Keď som kráčala na štadión, prehrávala som si v hlave zvyšok svojho rozhovoru s priateľkou.
Nakoniec som ju odhovorila od toho nápadu s políciou. Nie, nikto sa udávať nebude. Nie je to potrebné. Nemôžem sa predsa hrať na neviem akú dôležitú, keď sú rodiny, ktoré majú oveľa horšie problémy a zvládajú to. Moja situácia je malichernosť oproti iným domácnostiam.
Nie. Ja to zvládnem. Už nie som decko. Postarám sa o seba a nebudem do toho nikoho zaťahovať. O dva roky dovŕšim dospelosť a keď sa tak stane, už nikdy sa tam nevrátim. Odídem ďaleko a jediné za čím by sa mi z môjho "domova" cnelo, by bola mamka. Viem, že to tak niekedy nevyzerá, no ona mi nie je cudzia. Áno, nevravím, že sa nepohádame, že po sebe sem-tam nenakričíme, alebo, že nie som drzá, ale určite chápete, že aspoň toto ja rátam za normálny rodičovský vzťah s dieťaťom. Ona mi predsa nikdy nechcela zle. A aj keď som sa na ňu veľakrát hnevala, že mi nedovolila toto či tamto, asi už začínam chápať, prečo to robila. Vlastne ešte robí.
Je to moja matka a ako správna matka sa tak aj snaží správať. Možno nie je dokonalá, ale nikdy by mi neublížila a dala hocičo aj z posledného, len aby som bola v poriadku.

Keď som Zanu teda uistila, že som v poriadku (a skutočne som aj bola, čo bolo celkom divné. No asi prichádzam na to, že čím viac som poddávaná otcovým útokom, tým menej ma to citovo bolí. Už si to tak neberiem a hoci ma trýzni fyzická bolesť, vo vnútri som už dávno mŕtva a necitlivá na takéto narážky. Zlomil ma. To je to čo chcel a teraz si so mnou môže robiť čo chce.), nejakou zvláštnou okľukou sme sa dostali k tomu, že sa mám stretnúť s Benom.

,,Čože? S akým Benom?" vyvalila na mňa oči plné iskričiek, s nádejou, že sa dozvie nejaké nové pikošky.

,,No s Benjamínom Kráľom," odpovedala som trochu zahanbene. Vlastne ani neviem prečo. Veď sme len kamaráti.
Počkať, naozaj? Kedy sme došli do toho štádia? Hm. Aha, tak ešte asi nie.
Bože, Ria. Aké ešte ani nie? Proste nie.
Načo? Nikdy sme sa spolu nebavili. Veď on by sa so mnou určite ani nechcel normálne baviť. Myslím tak inak. Och, áno, myslím kamarátsky a nie tak pri náhodných stretkách, ako doteraz.

Píp-píp.
Och, čo to?
Ahá.
To mi bliká kontrolka so zameraním na nadmerné prehrievanie mozgu, pri rozmýšľaní nad hlúposťami.
Dobre, už. Áno, už končím.

„S Benjamínom Kráľom?" Zana stále vyzerala akosi nechápavo.
A potom na to prišla. „Božeee, ty myslíš Bendžiho," rozžiarila sa ako čínsky lampión a rukami ma capla po pleciach.

Pretočila som očami. To ho fakt každý volá Benži?
Dobre. Nie, žeby sa mi to nepáčilo. Možno. Dokonca. Sa mi to celkom páči. Teda, oprava. Páčilo, kým ho tým piskľavým hlasom nenazvala jeho bývalá.
Fuj. Už len pri predstave na jej hrozný hlas ma striaslo.
Ale nemyslíte si, že som teraz nejaká predpojatá, alebo súdim ľudí vopred, no keby ju hocikto poznal, uznal by, že toto... individuúm je až bolestné počúvať.
Chudák Ben. Ako to vôbec vydržal? Nie, žeby som mu chcela priať zle, alebo tak. To vôbec nie. Ale celkom ma potešilo, keď sa rozišli. Áno, čudné, že nad tým vôbec premýšľam, veď dokopy nikoho z nich poriadne nepoznám, ale naozaj nechápem, ako to s ňou mohol vydržať.

