Skoro ráno ma prebudili rýchle kroky, ktoré sa ozývali zo schodiska.
Prevalila som sa na druhý bok, no ranný hurhaj neutíchal. Keď som sa posunula vyššie, aby som si hlavu vtlačila viac do vankúša, nič mi ale nevyšlo v ústrety. Z toho, ako nízko mám hlavu, som usúdila, že mi môj vankúš spadol. No neotočila som sa, aby som ho zdvihla, len sa viac vnorila do prikrývky.
Mamine kroky a búchanie mi ale nedalo spať. Po dlážke sa pravdepodobne presúvalo niečo na kolieskach a cinkanie riadu tomu dodávalo ešte horší efekt. Keď zrazu čosi poriadne buchlo, s trhnutím som otvorila oči a posadila sa.
Na moje veľké prekvapenie som zistila, že sa vôbec nenachádzam vo svojej posteli. Hlavou som rýchlo prebehla miestnosť, v ktorej sa nachádzam. Soška Budhu v tmavej rohovej skrinke, pod oknom veľký črepník s ešte väčšou zeleňou vytŕčajúcou z neho a veľké okná, ktoré mi hneď prepustili svetelné lúče priamo do očí. Do hlavy mi udrela nepríjemná bolesť a ja som si hneď pritlačila ruku na čelo. V ústach mám sucho.
Ako to, že spím v obývačke?
Mama lietala z jedného konca miestnosti na druhý a čosi hádzala do malého modrého cestovného kufra. Rada by som povedala, že som na nej ukotvila svoj pohľad, pretože jej žlté sako mi udrelo do očí, no jediné, čo stíham vnímať, sú iba jej lietajúce šmuhy.
Okno v kuchyni bolo otvorené, ako každé ráno a vháňalo dnu studený vánok. Keď som si ruky strčila medzi stehná, aby som sa zohriala, zistila som, že som prikrytá dekou a namiesto vankúša mám pod hlavou akési sivé tepláky.

,,Čo to robíš?" zívla som a pretrela si oči dlaňou. Mama ma konečne zaregistrovala, ale akosi sa neponáhľala s odpoveďou. Prešla ku linke, dopila posledný glg niečoho v ružovom pohári, s uškom v tvare srdiečka a obrátila sa na mňa.

,,Balím sa," odpovedala, ako by ma to malo uspokojiť.

V tom mi čosi prebehlo mysľou a asi som aj trochu zhíkla.

,,Rozvádzaš sa s otcom?" opýtala som sa s vážnosťou.

Ona sa len zasmiala a pokrútila hlavou.

,,Nie, ty trdlo. Idem na školenie."

Povedala a ďalej sa venovala baleniu. Keď do kufra strčila poslednú vec, čo bola jej elektrická zubná kefka, aj keď nechápem prečo si nevzala prosto normálnu, pasovala sa so zapínaním zipsa.

,,Na školenie?" zopakovala som, akoby som ju nepočula. V hlave mi neprestajne pulzovala bolesť a čoraz väčšmi sa mi vtláčala hlbšie, ako ostrý tŕň ruže. Nemala som veľmi chuť rozprávať sa s ňou, ale nečakala som, že hneď ráno, po náročnej noci ma takto nepríjemne vytrhne zo spánku.

,,Áno. Do Banskej. Vrátim sa v pondelok," otvorila skrinku, vytlačila si na ruku nejakú bielu tabletku a prišla ku mne aj s pohárom vody. Čupla si ku mne a pohladila ma po vlasoch. Do jednej ruky mi vložila tabletku a do druhej pohár.

,,Tu máš, pomôže ti to, ver mi," žmurkla na mňa a opäť tak rýchlo, ako prišla, aj odišla do kúpeľne.

Nejako som neriešila a prehltla malý ploský liek.
Ale potom mi akosi svitlo. Akoby som sa prebrala z tranzu.
Ona odchádza? Áno, na školenie. No, teda nie, že by to bolo niečo nezvyčajné, ale prečo teraz?

Keď sa vynorila v obývačke, s decentným rúžom s odtieňom do hneda, zastala a na chvíľu sa na mňa zapozerala.

