Oklepala som ohorok cigarety a z dola mu pozrela do očí. Je odo mňa o hlavu vyšší. Cítila som sa, ako by tu namiesto neho, pribudla ďalšia stena. Taký bol mohutný. Alebo ja príliš malá, pomyslela som si.

,,Odkedy som s tým začala," odpovedala som mu sprosto. Nemala som chuť sa s ním baviť. Nemusím mu vysvetľovať, že nie som fajčiarka. To nie je jeho starosť.
No on vyvrátil tvár k tmavému nebu a hrdelne mužsky sa zasmial. No teda, takto som ho smiať sa ešte nepočula. Bolo to úprimné a aj napriek mojej mrzutej nálade, ako vidím, som tú jeho nepokazila.

,,Milujem tvoj štýl rozprávania, Lesná víla," veselo pokrútil hlavou a pozeral mi pri tom priamo do očí.

,,Čože?" nechápala som. Veď rozprávam úplne normálne.

Na chvíľu sa odmlčal a potom sa opýtal: ,,Prečo nie si ako normálne dievčatá v tvojom veku?"

Tak toto ma fakt zaskočilo.

„Prosím?" Hlas mi akosi vyskočil o pár tónov.

,,Chcel som tým povedať, že si iná."

Zasmiala som sa. Asi sa snažil o kompliment, alebo neviem čo, ale veľmi mu to nešlo.

,,Iná? Tak to je ako keby som bola trochu postihnutá, že mi nechceš povedať, že som od veci, ale povieš - si tak trochu iná. Tak to ti ďakujem," zasmiala som sa a on sa pridal.

,,Nie, tak som to nemyslel. Prosto nie si ako ostatné. Na nič sa nehráš. Skrátka si priama, otvorená, úprimná, aj keď svojským spôsobom, ale páči sa mi to."

Toto naozaj povedal? Tuším mu naozaj preskočilo. Nechápem, ako môže byť vôbec človek až tak nepredvídateľný, ako on. Čo si mám o ňom vlastne myslieť, keď sa raz správa ako kretén a inokedy zas, ako celkom normálny chalan?
Až som cítila, ako mi horia líca. Bola som vďačná, že je taká tma, no i cez to, som mala pocit, ako by to mohol vidieť. Sklonila som hlavu, poslednýkrát si potiahla z cigarety a zahodila ju do koša.

,,Heh, čo sa ti stalo?" pozrela som na ňho s nadvihnutým kútikom úst.

Nechápavo na mňa pozrel. „Čo by sa malo?"

,,No, že si zrazu taký..., že nie si debil."

Zachechtal sa. Úsmev mu pristal. Vtedy jeho črty tváre akosi znežneli a nepôsobil ako frajerik, ktorého som na ňom nemala rada.

Otvoril ústa, že niečo povie, no vtedy z dverí vykukla nejaká baba s čiernymi vlasmi. Chvíľu pohľadom prečesávala okolie a keď zbadala Bena, zakričala: „Bendžiii, chlapci ťa už zháňajú."

Potom počastovala svojím (pohŕdavým, znechuteným?) pohľadom aj mňa.
Och, tá ženská má nepríjemne škrekľavý hlas. Až sa mi samovoľne skrčilo obočie. A ak mám byť úprimná, to chlapci sú zrejme iba zámienka, aby Bena dostala k sebe. Ak nie dokonca pod svoje úzke minišaty.

Benjamín sa otočil za prichádzajúcim hlasom. ,,Jasné, už idem," odpovedal jej a už sa aj bral. Potom sa zastavil a ešte raz sa na mňa s úsmevom otočil. „Čakajú ma. Tak, vlastne, možno sa uvidíme dnu," povedal napokon a odišiel.

,,Možno," povedala som potichu sama pre seba.

Predsa som o niekoľko minút na to vošla späť dnu a sadla si do nášho boxu. Kašlem na to, čo sa stalo, prišla som sa zabaviť.
Keď ma zbadala Zana, vlniaca sa na parkete, pribehla ku mne a úsmevom ma stisla v náručí.

,,Ty si stále tu! Super. Bála som sa, že si odišla," chytila ma za plecia a na mňa sa usmievali jej lesklé oči.
Tá toho už teda stihla vypiť.

