~ Rianna ~

Obrad prebehol bez veľkých komplikácií. Okrem toho, že ženíchovi pri sľuboch vyšlo zopár sĺz a že pri vstupe nevesty do kaplnky organista začal hrať asi až v polovici jej prechodu pomedzi lavice, to bol veľmi milý a pekný obrad.
Keď sme vychádzali z kaplnky, zaradili sme sa s chalanmi a ostatnými babami za malé dievčatá, ktoré pred novomanželmi aj za novomanželmi rozhadzovali kvety.
Ben mi ponúkol pravicu, ako to mali nacvičené aj ostatní chalani a ja som ju stále trochu nadurdená, že mi nepovedal všetko, prijala.
Pred kaplnkou mali prísť na rad blahoželania, no ešte predtým si Yury pritiahol svoju krásnu manželku a pred všetkými ju vášnivo pobozkal.
Všetci začali tlieskať a hvízdať, dokonca Ben si vložil do úst dva prsty a hlasno zapískal.

Hostina pokračovala v hoteli, kde sme ubytovaní. S Benom sme mali menovky položené pochopiteľne vedľa seba a sedeli sme spoločne s ostatnými rovesníkmi za okrúhlym stolom. Partner družičky Renáty však chýbal, čo som si ani nevšimla, kým som nezbadala za stolom jedno voľné miesto.
A obed, ach obed bol taký úžasný, že by som si dala ešte jednú porciu, no to som radšej ani nahlas nevyslovila, pretože ak by som dokázala zjesť ešte viac ako môj partner, tak to už je veru zlé.

Všetko prebiehalo podľa plánu.
Hostia sa bavili a zábava bola v plnom prúde. Ben ma vytiahol na parket a spoločne sme pretancovali celé kolo ľudoviek. Keď som už ledva chytala dych, za ruku ma odviedol ku stolu, aby sme sa napili. Teda, plánovali sme to, ale v polovici sme zmenili smer a zašli za Viktóriinou sestrou a Benovou druhou babkou z otcovej strany, keďže na nás zakývali. Pristavili sme sa teda na pokec a ja som sa zoznámila so staršou pani Elenou a Vikinou sestrou Timeou.

                         ~ Ben ~

Teta už bola trochu pripitá, no babka to nijako neriešila, čo mi pripadalo trochu čudné, pretože je dosť upätá. Nerada chodí na veľké spoločenské akcie a je tak trochu... nikomu to nehovorte, ale upodozrievam ju z toho, že je stará bosorka. Heh.
Hej, trochu sa tak správa a väčšina ľudí ju nemá rado, ale ja sa s ňou zázračne viem porozprávať.
Inak, s tou bosorkou, to som iba srandoval, ale tú prezývku jej vymyslel Daniel, keď ju videl ako často zbiera v lese bylinky. Prischlo jej to a odvtedy ju tak voláme. Ale pst. To ostáva len medzi nami.

,,Bendži, som rada, že mám konečne tú česť spoznať tvoju priateľku," babka sa radostne rozžiaria a teta len pripito pokývkala hlavou na znak, že aj keď sa jej už pletie jazyk, stále dokáže vyjadriť svoj súhlas prikývnutím hlavy. Ach, moja rodina je šialená.
Takmer som sa zasmial na tetinom výstupe, no ovládol som sa a namiesto toho som Lesnú vílu chytil okolo pása a jemne si ju pritiahol.
Všimol som si jej protestný pohľad, no tváril som sa, že si to nevšímam a naplno sa venujem rozhovoru s babkou.

Ria na Elenu hodila svoj oslnivý úsmev a Elena jej venovala láskyplný pohľad.
Ako to, že sa našej starej bosorke Ria hneď tak zapáčila?
Počkať. Práve sa zamračila. Čo to?

„Nevravel si náhodou, že má čierne vlasy? Nechcem vás uraziť slečna, ale toto sa na havraniu farbu nepodobá."

