O niekoľko týždňov sa to stalo. Nechcela som tomu veriť, pretože som dúfala v to, že sila lásky je silnejšia a prekoná niečo tak povediac malicherné, oproti tomu čo by ju čakalo v budúcnosti, no toto nie je sen a realita je často veľmi odlišná.

Zazvonil mi telefón a len čo som si ho priložila k uchu, na druhej strane som začula vzlyky a sekané rozprávanie. Bola to Zana. Vôbec som jej nerozumela, ale bolo ťažké ju zastaviť, keďže ma cez svoje hlasné trápenie zrejme ani nepočula.

,,Zana, hej... Pst. Upokoj sa. Čo sa ti stalo?" skúsila som to prívetivým hlasom. No ona sa iba viac rozplakala. Toto musí byť veľmi zlé. Zana a plač mi skutočne nejdú dohromady. Skúsila som si spomenúť, prečo plakala naposledy. Áno, bolo to pred pár týždňami, keď som u nej sedela v chodbe na dlážke a triedili sme topánky.

,,Ja...ja som...," zajakávala sa a jej silné vzlyky neutíchali. Tento problém z detstva sa jej vracia už iba keď je veľmi rozrušená. Zrazu ma premohol pocit strachu. Začínala som sa o ňu báť.
No potom som si ešte raz spomenula na triedenie topánok. A viac mi nebolo treba. Nemusela som počuť, čo mi povie. Vedela som, čo je vo veci.

,,Zana, prosím ťa upokoj sa. Dýchaj. Len chvíľu z hlboka dýchaj," radila som jej, keďže podobných situácií som s ňou už zažila veľa a vedela som, ako ju upokojiť. Počula som, ako sa snažila robiť to, čo jej hovorím. Z mobilu sa mi ozývalo jej ťažké dýchanie, stále prerušované občasnými vzlykmi a potiahnutiami nosa. Och, moja zlatá Zana. Nemôžem počúvať, ako sa trápi.

,,Hlboký nádych a výdych ústami. Hlboký nádych a výdych," opakovala som jej a dýchala spolu s ňou.

Počula som, že sa jej prestal chcieť dych a pomaly prehovorila: „Ma-ma-marko a ja...," opäť potiahla nosom, „sme-sme sa roz... rozišli."

Doslova som cítila, ako som vypúlila oči. Hoci som to očakávala, bol to pre mňa šok. Stále tomu nemôžem uveriť. To nemôže byť pravda. Oni dvaja sa predsa nemohli rozísť. Chodili spolu dva roky. Dva roky! A nejaká obyčajná striga, ktorá im nežičí im to teraz celé zničí? Čo je to za človeka? Cítila som, ako vo mne rástla nechuť voči Markovej matke. Je iba obyčajný bezcharakterný človek, ktorý myslí len na seba. Ako mohla toto urobiť?? Rozdeliť ich.
Zvýšil sa mi pulz a mozgové závyty pracovali rýchlejšie než zvyčajne. Potrebujem niečo vymyslieť. Niečo, čo Zanu upokojí. A povzbudí. A rozveselí. Niečo...
Áno! Mám to.

,,Čože? Ako sa to...?" nechápala som, hoci som tušila. „Zuzi, počkaj. Sedkaj pekne tam, kde si. Si doma však?"

,,Áno," hlasno vzlykla, dvakrát rýchlo potiahla nosom a chvejivým hlasom odpovedala.

,,Tak pekne seď doma, zababuš sa pod perinu a počkaj ma. Ja som hneď tam. Už vyrážam. Som na ceste," rýchlo som plietla jazykom a s mobilom pri uchu som si na seba naťahovala čiernu koženku. Zložila som a tepláky som vymenila za modré rifle. Zo stola som zhrabla peňaženku, kľúče a upaľovala som dole schodmi. Takmer som sa vysypala, no v poslednej chvíli som sa zachytila zábradlia. Prefrčala som okolo kuchyne. Z nej vykukla mama.

