On tu býva?
Nepovedala práve Chiara, alebo... áno, myslím, že tak sa volá, že je ich sused?

,,Tak počkať. Uťahuješ si zo mňa, však?" snažím sa znieť neutrálne, aj keď tejto situácii trochu nerozumiem.

,,Nie?" odpovie ľahostajne.

Opäť sa ozval smiech. Tentoraz všetkých troch ľudí v mojom pozadí.
   Ben nad nimi iba pokrúti hlavou a s jemným úsmevom pretočí očami.

,,Čo ti zas títo natárali?" otázku smeruje na mňa.

,,Mama sa ťa snažila vydediť," zachcechtá sa Daniel.

,,Ale nie," zasmeje sa Ben a zrazu vôbec nevyzerá, akoby sa práve pohádal s frajerkou. Teda, ak som to pochopila správne. „Chiara, zase?"

Ak je Chiara jeho mama, prečo ju oslovuje menom? Teda. To nie je moja vec, ale ešte som čosi také nevidela.

,,Zas ste sa hádali. No čo? Už mi to liezlo na nervy. Dúfam, že ste to konečne ukončili," povie ľahostajne Chiara, ale za jej slovami cítiť uštipačnosť. A zrejme sú tu na to všetci zvyknutí, keďže sa zasmejú. Len babka ju zahriakne.

,,To sa nepatrí."

,,Áno, mami," zasalutuje vysoká čiernovláska, s iskierkami v očiach. Tá žena sa mi páči. Priama, veselá. Dokonca pekná.

,,Neboj sa. Už nebudeš musieť počúvať jej litánie o tom, ako sa správne lakujú nechty. Najprv ide podkladový, tak si zvolíte farbu a nanesiete obyčajný, teda, najlepšie gélový lak," Ben napodobní vysoký hlas svojej bývalej a aj ja sa zasmejem. „A potom už len priesvitný povrchový. Medzi to, ak chcete, to môžete dozdobiť malými ozdôbkami, alebo..."

Daniel ho preruší a utiera si oči od sĺz.

,,Dobre," rehlí sa, „už st-stačí."

Aj babka sa smeje, ale keď prechádza okolo Benjamína, plesne ho po ramene.

,,Au," zjokne Ben a mňa to ešte viac rozosmeje. Pošúcha si plece a zatvári sa ako urazené malé dieťa. Babka mu vyplazí jazyk. Potom sa bez slova vyparí.
   Toto je šialená rodina.

,,Dúfam, že ty si nechty nelakuješ," Chiara sa otočí na mňa.

,,Och, nie, iba príležitostne," odpoviem trochu zaskočene a s Benom si vymeníme pohľady.

,,Výborne," usmeje sa Chiara, „je mi jedno kto si, ale ak nie si nejaká make-up artistka, alebo ma aspoň nebudeš poúčať o tom, ako si mám správne naniesť na nechty lak ja, rada ťa spoznávam. Som Chiara Košmutová."

Ben sa zatvári trochu zhrozene z matkinho vyjadrenia o lakoch a odstrašujúcom prvom dojme, ktorý podľa neho práve dosiahla. Podľa mňa sa je to však podarilo. Na mňa ich mama skutočne zapôsobila.
Počkať. Povedala som mama? Hm, som trochu zmätená. Daniel ju síce oslovuje mama, ale Benjamín nie. Je to zvláštne.

,,Chiara," zahriakne ju slabo, ale ona sa i naďalej neprestane usmievať. Daniel sa tiež iba prizerá situácii pred sebou, s potmehútskym úsmevom.

,,Ehm, nie," chcela som povedať, že náplň môjho života nie je v kritizovaní ľudí a farby na nechtoch ma vonkoncom nezaujímajú, no trochu sa to vymklo z kontextu, tak som pokračovala v inom, „teda, ja som, ehm." Akosi sa mi nedarilo vykoktať.

Zrazu som na pleciach pocítila Benjamínove teplé ruky.

,,Toto je moja kamarátka, Lesná víla," povedal za mňa a ja som iba s úsmevom prikývla. No, s tým kamarátstvom by som to zas nepreháňala. Vlastne som tu iba náhodou.

Počkať.
Čo?
Lesná víla?

Dočerta aj s Kráľom. Musí ma strápňovať ešte aj pred svojou rodinou?