Áá dofrasa. Načo som jej to hovoril? Oj, keď u nás sú všetci takí zvedaví a keby som im neposkytol aspoň aké-také informácie, tak by ma snáď aj ukameňovali.
Možno by sa to ani nestalo, pretože som nikomu nemal v pláne povedať, že niekoho mám, ale môj mladší šikovný braček ma samozrejme prezradil.
A ako keby som povedal, že to nie je moja frajerka? No áno, veď to napadlo snáď každému. Aké jednoduché. Ale. Vie si niekto predstaviť, že by som im po „ospevovaní" dievčaťa, ktoré už poznali moji známi lepšie ako ja zrazu povedal, že toto je už nová frajerka, keď všetci sa už do tej starej platonicky zamilovali?
Minimálne babka by po mne niečím hodila. A možno by som to aj riskol, keby centrum nášho stretnutia nebola práve svadobná hostina.
Gratulujem, Benjamín, toto si teda vymyslel skvele.

Už-už som chcel z úst vypustiť ďalšie klamstvo, no Lesná víla ma predbehla.

„Pred pár dňami som bola u kaderníčky a povedala som si, že by to už chcelo zmenu. Aspoň mi v lete konečne nebude tak piecť na mozog. Tak som to stavila na gaštanovú. Vraj som teraz svetlejšia a žiarivejšia." Slová podčiarkla svojím slniečkovým úsmevom a keď ju babka ešte trochu vyspovedala, mohli sme pokojne odísť.

Keď sme prišli k nášmu stolu Ria zrazu ostala stáť na mieste. Keby som sa neohliadol, zrejme by som do nej nevrazil, no v tej chvíli, keď ma zastavil jej chrbát, sa prebrala z tranzu.
Doslova pokrútila hlavou a ohliadla sa za mnou. Ako keby hľadala oporu? Čo sa sakra deje?

,,Stalo sa niečo, Lesná víla?" naklonil som sa k jej uchu a rukou ju jemne pohladil po chrbáte. Lebo nech sa stalo čokoľvek, chcem, aby vedela, že sa na mňa môže obrátiť.

Chvíľu na mňa len hľadela svojími veľkými hnedými očami a potom zvraštila obočie, akoby mi tým chcela naznačiť, že nevie o čom hovorím.

,,Lesná víla," šepotom som ju oslovil.

„Ehm, všetko je okey."

,,Si si istá? Lebo ako by...," prerušila ma svojim zamietnutím, hoci som ešte neodpovedal.

,,Ben, povedala som, že všetko je ako má byť. Poď, sadnime si," chytila ma za ruku a potiahla na stoličku.
Hm, tak teda dobre. Keď to hovoríš.

Vtedy som si všimol Aďa, sediaceho po Laurinej pravici, s rukou prehodenou cez jej stoličku. Bol vysmiaty a veselo debatoval s ostatnými.
Keď si ma všimol, vyskočil zo stoličky a prišiel ma pozdraviť chlapským podaním rúk.

,,Zdar, braček. Že si sa vôbec ukázal," zasmial som sa a on so mnou.

,,Poznáš to, povinnosti nepustili. Ale už som tu, takže zábava sa môže začať," pomädlil si ruky a vtedy zaostril na osobu za mnou.

,,Och, toto," ukázal som na Lesnú vílu, „je moja partnerka, Ria."

Najprv si ju premeral od hlavy až po päty neidentifikovateľným pohľadom a potom sa naširoko usmial. Podal jej ruku.

,,Teší ma." Ria mu potriasla rukou, so zamračeným výrazom na tvári, no Aďa to zrejme nerozhodilo a naďalej sa zubil.

„Potešenie je na mojej strane. Som Adrián."

„Dofrasa, Aďo, choď si za vlastnou frajerkou a nezízaj na moju," veselým tónom som mu naznačil, nech si už sadne na zadok, no z časti som to myslel vážne. Medzi tými dvomi mi niečo nehraje.

Keď jej konečne pustil zápästie, so smiechom si sadol na svoje miesto. Všetci sme si teda naliali na počesť konečne plnohodnotnej partie, (alebo skôr len, aby sme mali zámienku opäť si vypiť).
Ria sa stále mračila, tak som ju popýtal, nech mi podá brzdu.
Bez rečí mi ju podala, no keď som si ju chcel zobrať, podržala mi ju pred nosom a nadvihla jedno obočie.