,,Kamže to máš tak naponáhlo, mladá dáma?" otočila sa na mňa a v rukách držala veľký hrniec.

,,Mami, teraz nemám čas. Musím bežať. Idem za Zanou. Prídem. Neviem. Neskoro," poskytla som jej rýchle informácie, pretože som sa nechcela zdržiavať a čakať na jej spomalené otázky, ktoré by ma pribrzdili aj o desať minút.
Keď som videla, že sa jej niečo nepozdáva a išla protestovať, otvorila som dvere, zakričala jej na pozdrav a vytratila sa.

Onedlho som už sedela vedľa Zany na jej veľkej posteli a podávala jej šálku horúceho čaju.
Jej mama bola taká milá, keď ma videla, že prvé čo urobila bolo, že ma poriadne vystískala a povedala, že som ich záchrana. Povedala mi, že Zana nevychádza z izby a s nikým sa nerozpráva. Uff, toto bude teda oriešok.

Sedeli sme opreté o stenu, ja tíšiac ju a ona stískajúc svojho obrovského maca, ktorého jej Marko daroval na minuloročného Valentína. Hladkala som ju po zlepených vlasoch od sĺz a hojdala sa s ňou v náručí.

,,Na-najradšej by som teraz vypadla niekde, kde ma nebude nikto otravovať, súdiť a-a ožrala by som sa ako také prasa."

I napriek dusivej atmosfére som sa musela zasmiať.

,,Ach ty moja čunka," pritúlila som si ju bližšie, ale to som nemala robiť. Šálka v jej rukách sa naklonila a ona sa obliala čajom.

,,Dofrasa," zanadávala. Ale obe sme sa začali smiať z našej (mojej) nešikovnosti. Proste človek pri mne ani smútiť nemôže, lebo vždy niečo vytrelím.

,,Vieš čo?" zrazu mi niečo napadlo.
Ale nie, to je somarina. Určite teraz nikam nechce ísť. Určite bude vyjednávať, že vyzerá ako mŕtvola. A aj keby nechcela, vôbec by som jej to nemohla zazlievať. Predsa len sa cíti pod psa. A ja byť na jej mieste, tak si asi kúpim truhlu a tvárim sa, že som mŕtva.

,,Čo?" opýtala sa zvedavo.

,,Ale nič."

,,Nie, povedz."

,,No, napadlo mi, či by sme sa nešli zabaviť do Pubu a odreagovať sa, keď si spomínala ten alkohol, ale vidím, že nemáš náladu. Nemusíme ísť."

,,A vieš čo? Nie je to až taký zlý nápad."

„Vážne?" bola som prekvapená. Nečakala som, že to s tým alkoholom myslí vážne. Ale ak áno, tak máme šťastie, že je piatok a nebudem musieť trpieť opicu v škole.

,,Áno," vyskočila na nohy a otvorila skriňu. Zrazu pôsobila oveľa menej ubolene. „Ale iba ak ostaneš triezva," ukázala na mňa prstom.

,,Prečo?" Tak ja mám byť na sucho?

,,Nevravím, že si nič nemôžeš dať, ale vravím ti, niekto musí byť ten zodpovedný."

