Melanie.

Nakrčím nos a trhnem sa pri tom, ako sa niekto dotýka mojich vlasov. Je ťažké otvoriť oči a moje hrdlo bolí. Miestnosť je ponorená do temnoty: okamžite viem, že nie som doma. Nadvihnem sa, ale ruka ma jemne zatlačí naspäť dole. Začínam panikáriť, až pokým pokojne neprehovorí hlas mojej matky.

„Melanie, Mel... to je v poriadku. Si v poriadku."

Trochu si oddýchnem a opriem sa do vankúšov. Plášť s kvetinovou potlačou ktorý mám na sebe je konečne viditeľný, rovnako tak zábrany po stranách postele.

„Som v nemocnici? Počkať, čo sa stalo? Prečo som tu?"

„Mala si astmatický záchvat, zatiaľ čo si našim hosťom ukazovala okolie."

Pokrútim hlavou pri tej nepravdepodobnosti.

„Mama, nemala som astmatický záchvat odkedy som mala, asi tak, deväť." Pohladí ma znovu po hlave a usmeje sa. Som v šoku keď uvidím môjho otca, Louisa, Hannah a Harryho, všetkých spolu sedieť na nemocničných stoličkách. Počkať, Harry. Pozoruje ma s rovnakou intenzitou ako keď...

A potom sa mi to všetko naraz vráti.

Louis zastoná, keď sa vnútro môjho žalúdka vysype do koša vedľa mňa. Moje dlhé vlasy sú držané čo najďalej od toho, keď si vyprázdňujem žalúdok trápne množstvo času. Všetko čo môžem cítiť je úľava a znechutenie, pritom ako si utieram ústa chrbtom ruky. Mama ma potľapká po chrbte a ja som odrazu vyčerpaná.

„V poriadku, Melanie Kerrey, správne?" Doktor vojde do miestnosti a zažne lampu. Prikývnem, zatiaľ čo on prechádza nejakými papiermi.

„Píše sa tu, že ste mali ťažký astmatický záchvat v dôsledku intenzívneho fajčenia," zastaví sa a pozrie dole na mňa. „Melanie, nefajčila ste, však nie?"

„N-nie, to je absurdné," prehltnem, keď zbadám, ako môj otec pozerá priamo na Harryho.

„Oh, ospravedlňujem sa, ťažko sa tu v tme číta." Doktor si podrží papier pred očami a znovu prečíta drobné písmo. „Pasívne fajčenie."

Päsť môjho otca sa zovrie.

„Vieš, Melanie, keď máš astmu, tvoje dýchacie cesty vedúce do pľúc sú oveľa citlivejšie na dráždidlá – ako dym, napríklad. Ak si vystavená vysokému množstvo tohto dráždidla, spôsobí to, že tvoj imunitný systém..." zablokujem jeho hlas, zatiaľ čo to ďalej naťahuje, a radšej venujem bližšiu pozornosť správaniu môjho otca. Vyzerá, že vyletí každý minútu – jeho hnev je pripravený spraviť z Harryho obeť.

Som prepustená po ďalších asi tridsiatich minútach a domov je to dusná jazda. Ledva si všímam kamery, napriek tomu že to trvá ešte len jeden deň.

Panebože, jeden deň? Množstvo radosti, ktoré cítim pri pomyslení na nasledujúcich šesť mesiacov je neskutočné.

„Jeden deň... nemohli ste vydržať jeden prekliaty deň?" Môj otec vrie akonáhle vyjdeme z auta. „Raz za tie vaše depresívne životy, nemohli ste nebyť skupina skurvených punkáčov? Ty," moje srdce zastaví keď ukáže na Harryho, „pod sem."

„Tati, to nebol on. Harry-„

„Nepleť sa do pekla do toho, Melanie!" Harry sa na mňa krátko pozrie, než sa znovu otočí na otca. Som ticho ochromená a moje pery sa začnú chvieť v zdesení. Napriek tomu, že sa Harry predtým správal totálne opovrhnutiahodne , nemôžem ho nechať dostať sa kvôli tomu do problémov. Nebol jediný, kto fajčil, tak prečo by kvôli tomu mal mať zle?

„Ale, Pane-„

„Bol som to ja," preruší ma Louis. Na moment nastane úplne ticho.

Môj otec si ho prezrie predtým než prikývne.

„Chcem ťa na prízemní o 4 hodine – neskôr nie. Teraz, všetci choďte hore. Nechcem počuť ani jedno slovo, ani od jedného z vás."

„Ano, Pane," zamrmlem ako zamierim hore. Zavriem dvere predtým, ako by sa niektorí z nich pokúsil na mňa prehovoriť – ak by vôbec chceli.

Udalosti dňa ma zanechajú unavenú a zmätenú. Utriem si utekajúcu slzu, zatiaľ čo zhasnem svetlo a vleziem do postele. Môj otec niekedy dokáže byť krutý muž. Viem, že som sťastnejšia než veľa ľudí na tomto svete, ale môj život je pekne ťažký. Kedykoľvek sa naštve, vybije si hnev na mne. Ublížil mi – veľakrát – ale nikdy mi skutočne neublížil. Najďalej ako fyzicky zašiel – okrem dostania opaskom keď som bola mladšia – bolo súrenie, hádam. To bolo počas Vianoc, pred niekoľkými rokmi. Išli sme cez prázdniny na Sever, navštíviť jeho stranu rodiny.

