bruchu. Nie že by som mala nadváhu, to nie. Ja som so svojím plochým bruškom spokojná. Skôr som mala na mysli, že nemám nijaké extra svaly, alebo zadok, ktorý by bolo, mimochodom, trochu vhodné spevniť.
Premeral si ma pohľadom od hlavy až po päty.

,,Ale veď máš dobrú postavu. Ty nepotrebuješ cvičiť."

Fíha. Tak toto mi ešte nijaký chalan nepovedal. Dokonca niekto svalnatý, od koho by som vyžadovala kritickejšie hodnotenie. Tak, asi to so mnou nie je až také zlé, pomyslela som si.
A potom zastal a povedal: ,,Tak, ja idem do ľava."

Zastali sme, keď sa cesta delila na dva smery.
Jeho oznam ma zaskočil. Zabudla som, že nejdeme obaja rovnakým smerom donekonečna. No povedal to tak, akoby si bol istý, že ja nepôjdem jeho smerom tiež. Pokrútila som hlavou. Jasné, že nevie, kde bývam. Odkiaľ by to predsa vedel?

,,Aha, jasné. Ja idem do prava," usmiala som sa na ňho. Nakoniec sa z neho vykľul celkom milý chalan, tak nechcem, aby si ma pamätal ako dievča, ktoré na ňho nabliakalo len čo ho prvý raz stretlo. Prepána, aký prvý raz? Predsa sa aj tak nevídame. Bývame v jednom meste a doteraz sme sa poriadne ani nestretli. A ani sa nestretneme.

,,Tak sa teda maj, Lesná víla," rozlúčil sa a otočil sa na odchod.

Prešla som ale, iba pár krokov, keď som sa otočila za jeho hlasom.

,,A prepáč, že som ti zničil umelecké dielo. To mesto so západom slnka v pozadí vyzeralo suprovo," zakričal a pokračoval v ceste.

V duchu som sa usmiala. Tak predsa sa stihol pozrieť na ten výkres.