                    _ _ _ _ _ _ _ _ _

Netrvalo dlho, kým sme si vybrali miesto v zadnom boxe pri stene. Priestory boli tmavé, zahalené červeno čiernymi farbami. Vyzeralo to tu presne ako z amerického filmu. A preto sa mi tu tak páči. Bar funguje iba od minulého roku, takže som tu bola asi iba dvakrát.
Vždy, keď sa ideme niekam zabaviť, sa aspoň trochu nastailujeme, no dnes nebol ani čas, ani priestor a aj tak to bolo nepodstatné. Ideme si predsa vyvetrať hlavu.
Teraz mi napadlo, že mama ani nevie, kde som. Bude si myslieť, že som u Zany. Alebo, vlastne... Ja som jej nepovedala kam idem. Povedala som, že idem za Zanou. A to kde, som už nevravela.
Moja mama nemá rada keď jej klamem. Naozaj to neznáša. V minulosti som si za to už čo-to odniesla, takže sa tomu teraz snažím vyhýbať. Z vrecka som vytiahla mobil, aby som jej napísala esemesku.
Zhodila som si z pliec koženku a prevesila ju na sedadlo za sebou. Zana sa vybrala priniesť niečo na pitie, keďže ona vyzerá staršie.
Keď sa vracala, z diaľky som videla, že za ňou niekto kráča. Potom z jej tieňa vystúpil nejaký chlap s tmavými vlasmi. Bol vysoký a spolu sa na niečom smiali. Vôbec by som nepovedala, že si práve prechádza ťažkým rozchodom. Viem, že je smutná, ale asi na to skutočne nechce myslieť. Nezazlievam jej to. Potrebuje sa odviazať.
Keď sa priblížili a ona si sadla oproti mne, vo vysokom chlapcovi som spoznala Huga. Ten zastal vedľa nášho stola a vyzeral zaskočený, že ma vidí. Pozrel na Zanu a potom znova na mňa. Potom sa obrátil k nej a prehovoril: „Nevravela si, že si tu s Riannou."

Pokúsila som sa na ňho usmiať, no on si ma nevšímal. Akosi mi zrazu ostal v očiach, ako chalan, ktorý ma chce. Akosi inak. Akoby to už nebol ten starý Hugo. No bol iba zhúleny, rozhodne za neho hovorila látka.

Jeho slova nezneli, ako zvyčajne. Moje meno vyslovil akosi tvrdšie. Dokonca som ho z jeho úst počula po dlhom čase. Nikdy ma nevolá skutočným menom. Stále pre mňa vymýšľa nejaké prezývky a mne sa to páči.
Zamračila som sa a snažila sa pochopiť o čo mu ide.

,,Kde si sa tu vzal?" opýtala som sa ho, no ani sa na mňa neotočil. Naozaj nechápem, čo má za problém.

Keď Zana videla, že to k ničomu nevedie, odpovedala za ňho: „Volala som mu ešte skôr než tebe, ale nedvíhal, tak som potom zavolala tebe a ďalej už vieš. No a nedávno mi opäť volal, tak som mu povedala, že som v bare. Nevedela som, že sem dôjde."

Vsetko to povedala, akoby sa nechumelilo.
Aha, takže ona volala najprv jemu. Noa? Prečo by mi to malo vadiť? Prečo vôbec? Veď aj pre mňa je Hugo tak isto cenný ako Zana. Ba dokonca ho poznám dlhšie a občas mám pocit, že je mi ako brat. Takmer každý deň sme spolu, keďže sme k tomu ešte aj spolužiaci, ale jediná veľmi zásadná a rozdielna vec je v tom, že jemu som nikdy nepovedala o svojom otcovi.
Nie, že by som mu neverila. To nie. Ale Zana má rozvedených rodičov a viem, že ona to skôr pochopí. A teda od vtedy sme sa začali my dve zverovať nejako viac a... Ale veď to je jedno. Načo ju tu vôbec obhajujem? Je mi to jedno. Neviem, odkedy sa tak zblížila s Hugom až tak, aby bol on jej pravou rukou, prvým človek, ktorý sa od nej niečo dozvie, a vôbec prvý vo všetkom.
Potrebujem si niečo vypiť. Niečo tvrdé.
Vzala som zo stola vodku, ktorú sem nedávno Zana doniesla a obrátila som ju do seba rýchlim pohybom, ako skúsený alkoholik.

,,A čo ti vlastne vadí?" dodala, ako by si práve konečne uvedomila, že niečo nie je v poriadku. A že nám vôbec nemusí tlmočiť reč, tak prečo to sakra robí?

Čo mi vadí? Po prvé to, že ma Hugo (vôbec neviem prečo) ignoruje až natoľko, že sa na mňa nedokáže ani len pozrieť a po druhé to, že som vlastne až na druhom mieste v poradí. To mi vadí. Inak nič podstatné. To nestojí za reč.