,,Ria." Oslovila ma síce skráteným menom, ako to robia všetci mojí priatelia, no v hlase mala rodičovskú vážnosť, ktorá má prinútila zbystriť pozornosť.
Čakala som, čo povie.

,,Len aby si vedela. To, že na teba práve nekričím, ešte neznamená, že sa nehnevám. No som milá len preto, že sa celý víkend neuvidíme a nechcem odísť pohádaná so svojou jedinou dcérou."

Milá si bola, kým si nezačala túto debatu, pomyslela som si. No aj ten kúsok sa asi ráta.
Zvráštila som obočie a počúvala ďalej.
Áno, ja viem, že som to prehnala. Nemyslela som si, že to až tak preženiem.

,,Ak chceš radu a prežiť víkend aspoň v akom takom šťastí, dávaj si pozor na otca."

Akosi som prestávala chápať, čo týmto chce docieliť.
Môj výraz jej to prezradil a preto pokračovala.

,,V noci si otcovi vykričala naozaj nepekné veci. Neviem, ako to vzal, ale ver, že týmto si prekročila všetky naše morálne hranice. Máš dva týždne zaracha!" Poslednou vetou to rázne ukončila a asi verila v to, že je skutočný koniec. Ale mne sa už otvárali ústa.

,,Čo to, dofrasa," zamrmlala som, ale mama sa iba pozdravila s hláskom láskavej ženy domácnosti a zatvorila za sebou dvere, akoby sa práve nič nestalo.
Z tej noci si toho naozaj veľa nepamätám. Doslova mám dieru. Ale čo také strašné sa predsa mohlo stať? Snažila som sa utešiť samú seba, no čím viac som to skúšala, tým viac som si bola istá, že som niečo škaredo posrala.

O pár minút na to ma pri výstupe po schodoch, takmer prevalcoval otec.

,,Á, naše malé dievčatko sa už zobudilo," uškrnul sa. Chcela som sa prešmyknúť okolo neho, no on sa rukou oprel o stenu a zahátal mi akýkoľvek únik.
Prepaľoval ma výsmešnými zelenými očami a v tej chvíli som mala pocit, že som sa scvrkla na veľkosť Alice v Krajine zázrakov, keď vypila zázračný elixír.
Hneď som sa zachvela na celom tele. Moje vnútro reagovalo už len na jeho bytie v mojej prítomnosti a ja som sa neznášala za to, že som taká slabá. Okamžite mu vždy podľahnem. Stačí pohľad na jeho skrivené ústa, či oči, ktoré tak nenávidím a bojím sa čo i len pohnúť.
Jeho pohľad ma varoval. Hovoril niečo, čomu som nebola schopná porozumieť, no nebolo to iba obyčajné chlipníctvo. Jeho oči, hoci sa tvárili neutrálne, sršali hnevom a jeho vráska medzi obočím to iba potvrdzovala.
Som zmätená z toho, čo sa stalo a navyše nemám sily na to, aby som tomu teraz dokázala čeliť.
No jedným som si bola istá.
Je mi jedno, čo som mu povedala a ako hnusne som sa včera zachovala. Nijaké slová mu nemôžu ublížiť viac, ako on ubližuje mne. Jeho to nezraní. Pretože on nemá srdce. Ani svedomie.

Nezmohla som sa na nič, iba som sklonila hlavu.
Chytil mi bradu a drsne ju otočil k sebe.

,,Vieš, že nemám rád, keď sa mi vyhýbaš. Ani pohľadom, ani nijak inak."

Srdce mi začalo biť rýchlejšie, ale aj napriek tomu som mu vzdorovito hľadela do očí. Bodaj by som mu ním dokázala vyvŕtať dieru v hlave až do mozgu. Svet by bol očistený od jedného kreténa navyše a mňa by zbavil najväčšej nočnej mory.

,,Tak mi povedz, čo máš na srdci a daj mi konečne pokoj," chrstla som mu do tváre a už som si v ústnej dutine zbierala sliny, aby som ho v prípade ohrozenia mohla zneškodniť. Už sa ho viac nechcem báť. Strach mi nepomôže. Iba ma viac ničí.

,,Ale, ale, našemu malému dievčatku sa nejako rozviazal jazyk." Uškrnul sa a silnejšie mi zovrel bradu. Jeho špinavé nechty sa mi zaryli do pokožky, až som sykla od bolesti.