,,Hej," opätovala som jej úsmev. Zachichotala sa a ztiahla ma na parket.
Z reproduktorov vrieskala nejaká energická hudba, ktorú som nepoznala, no skákalo sa na ňu perfektne. Zana mala energie za dvoch, rozhadzovala rukami a triasla zadkom. Vyzerala komicky. S alkoholom v krvi je ešte bláznivejšia, než obvykle. A na to, aby ju človek v takomto stave zvládol, musí mať fakt pevnú vôľu. Keď okolo prechádzala čašníčka v minisukni, Zana jej z podnosu čmaizla dva štamperlíky a vymenila ich za bankovku. Dala jej za to omnoho viac, ako by zaplatila bežne, ale kým som jej to stihla povedať, čašníčka odišla s pokojným úsmevom na tvári.
Zana mi do ruky vložila pohárik a na ex sme ho do seba šupli.
Ďalej sme skákali a vrieskali, až som mala pocit, že mi o chvíľu odídu hlasivky. Smiali sme sa na plné hrdlá a nemysleli na nič iné. Teraz existoval len tento okamih, ktorý sme si užívali plnými dúškami a neriešili svet.
Dali sme si krátku prestávku a dopĺňali zásoby uvoľnenosti a neutíchajúceho smiechu. O niekoľko minút, či hodín sa už i mne točil svet a líca som mala neustále vytiahnuté v širokom úsmeve. Cítila som sa ľahko a bezstarostne. Nič som neriešila a to bolo to, čo som chcela docieliť.
Zana mi čosi šepkala do ucha, keď sa zrazu zasekla. Pozrela som na ňu. Tvár jej akosi zbledla a mala na ňom ten výraz. Výraz, ktorý prezrádzal, že o chvíľu bude vracať. Potom sa rozbehla k záchodom, no keď som videla, že tam by to cez hustý dav určite nestihla, rýchlo som ju otočila a spolu sme vybehli na čerstvý vzduch, kde to už neudržala a neďaleko vchodu začala dáviť. Chytila som jej vlasy, ktoré sa jej lepili po spotenej tvári a druhú ruku som jej položila na chrbát. Stála v predklone, s rukami podopierajúcimi sa na stehnách a z úst jej vychádzali nechutné dáviace zvuky a alkohol, ktorý ju tak ťažil na žalúdku. Keď som to počula, takmer i mňa natiahlo na vracanie, no potlačila som to. Keď konečne prestala, podala som jej servítku a ona sa na mňa s bledou tvárou usmiala. Na brade mala stále zvyšky zvratkov, tak som jej ukázala, nech si to tam poutiera.

Chvíľu sme ostali von, aby sme sa nadýchali čerstvého vzduchu.

„... veď ja za ním pôjdem a hovorím mu, ee či teda poviem mu," Zane sa plietol jazyk a už hodný čas mi tu splietala nezmyselné vety o Markovi. Počúvala som ju len na pol ucha. Sama som mala čo robiť, aby som udržala rovnováhu. Ruku som mala prehodenú okolo jej pliec a ona ma po nej vďačne tľapkala. No istým spôsobom, som ju aj tak trochu využívala vo svoj prospech, nielen ju pridržiavala, ale hlavne vyvažovala svoju rovnováhu.
Kráčali sme už smerom dovnútra, keď som sa potkla na kamienku a poriadne sa mi povykrúcali nohy.

,,Upsik," zatiahla som opitým hlasom a Zana sa hurónsky rozrehotala.

,,Pst," prikladala som si ukazovák na ústa, ale sama som sa nevedela prestať smiať.

Odviedla som ju dovnútra, no zhodnotila som, že mne vzduch ešte prospeje, tak som ju nechala ísť. Chvíľu som od vchodu pozorovala svoju priateľku, ako sa nakláňa cez barový pult a koketne sa baví s barmanom. Neušli mi pohľady okoloidúcich chlapíkov, ktorí na jej poprsí radi nechali napásť svoje nenásytné oči.
Zana pohodila hlavou a vtedy sa jej dlhé hnedé vlasy rozleteli okolo tváre. Vtedy sa na ňu barman zazubil, otočil sa a podal jej ďalší pohárik. Ach, tá ešte stále nemá dosť.
Keď som urobila krok, zrazu sa svet okolo mňa roztočil tak, že ma gravitácia, ktorá zrazu pôsobila, akýmsi opačným smerom, stiahla do pravej strany. Ani som sa nestihla spamätať a keď som už čakala chlad kameňa na svojom líci, nejaké ruky ma zachytili za pás a moja tvár bola zrazu zaborená do niečieho hrudníka.