Po chémii, kde nás profka poriadne potrápila novými vzorcami, som si na obede konečne odchytila Huga. Celý deň sa mi zámerne vyhýbal. Videla som to na ňom. Občas som ho dokonca pristihla, ako sa na mňa pozeral, no tvárila som sa, že som si to nevšimla. Netuším čo mu je, ale odkedy sa v škole doriadil nejakou gebuzinou, ktorá ho dosť nahúlila, sa mi vkuse vyhýba. Nekomunikuje so mnou a radšej si to prejde dvakrát dlhšiou cestou na rovnaký cieľ, než by mal ísť vedľa mňa. Vôbec tomu nerozumiem.
Som z neho zmätená a napriek tomu, ako veľmi sa snažím pochopiť, čo mi tým možno chce povedať, aj tak mu nerozumiem. Snažila som sa mu dať čas. Vravela som si, že človek z času na čas proste potrebuje byť sám, tak možno je to kvôli tomu. No keby aj. Jednoducho mohol povedať, že si chce dať pauzu a ja by som to pochopila.
Ale už mi chýba ten starý Hugo, na ktorého sa človek vždycky môže spoľahnúť, ten Hugo, ktorý ma vždy rozosmeje a vymýšľa mi nové prezývky. A už nemienim dlhšie čakať na nejaké hlúpe vysvetlenie, ktoré možno ani nepríde. Po niekoľkých týždňoch mlčania, ma to už fakt prestalo baviť.
   Od okienka, kde som si vyzdvihla obed, som si tácku niesla rovno k Hugovmu stolu. Sedel sám, čo bolo už aj tak dosť nezvyčajné. Teda, väčšinou obedoval so mnou a s ostatnými chalanmi. No teraz je úplne sám. Buď je to náhoda, alebo sa už vyhýba každému, nie len mne.
Zastavila som mu tesne pred nosom.

,,Ahoj, môžem si prisadnúť?" opýtala som sa ho a priateľský sa usmiala. Fiha, to je fakt divné. Veď patrí k mojím najlepším priateľom. Takto formálne sme sa teda nerozprávali už dosť dlho.

Hugo si do úst strčil kúsok mäsa a so zamračeným výrazom ku mne zdvihol pohľad. Nevyzeral veľmi šťastne, keď zistil, že som to ja. Opäť sklopil zrak. Neodpovedal mi a tak som si urobila po svojom a sadla si oproti nemu.
Nevedela som ako začať. Možno nejako z ľahka?

,,Ako sa máš?"

Opäť na mňa pozrel s nadvihnutým obočím a vrátil sa k jedeniu.
Ach. Prečo so mnou nekomunikuje?

,,Už si si vybral zo slovenčiny tému na sloh?"

Vtedy položil príbor na tanier a oprel sa lakťami o stôl. Trochu sa nahol v pred, pozrel sa mi priamo do očí a opýtal sa: „Budeš mi dávať takéto stupídne otázky ešte dlho, alebo sa môžem v pokoji najesť?"

Áno. Tak toto je ono. Starý dobrý Hugo ešte prebýva niekde v hĺbke tohto čudne ozbrojeného chlapíka. Super. Ešte nie je všetko stratené.

„Jéj, ty vieš aj hovoriť. Ja som vedela, že ťa k tomu donútim," zazubila som sa a on len pretočil očami.

„Super," zahlásil ironicky, „misiu si splnila a teraz môžeš s čistým svedomím odísť."

,,Tak na to zabudni. Dobre, Hugo, už stačilo kľučiek, divných obchádzok i všetkého čo v poslednej dobe stváraš. Opýtam sa ťa na rovinu: Čo sa s tebou deje?"

,,Nič. Čo by mi bolo?"

Ach bože, zas tie pretvárky.

,,Hugo, máš pocit, že som sprostá? Vidím, že ti niečo je, tak sa prestaň hrať, že je všetko v najlepšom poriadku.

On položil príbor na tanier, utrel si ústa servítkou a lakťami sa oprel o stôl.

,,Máš pravdu. Nie som v poriadku. Toto si chcela počuť? Skvelé. A teraz ma nechaj. Potrebujem ísť za triedou."

Neveriacky som pokrútila hlavou. Vôbec sa mi nepáči jeho správanie. No ak na ňho pôjdem tvrdo, zrejme to nebude najlepší spôsob.

,,Hugo, ja... som len chcela vedieť, či nepotrebuješ moju pomoc. Vždy sme tu boli jeden pre druhého a..."