,,Včera si si pekne otvorila hubu, ale mala si jediné šťastie, že sa na mňa pozerala mama. Inak by som sa nezdržal." Odsotil ma a ja som sa pred pádom zachytila v poslednej chvíli zábradlia, o dva schody nižšie od neho.

Hnev mi pulzoval v žilách a keby som bola chalan, alebo zdatnejšia v svalovej hmote, pravačka by myhom sekundy letela k jeho nosu. Hneď na to by sa dostavil výsledok, ktorý by mi pohladil nervy. Jeho krv rynúca sa mu z nosa a pekná modrina, ktorá by mi pri každom pohľade na ňu vyčarila spokojný úsmev na tvári.

,,Nezdržal čoho?" zachechtala som sa. ,,Zbil by si ma? Poľutoval a pohladil ma po líčku ako to ty vieš? Alebo by si ma rovno znásilnil? Čo? Nikdy si nebol nič viac len násilník. Si psychicky narušený a mal by si sa dať liečiť. Si obyčajný, nadržaný..."

Nestihla som mu povedať čo si o ňom myslím, lebo v tom okamihu na mňa zdvihol ruku a ľavé líce mi zachvátila prudká bolesť.
Z môjho hrdla sa vydral bolestný ston. No to ho zrejme len viac posmelilo a zasadil mi ďalší úder na pravé líce. Z očí mi vytriskli slzy a takmer som sa neudržala na nohách. Demeter Dolinský, takmer dvakrát ťažší muž než ja ma dokázal zložiť jediným úderom.
Nohy sa mi predsa podlomili a ja som sa skotúľala po schodoch až na zem. Každý centimeter môjho tela ma bolí a vzlyky mi vypadávajú z úst ako všemožné nadávky, ktoré by som chcela použiť voči tomuto mužovi.

S trasúcimi dlaňami som sa snažila postaviť, no nedokázala som to a moje telo sa zvalilo na svetlú plávajúcu podlahu.
Vtedy som zbadala ťažké kroky, ktoré zastavili tesne pred mojou tvárou.
Otec si ku mne pomaly čupol a z celej sili ma zdrapil za vlasy.

,,Toto si chcela?! Ha? Ako sa opovažuješ takto o mne hovoriť?" vrieskal a s každým pribúdajúcim slovom ma potiahol za vlasy čoraz silnejšie.
Od sĺz mám už mokrú celú tvár a nedokážem sa ani hýbať.

,,Nevďačná, malá kurva! Chceš byť ako tvoja mama? Dievčatko, čo nikdy nič nevedelo? Dievča, ktoré sa nepodvolí nikomu a ničomu? Chceš dopadnúť ako ona?!"

Pri poslednom slove mi hodil tvár o zem a na podlahe sa zjavila krv. Moje telo sa nekontrolovateľne triaslo od strachu, plaču a hnusu.
Cítim sa ako omámená. Viečka mi padajú a z hrdla nedokážem vydať ani hláska. Až zo mňa nakoniec vypadne tichulinké: „Prosím."

No otec si to ani nevšimne. A pokračuje vo svojom slovnom útoku: „Nikdy by mi nedala. Je to mníška," vypľuje nenávistne a pokračuje ďalej, „Tak som ju trochu posmelil. No ani teraz nie je iná. Zasraná žena. Ona nikdy nedospeje!"

Jeho slová sa mi zlievali dokopy a v ušiach sa mi ozývali iba moje hlasné vzlyky a dych, ktorý mi len ťažko vchádzal do pľúc.

Jeho veľké ruky ma chytili za ramená a postavili ma na nohy.

,,Chceš byť ako ona?" zopakoval jemnejšie a díval sa na mňa svojimi rozšírenými očami.

Ubolená a otupená bolesťou som sa ani nepohla.

,,Odpovedz!" zatriasol mnou a zo mňa opäť vypadol vzlyk.

,,Nie," potiahla som nosom a z očí sa mi kotúľali veľké slzy ako hrachy.

Palcom mi jemne zotrel slzy a nežne povedal: „Tak poď. Postaráme sa o to, aby si nikdy neskončila ako polica zapadnutá prachom."

Zobral ma za ruku a dotiahol do obývačky ku gauču.