„Áno, jeho myslím."

„Wau, Ria. Kde si ho splašila? Veď on je jeden z najsexi chalanov v našom malom mestečku."

Potom sa zasekla. A vypleštila na mňa oči. Akoby jej docvakla nejaká súrna informácia.

,,Póóčkať, počkať," zatiahla a líca jej od úsmevu vyskočili až ku očiam. Až som sa zľakla, na čo prišla v tej svojej múdrej hlave. Odtiahla som sa, v očakávaní čo z nej vypadne tentoraz.

,,To on je ten chalan na biku, ktorý ťa nedávno takmer prevalcoval hore v lese!" To nebola otázka. To bolo normálne vyhlásenie.

Až teraz mi došlo, že my sme to vlastne ani akosi nestihli prebrať.

Keď som jej neodpovedala, lebo som akosi nebola schopná odpovedi, pri tej jej nažhavenosti, skôr som sa držala, aby som sa nerozosmiala z jej vypúlených očí, tak zjačala, až sa na nás pohoršene otočil jeden straší pár.

Rýchlo som jej priložila ruku na ústa.

,,To je on," zašepkala mi do úst. „Prečo si mi nepovedala, že sa stretávaš s Bendžim?"

Ale sakra. Ako to, že ho všetci poznajú okrem mňa? Čím je taký zaujímavý? Dobre, priznajme si, okrem toho, že skutočne nie je na zahodenie. Fajn, fajn, ak sa už priznávam, tak poviem, že každé druhé dievča by sa mu hádzalo pod nohy, aby si ju všimol a mohol držať ruku minimálne na jej zadku.
Ale.
Ja patrím k tým prvým.
Možno som fakt pozadu. A čo? Skrátka som ho doteraz nepoznala. No to mi je veda. Teda, nie že by bola. Ale aj on sám bol z toho prekvapený. To je fakt taký namyslený, že si o sebe myslí, že ho tu pozná každý? No, zjavne sa mýlil.

,,Nestretávam," zašepkala som aj ja, ale vlastne neviem prečo šepkáme. Odkašľala som si a nahlas povedala: „Nestretávam."

A potom som ju ďobla do bújneho hrudníka. „Odkiaľ ho ty vlastne poznáš? A ako to, že si mi o ňom nepovedala? Myslela som si, že nad sexi chlapmi sa rozplývame spolu."

„Naozaj sa ma pýtaš odkiaľ ho poznám?" hodila na mňa podozrievavý pohľad. Zrejme sa rozhodla ignorovať moje ostatné otázky.

,,No áno. Čo je na tom také nezvyčajné, že ho nepoznám? Teda nepoznala som," rozhodím rukami.

Trochu vypleští oči, ale potom ich rýchlo vráti do pôvodného stavu, keď uvidí môj výhražný pohľad, nech prosím aj ona nezačína s tými hlúposťami, čo je on zač.

„No chodí na športové gymnázium," začne neutrálne.
Hm, vážne? Zaujímavé.

,,No a čo?" založím si ruky cez prsia, akoby to malo niečo znamenať.

,,A je jedným z najlepších futbalistov ich maturitného ročníka, ak nie dokonca aj ostatných."

Keď videla môj výraz, ktorý hovoril, že stále ma nijako neohúrila (dobre, možno trochu, ale len trošilinku), pokračovala ďalej.

„Počula som, že dokonca dostal pozvanie do akéhosi zahraničného klubu."

Fíha.
(No stále držím neutrálny výraz.)

„A je strašne sexi," zasnene vzdychla a tým ukončila svoju debatu.

Tak takto nejako prebiehal náš rozhovor. Keď som jej povedala, že už za ním musím ísť, aby som náhodou ešte nemeškala na "stretko" aj po vyše hodinovom čakaní, chichúňala sa ako škôlkarka a stále mi opakovala, že mi drží palce.
Načo? Veď sa ideme iba porozprávať. Normálne, nenútene. Nemám byť z čoho v strese.

Nasadila som si teda na oči svoj ochranný štít a kráčala k veľkému futbalovému štadiónu.