,,Super, Lesná víla. Nechceš ostať na neskorý obed?" ich mama sa na mňa usmeje a zrejme si vôbec nevšimla, že ja sa skutočne nevolám Lesná víla. Alebo to iba nekomentuje. Asi to druhé.

Zrazu si uvedomím, čo povedala. Dočerta. Úplne som zabudla, prečo som tu. Išla som nakúpiť, aby som mohla urobiť ocovi niečo na obed. Doriti. Koľko je hodín? Poobzerám sa v snahe nájsť momentálne pre mňa tikajúcu bombu, no v tej rýchlosti nič nezbadám.

,,Koľko je hodín?" ozvem sa vyplašene.

,,Trištvrte na dva," odpovie Daniel.

Dofrasa. Vôbec som si neuvedomila, ako dlho sa tu už vykecávam. Otec bude naštvaný.
Rukou som zašmátrala po vreckách, aby som zistila, či nemám nejaké zmeškané hovory. No nič som nenahmatala. Och, úplne som zabudla, že som si mobil nechala doma.

,,Ehm, ja nemôžem. Doma ma už čakajú." Roztržito som schytila do rúk svoj nákup a už som trielila po chodníku k ich bráne, vedúcej na cestu. O pár sekúnd na to, som začula dvere a niekoho rýchle kroky. Bol to Benjamín, no dobehol ma, až keď som vyšla z ich dvora.

,,Hej, si v poriadku?" ozval sa milo a zobral mi z rúk tašku. Kráčal vedľa mňa a ľahko sa prispôsobil môjmu rýchlemu tempu. Pre neho to boli vlastne iba zväčšené kroky, ktoré mi bez problémov stíhali.
Najprv som mu tašku nechcela dať, no keď ma prebodol svojim neoblomným výrazom, nechala som mu ju a ďalej svižne kráčala. Bála som sa, že keď prídem domov, otec bude naštvaný.

,,Haló, pýtal som sa ťa niečo."

Až potom som si uvedomila jeho hlas.

,,Čo?"

,,Či si v poriadku?" zopakoval.

,,Jasné," zatiahla som. Asi to znelo až príliš prehnane.

,,Prečo sa tak ponáhľaš?" nechápavo sa zachechce.

Zdvihnem k nemu pohľad a jeho svetlé vlasy sa mi zmiešajú s farbou svetelných lúčov. Na to, že je práve po rozchode, vyzerá naozaj dobre.
Pokrútim hlavou a zaženiem hlúpe myšlienky na Benjamínov vzhľad.

,,Čakajú na mňa," zopakujem, čo som už povedala.

,,Nevieš si vymyslieť niečo lepšie?"

,,Nepotrebujem si nič vymýšľať. Mala som prísť na obed, lebo mám nákup, nič viac v tom nie je," zaklamem, no on mi venuje neveriaci pohľad. Až potom si uvedomím, že už iba tým slovným spojením nič viac v tom nie je, som u neho vzbudila podozrenie. Som mizerná klamárka.

,,Dobre teda," zamračí sa, „ak mi to nechceš povedať, tak nehovor."

Super. Som rada, že si to pochopil.

,,Prečo vkuse nosíš tie okuliare?" vypáli na mňa ďalšiu otázku. Ach, okuliare. Už ich mám tak dlho, že to ani nevnímam.

,,Lebo svieti slnko?" odpoviem uštipačne a on sa zasmeje.

,,Ale mala si ich aj keď si bola dnu u nás. Prečo?"

,,Lebo môžem."

,,Máš nejakú obľubu v zahaľovaní? Klobúk, okuliare... Už ti chýba len nikáb. Môžem ti taký objednať z Číny. Minule som ho videl na AliExpresse," uťahoval si zo mňa a ja som sa úprimne zasmiala. Aspoň viem, že starý dobrý Benjamín stále existuje.

,,Len sa zo mňa smej," vystrúhala som grimasu.

,,Ale teraz vážne," zastavil, voľnou rukou ma chytil za plece a otočil tvárou k sebe. „Ako mám vedieť, či nezaspávaš, alebo či ma práve neprepaľuješ tými svojimi hnedými očami?" snažil sa tváriť vážne, no veľmi mu to nešlo.

Wau, on si všimol akej farby mám oči? A pamätá si to? Áno, možno to nie je až také oslňujúce, ako sa to zdá mne, ale tak čo sa dá čakať od chlapov.

No zrazu mu akosi ochabli kútiky úst a tvár mu potemnela. Čo je? Mám medzi zubami zvyšky jedla? To hádam nie.