„Ďakujem?" poďakoval som. Bože, nie som nevychovaný, jasné, že som sa jej chystal poďakovať.

No ona povedala úplne niečo iné, než som čakal. „Aké som ti ja zlato?"

Hh?
Aha.
O čom hovorí, mi došlo až neskôr.
Moja predošlá veta v pôvodnom znení teda bola: „Podáš mi, prosím vodu, zlato?"
Dofrasa. Proste mi to vykĺzlo. Neuvedomoval som si to. Zrejme som sa do svojej roly frajera až priveľmi vžil.

„Ou, prepáč. Neuvedomil som si to," odvetil som popravde.

Ona iba stisla pery a prikývla. Podala mi vodu a hneď ako som nalial aj jej, obrátila do seba pohárik skôr než ostatní.
Tá je teda rýchla.
Čo jej je?

Ostatní urobili to isté a pokračovali sme v debate. Ria v tichosti sedela vedľa mňa so založenými rukami na hrudi.

Prehodil som si ruku cez jej operadlo a pritiahol ju bližšie k sebe.

,,Čo sa deje, Ria?" Pre istotu som použil jej pravé meno. Možno ma vtedy bude brať vážnejšie.

„Nič, naozaj," obrátila sa tvárou ku mne a sladko sa usmiala. Ten úsmev som už dlho nevidel. Takmer som jej uveril. No mňa neoklame.

„No tak, vidím, že ti niečo je," jemne som sa jej dotkol odhaleného pleca a prešiel po ňom prstami.
Dofrasa, bola by mi schopná dať facku aj za toto? Táto žena je na mňa tvrdá, no ja sa nemôžem pozerať na jej smutnú tvár. Bože, prečo je len taká čítateľná? Mal som chuť ju zobrať do náruče a len tak s ňou chvíľu pobudnúť.
No to ledva v mojich divokých snoch.

„Hneváš sa za to oslovenie?" naklonil som sa k nej bližšie, aby nás nikto nepočul.

Ria sa jemne usmiala.

„Nie, ty šialenec. Nemysli si, že niečo také ti budem ďalej tolerovať, ale nehnevám sa. Neboj," na tvári sa jej objavil jemný úsmev, no okrem neho som tam zbadal ešte čosi iné. Ale čo?

Ruku mi položila na stehno. Doriti. Skutočne som od nej chcel, aby sa zahrala na moju frajerku? Trestám tým iba sám seba.
Ruku posunula trochu vyššie, no keď som pocítil šteklenie v rozkroku, v tej chvíli ju stiahla a upravila si ozdobu vo vlasoch, akoby nič.
To dievča má zničí. Super. Vďaka ti bože. Aspoň už viem, čo tento skrytý úsmev na jej tvári znamená. Pomsta? Zákeráctvo? Aj tak si nie som istý.

Doriti. So mnou sa nebude zahrávať. Ibaže by som jej to oplatil lepšie.
Nie, prepána, asi som fakt šialenec.

V tom sa ozvala Laura s opačnej strany stola.

„Ú, niekto sa tu hnevá," šibalsky sa usmiala a myslela tým Lesnú vílu.

„Niekomu by bolo potrebné sa udobriť," ozval sa ktosi iný.
Jasné, zas ten sex.

Lesná víla sa tvárila, akoby nikoho nepočula a nevidela. Hlavne sa jej darilo nepozerať na mňa.

Dobre, už mám toho dosť. Predsa len som šialenec.

Chytil som svoju potenciálnu frajerku za bradu a otočil ju k sebe. Bez varovania som sa vrhol na jej pery. Konečne som ochutnal tu sladkú chuť jej mäkkých pier a bože, takmer som spadol zo stoličky. Jej ústa mali nádych šampanského a ja som sa nevedel nabažiť tej chuti.
Najpr sa ani nepohla, no potom sa jej ústa pohli proti mne a takmer som jej vošiel dnu jazykom, keď ma od seba prudko odstrčila. Pri rýchlom vstávaní od stola takmer prevrhla stoličku a odišla.
Všetci okolo stíchli a ja som sa chvíľu nevedel hýbať.
Čo som to dopekla urobil?