On iba nadvihol obočie, ako keby čakal, kedy už konečne skončím.
Chcela som mu povedať, že nech sa deje čokoľvek, vždy za mnou môže prísť. No po tom odporom pohľade ma nie len prešla chuť do jedla, ale aj snaha čo i len prstom pohnúť, aby som mu pomohla. Kašlem to. Keď nechce, nebudem sa mu vnucovať. Má čo si zaslúžil.

„Fajn,“ skrivila som ústa do ironického úsmevu a asi až pohŕdavo mu dala očami najavo, ako hlboko u mňa len klesá. Vzala som svoju tacku, odsunula stoličku a odišla. Vyzeral trochu prekvapene, že som ho len tak ľahko nechala uniknúť svojmu osudu, keďže vie, že keď sa ja do niečoho zakusnem, len tak ľahko to nepustím, no ak to takto skutočne chce, nebudem mu predsa kaziť radosť zo života. Nech si len ide pekne po svojom.

Nerozumiem čo má, doriti za problém. Ak je to osobné, až príliš osobné, tak nech skrátka povie, že to nechce riešiť. Že má problémy a teraz má ťažké obdobie. No on nie. Pánko sa bude hrať na dôležitého.
Už. Ma. To. Nebaví.
Nech si robí čo chce. Veľmi rada by som ho podporila, podržala. No takto to nejde. Ja sa nemusím vôbec snažiť, ak on nemá záujem. Už nie.

Odniesla som plnú tacku jedla a to, čo by som normálne považovala za obrovské plytvanie mi bolo momentálne úplne ukradnuté.
Vyšla som do mestského parku a posadila sa na voľnú lavičku, kde sme sa dohodli, že sa po škole so Zanou stretneme.

Ako vždycky, meškala. No neriešila som. Po prvé preto, lebo som už zvyknutá. A po druhé preto, lebo nemám ani náladu sa s ňou baviť o takých malichernostiach. Môj najlepší priateľ sa mi vzdialil tak, ako ešte nikdy pred tým, ale teraz sa tým nemôžem zapodievať. Mám predsa aj iných kamošov, ktorí potrebujú a najmä túžia po mojej spoločnosti.
Dobre. Dnes ho už neriešim. Načo aj.
Dofrasa. Aj keď moje vnútro chce vedieť čo sa dej, chce už aby bolo všetko, ako pred tým, teraz nie je správny čas na to, aby som sa tým zapodievala. Nepokazím si ním predsa náladu.

Zana prišla celá zadychčaná, zvalila sa vedľa mňa na lavičku a len mávla rukou. Nech to znamenalo čokoľvek, nepýtala som sa. Zrejme potrebovala čas na vydýchanie.
V peknom žltom tope a čiernej koženke celá žiarila. Od dnes hlásili mierne ochladenie, tak som sa i ja trošku navrstvila.
Pekný vzhľad mojej kamošky ma nijako zvláštne neprekvapoval. Jej to predsa pristane v každom počasí. No predsa som od nej nemohla odtrhnúť zrak. Nečudo, že po nej každý letí. Je skutočne krásna a s novým strihom, ktorý jej skrátil cez víkend vlasy po plecia, vyzerala dokonca o trochu staršie a akosi menej pochabo. No to bol samozrejme len výzorový ošiaľ. Tá je predsa rovnako šialená, ako aj včera.

,,Fúúh," z hlboká dýchala a ja som sa zasmiala.

,,Už. Už môžeš hovoriť. Sorrko, trochu meškám, ale zdržal ma geografik."

Má pravdu. Pätnásť minút u nej predsa nie je až tak veľa. A zrejme je to zvláštne, ale Hugo mi dopomáha k bezstarostnosti. Aká irónia.
Vďaka nemu sa snažím hodiť veci za hlavu a som rada, že konečne vidím svoju ďalšiu skvelú kamošku, ktorú cez svoj hlúpy príkaz od mamy a otca nemôžem vídať, keďže mám zaracha.
V tom som si spomenula aj na Lukáša, ktorého som už dlho nevidela. Musím za ním hneď po domácej karanténe zájsť a pokecať. Je až zvláštne, že ani on sa mi nejako neozýva. Teda nie, žeby sa úplne neozýval. Píšeme si. Ale niekedy sme si aj častejšie zavolali, ak sme nemali možnosť sa stretnúť. A teraz nie. No to nevadí. Budem to musieť napraviť.

Od piatiky piatkového večera sme sa ešte nevideli, takže idem pekne postupne.

,,Takže teba na to mama nič nepovedala, hej?"

