Rukami som dotyčnému stlačila bicepsy a držala som sa ako kliešť. Môj mozog si uvedomoval, že už nepadám, no moje telo bolo stále v akomsi kŕči a odmietalo sa pustiť svojho záchrancu. Podľa silných paží som teda usúdila, že ide o chlapa.
Jeho ruky ma od seba jemne odtisli a z hora sa do mojej tváre vpíjali Benove hnedé ustarostené oči. Chcela som ho vidieť. Zrazu som akosi zatúžila po pozornosti jeho nebezpečných očí, no len čo som zaklonila hlavu, aby som mu videla do tváre, spadla mi dozadu akoby som bola divadelná bábka a bábkoherec ma nechal voľne vysieť na špagáte.
V tom mi jeho ruka nežne podoprela hlavu a nadvihla mi ju k svojej tvári.

,,Ahoj," zašepkal s hrejivým úsmevom na perách a iskierkami v očiach.

Párkrát som zaklipkala. Cítila som sa akosi omámene. Asi som toho naozaj veľa vypila.

,,Ahoj?" odvetila som prižmúrenými očami. Teraz, keď ma takto drží v náručí, mám pocit, ako by som ležala v obrovskej posteli vystlanej kopou malých mäkkých vankúšov.

,,Cítiš sa...?" opýtal sa starostlivo a ja som nechápala odkiaľ sa v ňom zrazu berie toľký záujem. Alebo ho mal vždy, len ja som ho prehliadala?
Hm, neviem.
Takto z blízka som mala dobrý výhľad na jeho ostré línie tváre a ohryzok na krku. Ach, bože. Oblízla som si pery a potom do nich slabučko zahryzla. Tuším mi z úst dokonca unikol ston.
Už s tým prestaň, Benjamín Kráľ. Neustále sa na mňa pozeráš tým svojím hĺbavým pohľadom a mňa to privádza do šialenstva. Dokonca si si obliekol biele tričko s výstrihom do V. O čo ti, sakra ide? Ak s tým hneď teraz neprestaneš, tak asi...asi...

,,Asi budem vracať."
Žalúdok mi urobil nepríjemný kotrmelec a vtedy som sa prehla v páse a vyvrátila obsah svojho žalúdka. Na chrbte som pocítila mocné teplé dlane. Benjamín bol stále pri mne.
Keď som konečne skončila, čo mi trochu trvalo, keďže zo mňa išlo dosť tekutín, Benjamín mi podal servítku. S vďačnosťou som ju prijala a hneď si ňou utrela ústa. Prvé, čo mi v tej chvíli napadlo bolo, že asi ešte nepoznám muža, ktorý by pri sebe nosil papierové vreckovky, no bola som príliš zahanbená na to, aby som o tom dlhšie premýšľala.

,,Si okey?" Opýtal sa opäť a uprel na mňa svoje tmavé súcitné oči. V tej chvíli som mala zrazu chuť plakať. Alkohol mi skutočne udrel na bunky a kedže nie som zvyknutá piť, o to ľahšie som mu podľahla.
Keď sa mi do očí skutočne začali tisnúť slzy, Benove ruky ma pohotovo stiahli na seba do bezpečného mocného objatia a skôr než sa mi z hrdla stihol vydrať vzlyk, jeho dlane ma pohladili po vlasoch.

,,To je v poriadku. Nechaj tomu voľný priebeh," chlácholil ma, ,,keď človek pije, občas sa stáva, že je prehnane citlivý."

Počúvala som jeho slová, no ako keby mi len prechádzali ušnými bubienkami, ale nezanechali v nich žiadnu odozvu. Nepotrebovala som hlboké vety. Stačilo mi len počúvať jeho hlas a hneď som sa cítila lepšie.
Jeho ruky skĺzli na môj chrbát a chlácholivo krúžili po jeho obvode. Tieto nepatrné pohyby vo mne zrazu začali vzbudzovať akúsi skrytú živelnosť. Po celom tele mi prebehli zimomriavky. Čelo som zaborila do jeho priehlbinky na krku a rukami mu na bokoch zovrela tričko. Ach, áno. Prosím, dotýkaj sa ma, kričalo moje vnútro, no jeho ruky sa nechystali na nijakú zaujímavú púť.
A potom sa to stalo. Hlavou mi breblysla spomienka. Zrazu moju myseľ zaplnili ohavné spomienky a ja som si uvedomila, čo takéto dotyky znamenajú. Namiesto Benjaminových rúk som však videla len príval čiernych mrakov. Jeho prižmúrené zelené oči sa približovali so žiadostivým výrazom, ktorý tak dôverne poznám. Ako prízrak sa ku mne vkradali otcove nenasytné prsty a dostávali sa pod lem môjho trička. Pokračovali v ceste nahor a keď sa zmocnili mojich pŕs, s nechuťou a strachom som ho strčila do hrudníka tak, až sa zapotácal.
No vtedy som si uvedomila, že ten koho som od seba odtisla nebol nik iný než Benjamín. Zatackal sa, no bez problémov to ustál.
Jeho výraz a zvráštené obočie dávali jasne najavo, aký je zmätený. Na chvíľu sa na mňa zahľadel s otázkou v očiach, ale potom urobil krok ku mne.

,,Nie! Nechoď sem," vystrela som ruku pred seba v snahe obrániť sa a cúvla vzad. Hlas sa mi chvel. Prepadol ma pocit úzkosti a obrovský strach sa mi čoraz väčšmi vkrdal pod kožu.

Benjamín sa opäť pohol.

,,Nie!" vykríkla som opäť a chytila si tvár do dlaní v snahe nejako sa ubrániť.

,,Vypadni!" vrieskala som, až sa okolo nás začali zbiehať ľudia a otáčať hlavy.
Benjamín zastal a videla som na ňom, že nevie čo robiť. Nechápavo pokrútil hlavou, no nevyzeral, že sa chce len tak vzdať. Pokúsil sa teda za mnou aspoň natiahnúť rukou.

,,Povedal som vypadni!" To sa mi už hlas nekontrolovateľne triasol a z očí mi vytriskli slzy. Tvár som si skryla do dlaní a v bezmocnosti, čo ma obkľúčila, som sa zviezla na zem po stene, ktorá bola tesne za mnou a oddala sa hlasným vzlykom. Slzy mi zmáčali tvár i tričko a vytvárali tak akýsi nepriestrelný štít, za ktorým som sa cítila bezpečnejšie. I keď možno naopak zraniteľnejšie, no oveľa uvoľnenejšie. Bolo to ako účinok drogy, ktorú závislý človek nutne potrebuje pre svoje prežitie. Žiadaný, uvoľňujúci, blahodarný.

Pomedzi slzy som už iba videla, niekoľko rúk, ktoré odo mňa Bena ťahali preč.
Potom som aj ja na sebe pocítila dlane, ktoré ma jemne hladili po tvári i vlasoch. Poznala som tie ruky. Ach, ako mi len chýbali. Potom ma vytiahol na nohy a so Zanou zavesenou do jeho druhej ruky nás pomaly vyviedol preč.