Neustále bzučanie pod mojím vankúšom ma vytiahne z ríše snov do vrávoravého stavu. Moje prsty sa strčia pod vankúš aby získali stratený telefón a ja zaškúlim pri nepríjemne jasnom svetle obrazovky, ked ho konečne nájdem. Je to môj otec. Všetci okolo mňa zostávajú nehybný a prítomným zostane aj jemné chrápanie ozývajúce sa malou obývačkou. Nepremýšľam nad telefonátom, keď môj mobil zablokujem a idem znovu spať. Akonáhle sa moje oči zavrú, môj telefón zabzučí druhýkrát. Tentoraz to je sms správa.

Otec: Pod otvoriť dvere.

Usmejem sa na jeho lenivosti v domnení, že chce otvoriť dvere do jeho spálne.

Ja: Môžeš si ich otvoriť sám.

Trvá chvíľu kým odpovie.

Otec: Nie, som vymknutý vonku. Pod otvoriť tie prekliate dvere!

Pomedzi pery mi unikne smiech pri jeho činoch a vyškriabem sa z mojej pohodlnej pozície a prejdem k predným dverám. Keď prechádzam za roh, vidím ho ako sa trasie za sklom, na sebe nemá nič, iba kraťase a krátke tričko. Odomknem dvere a otvorím ich dokorán, aby sa mohol vyslobodiť z tej neznesiteľnej zimy.

„Ahoj, prepáč, ja-„ som prerušená tvrdým strčením do ramien. Na moment stratím rovnováhu, predtým ako znovu nájdem svoju oporu. Jeho výraz je naplnení zlosťou a nenávisťou, zatiaľ čo môj odráža výraz zmätenia. Moje hrdlo sa začína zavierať panikou a môj odraz vyzerá maličký v očiach môjho otca.

Vážne sa ma práve dotkol?

„Myslela si si, že to bolo kurva vtipné?"

Ďalšie súrenie.

Zakopnem a spadnem na podlahu pod tlakom jeho agresie. Moje trasúce sa ruky ma nesú dozadu a moje slzy mi horúce stekajú po tvári. Kráča znovu smerom ku mne a načahuje sa po moju ruku, ale zastaví, keď začuje ozvenu krokov pochodujúcich po chodbe.

„James!" z matkiných úst vypadne zapalapanie po dychu, keď vstúpi do scény. Jej oči sa rozšíria pri pohľade na moju prikrčenú postavu a preskočia na jej manžela a bolestný stisk, ktorým drží moju ruku. Odstrčí ho preč, než sa skloní k môjmu trasúcemu sa telu. Svetlo pomaly osvetľuje temný priestor, keď zvyšok rodiny vyšetruje odkiaľ prišiel krik. Ich unavené oči po chvíli pochopia situáciu, a vyzerá to akoby ten radostný plameň, ktorý v sebe všetci počas Vianoc nosia, bol konečne uhasený.

Pretriem si oči aby som sa zbavila zostávajúcich slz. Ten deň je už minulosťou, ale stále je strašne reálny. Otočím sa na stranu a slepo hľadím do temnoty. Obloha prekukujúca poza otvory v mojich okeniciach ma zaneprázdňuje, zatiaľ čo moja myseľ začne po pár minútach blúdiť, a nejako pri tom nájde cestu k Harrymu.

Čo tým predtým myslel?

„Povedz, dotkol sa ťa niekto niekedy?"

Povzdychnem si a jeho vôňa ma znovu naplní. Netuším, čo by sa stalo, ak by moje pľúca nemali tú malú epizódu. Čo ak by tam Hannah a Louis neboli? Pobozkal by ma? Nedalo sa poprieť že pod tými tetovaniami a piercingami bol veľmi príťažlivý. Vždy keď sa vpijem do tých emotívnych očí, nemôžem si pomôcť, trochu žiarlim. Boli skutočne pôvabnej nefritovej farby a tak nádherné. Všetko na ňom ma priťahovalo: jeho vzhľad, tá hriva vlasov, a jeho telo. Ako môže niekto byť tak široký a svalnatý a zároveň tak štíhly? Jeho čeľusť bola tak ostrá: neprekvapovalo by ma, ak by rezala sklo.

Bol vyrezaný samotným Bohom a v mojej mysli nebolo pochýb o tom, že naňho všetci ostaní anjeli žiarlili.

A to ani nehovorím o tých rukách-

Vyleziem z postele, keď začnem cítiť tých istých motýľov. Okno zavŕzga, keď ho odomknem a otvorím. Stiahnem z postele deku a prehodím ju cez, než vyleziem von. Vzduch je dosť studený na to, aby znížil zvyšujúcu sa teplotu môjho tela, a ja sa uvoľním do skrúteného uzlíka. Ako dieťa som na mojej streche sedávala stále, ale po tom, ako som si vymkla kotník, som sa bála. Toto bolo moje najobľúbenejšie miesto na svete: sem som mohla ísť a zabudnúť na všetky moje problémy. Viem ako klišé to znie, ale je to pravda a ja očividne nie som jediná, kto potrebuje vypadnúť.

„Je tu voľné?"

A/N: Na fotke sú rodičia Melanie.