Chvíľu asi nechápala o čom hovorím, ale potom jej svitlo.

,,No áno. Neriešila to. Vlastne ani nevie kedy som prišla, takže no problemo. Ale čo ja. Ako to, že ti dali zaracha?"

Heh, ako to?

,,Skutočne rada by som ti povedala viac, ale okrem toho, čo som o sebe počula, si toho veľa nepamätám."

,,Jáj, tak to ani ja. Ale ja si po príchode domov vlastne ani nemám veľmi čo pamätať. Teda, aspoň myslím."

Dobre. Zane to poviem. Ona to môže vedieť a ja to už v sebe ďalej nevládzem zadržiavať. Zložila som si z tváre veľké okuliare.

,,Preboha! Čo sa ti stalo?" Okamžite sa mi vrhla rukou na tvár a pootáčala ju tak, aby na ňu videla z každej strany.

,,Au," sykla som. Tie okuliare skutočne až tak veľa zakrívajú?

,,Prepáč," ospravedlňujúco sa zazubila a potom ma pohladkala, akoby to malo zmierniť všetky moje utrpenia. Síce to nepomohlo, ale bolo to milé gesto.

,,No tak hovor a nenaťahuj ma. Dávaj." Jej naliehavý tón hovoril, že ak jej to nepoviem, tak ma dá aj na pitvu, aby to zistila.

Zasmiala som sa. „Nepamätáš sa? Vtedy v noci som sa pobila."

„Vážne?" zmätene zvráštila obočie. Zrejme čakala nejakú drastickejšiu storku. „Nepamätám si to."

,,No vidíš. Nie som jediná, ktorá bola na šrot."

„Hm, zvláštne." Chytila sa za bradu, ako keď človek rozmýšľa a stále tomu nemohla uveriť.

,,No dobre. Robím si srandu."

,,Čo?" Teraz je už úplne v pomykove. Musela som sa na jej výraze zasmiať. Ale potom som zvážnela.

,,Urobil mi to oco."

„Dočerta, Marianna! O takých veciach sa nesranduje."

,,Nie. Toto už nebol vtip."

„Čože?"

,,Toto mi naozaj urobil on."

Nerada vyslovujem čo i len "hodnosť", ktorá mu voči mne prislúcha. Nie je to môj otec a nikdy ním už ani nebude. Je to monštrum. Ľudia sú skutočne horší ako zvery. A on je toho veľmi dobrým príkladom.
Možno, keď ma raz dostane a ja zomriem v kaluži krvi, alebo ako to vlastne chce, mali by ma vystaviť v centre mesta, ako výstrahu nevinným dievčatám, ktoré môže postihnúť podobný osud.
Prepána, Marianna. Prestaň byť sentimentálna, pokarhala som sa v duchu.

„Rianna, okamžite mi odpovedz na otázku!"

„Čo?" Zrejme som bola trochu v oblakoch. No jej prestrašený výraz ma okamihom vrátil do reality.

,,Čo ti urobil? Ako sa to stalo?"

A tak som jej to povedala. Hovorila som o tom, ako som ho naštvala už večer svojimi hlúpimi rečami a že som si pred ním otvorila ústa natoľko, že ma nie len sexuálne zneužil, tak ako už mnohokrát, ale aj zbil takmer do bezvedomia.
Spomienky na to, ma boleli ešte viac, ako údery, ktoré mi zasadil do tváre, alebo prírazy, ktorými si opájal vlastné telo.
Nečakala som, že to bude až také ťažké, no rozprávať o tom, hoci bolo veľmi oslobodzujúce, mi spôsobovalo ďalšie rany. Ale tie už na povrchu neuvidíte. Ich krutosť sa vám dokáže vryť tak hlboko, že pri každom pohybe sa cítite čoraz ťažšia a ťažšia, až vás nakoniec neudržia ani kolená, po ktorých sa budete plaziť a skôr či neskôr vás to zničí.

„Oh, Bože. Musíš ho udať. Marianna! Toto už nie je sranda. Poď, ideme na políciu," potiahla ma za ruku. No ja som sa ani nepohla. Po lícach sa mi kotúľali krokodílie slzy.

,,Nie, nie, nie. Neplač," opäť si sadla. Tentoraz bližšie ku mne a utrela mi slzy rukou. No vtedy som sa rozcítila ešte viac.
Doriti aj so skurveným Demeterom. Nenávidím ho!
Nenávidím...

Zana si ma pritiahla na hruď a mocne ma objala. Hladila ma po vlasoch a šepkala upokojujúce slová.