,,Čo dopekla...," nahol sa bližšie a potom mi z tváre šmahom ruky strhol okuliare. Okamžite pustil tašku, okuliare si zastrčil za tričko a chytil mi tvár do dlaní. Trochu prudšie mi ju pootáčal a poobzeral z každej strany.
Och, nie.

,,Bože," vydýchol, „čo sa ti stalo?" Strach v jeho hlase sa nedal prehliadnuť.

,,Ja, ehm," nestihla som ani odpovedať, lebo opäť prehovoril.

,,Si v poriadku?"

,,Nič to nie je."

Ben sa zamračí. „To neznelo veľmi presvedčivo."

No veď ani nebolo.

,,Ako sa ti to stalo?" stále mi v dlaniach držal tvár a z jeho rúk sálalo teplo. Chvíľu som bojovala s nutkaním priložiť si na ne hlavu. No namiesto toho som sa mu vytrhla.

,,Pobila som sa. Vraj." Zaklamala som.

,,Vraj?"

,,Áno, včera. Bola som na šrot. Nepamätám si to."

,,To si teda bola," prisvedčí a nachvíľu mám pocit, že vie o mne viac, než ja sama z tej noci. Pamätám sa, že som sa s ním rozprávala, keď som fajčila, ale to bolo zrejme dosť dávno predtým, než ma ktosi dovliekol domov. Viem, že som protestovala a nechcela ísť, čosi sa mi marí, že Zana sa celý čas rehotala, ale inak mám totálne okno. Dúfam len, že som nenarobila veľkú hanbu. Och, veď ešte ani Zane som nezavolala. Tá musí byť tiež mimo. Chudáčik môj. Večer to musím napraviť.

,,Toto ale nevyzerá na férovku," zvrašti obočie a prstom mi podloží bradu a jemne pootáča hlavou. Z jeho teplého dychu na mojej tvári a prsta, ktorý sa i keď len nepatrne dotýka, mi naskakujú na chrbte zimomriavky.

,,A čo si ty nejaký odborník na sinky? Podľa farby a veľkosti rozoznáš, ktorá bola ako spôsobená, alebo čo?" odvrknem, schytím do ruky tašku a upaľujem vpred. Benjamín ma ale ľahko dobehne a o pár sekúnd je opäť po mojom boku.

,,Práve sa rozprávaš s človekom, ktorý donedávna chodil domov každý týždeň, s minimálne jednou sinkou navyše a momentálne trénuje kickbox. Naozaj si myslíš, že neroznám ranu z boja a ranu z napadnutia?"

Mm, takže kickboxák. Preto tie nabité ruky. Teda všetko.

,,Ak si sa aj s hocikým bila, tak na tvojich rukách nevidím veľké stopy po nejakom snažení sa zneškodniť súpera. No ak si podal niekto teba, potrebujem to vedieť." Poslednú vetu povedal priam prosebne. Keď som sa pozrela na jeho výraz, zrazu som mala chuť všetko mu povedať. To, ako ma otec pravidelne zneužíva, bije a ponižuje, to aký mám strach sa len teraz vrátiť domov a byť s ním medzi štyrmi stenami. Ten chlap mi naháňa hrôzu a v noci mi nedá spať.
To všetko som mala na jazyku. No nemohla som. Nešlo to.

Zasmiala som sa a dúfala, že to vyznelo nenútene.

,,A čo urobíš? Zmlátiš ho?" opýtam sa uštipačným tónom.

Na chvíľu bolo ticho. Zastali sme pred mojím domom a on mi hľadel do očí s takou vážnosťou, až som sa ho trochu bála.

,,Ak to bude potrebné, tak áno."

Na prázdno som prehltla.

,,Nikto nebude bezdôvodne mlátiť druhých. A už vôbec nie ženy."

Pôsobí tak presvedčivo, ako by si bol istý, tým čo hovorí. No v skutočnosti to nemá odkiaľ vedieť. Žeby bol naozaj až taký dobrý v rozdávaní a rozoznávaní rán?

,,Ja... Už pôjdem" zmätene zaklipkám očami a z jeho trička si uchmatnem okuliare, takmer sa rozbehnem do domu. Rýchlo za sebou zavriem dvere a zošuchnem sa po nich na podlahu.

Čo to bolo, prepána? On sa ma zastáva? Ale...Prečo?