,,Takže si mu volala?"

,,Áno, no teda..." odpovedala, ale ja som nepotrebovala nič počuť.

,,Dobre, tak s ním rieš svoje posraté problémy a mňa do toho neťahaj, jasné?" Z úst mi vyšli tvrdé slová, no hneď, ako som ich vypustila do éteru, som to oľutovala. Nemám predsa právo privlastňovať si Zanu, ako keby sa nesmela s nikým iným rozprávať s rovnakou vážnosťou, ako so mnou.

,,Ty žiarliš?" zatvárila sa trochu prekvapene a zachcehtala sa. Ale myslím, že chcela, aby to vyznelo, ako: „Ale, veď nemáš na koho."

,,Nie, nežiarlim," vzala som si koženku a vstala od stola. Keď som mierila k východu, prehodila som si ju cez plecia. Vonku už bolo chladnejšie, no v koženej bunde mi bolo príjemne. Zašla som za roh budovy a oprela sa o ňu chrbtom a jednou nohou. V žilách mi prúdila zlosť. Bola som fakt vytočená. Aj keď vlastne ani neviem prečo. Viem, že som reagovala neprimerane, no aj ja som len človek. Nie vždy všetko len Ria, Ria, Ria. Ja nie som dokonalá. Samé povinnosti. Vkuse len nejaké somariny do školy, potom pomáhať mame, riešiť problémy iných a pritom mať ešte kopu svojich. A teraz som vybuchla. Nech mi len niekto skúsi povedať, aby som sa upokojila, tak mu asi jednu vrazím.
Obďaleč postávala nejaká partia mladých, ktorá stála v kruhu a hlasno sa na niečom smiala. Ha-ha, pomyslela som si.
Potrebujem cigu. Vytiahla som balík tenkým slimiek, ktoré my už niekoľko týždňov stáli v tejto bunde. Bola som rada, že som ich nikam nepremiestnila. Väčšinou fajčím iba príležitostne.
A toto je dobrá príležitosť.
Zo škatuľky som vytiahla jednu cigaretu a zbytok si strčila do vrecka. Potom som rukami zašmátrala po ostatných vreckách, ale zapaľovač som nenašla.
Bez váhania som teda vykročila k partii predo mnou.

,,Čaute, nemáte náhodou niekto oheň?"

Niekoľko párov očí sa otočilo mojím smerom a dievča s dlhými rovnými blonďavými vlasmi mi podalo zápalky. Vzala som si ich, pripálila si a vrátila jej ich do dlane.

,,Dik," poďakovala som ticho a otočila som sa na odchod.

,,Hej, nechceš si zafajčiť s nami?" opýtala sa ma blondína. Bola nízka, vlasy siahajúce až po zadok a s príjemným úsmevom na tvári. Potešil ma jej úprimný záujem, no odmietla som.

„Nie, ďakujem," opätovala som jej úsmev, „ja idem radšej do svojho kútika."
Odkráčala so spať k tmavému miestu a postavila sa do pôvodnej polohy. Pravidelne som si prikladala cigaretu k ústam a vyfukovala dym do hviezd. Pomaly sa dostavovalo moje upokojenie a ja som privrela oči. Užívala som si chvíľu ticha, kým sa vrátim do vnútra.

V tom pred barom zastavili dve autá a z nich povyskakovali chalani a zopár báb. Z hurhajom sa rozbehli do budovi. Vyzerali, akoby sa chystali niečo oslavovať. Opäť som zatvorila oči a potiahla si ďalší šluk.
Keď sa pri mne niekto pristavil. Stále som mala zatvorené oči. Nemám chuť sa s nikým rozprávať. Nech je to ktokoľvek, dúfam, že to pochopí a bude natoľko inteligentný, aby odišiel. No predpokladala som, že to bol jeden z típkov, keďže kroky prichádzali z ich smeru.

,,Odkedy fajčíš, Lesná víla?" ten známy hlas ma prinútil otvoriť oči.