Harry.

Nemôžem si pomôcť, musím sa smiať na jej poznámke a spôsobe akým sa jej srnčie oči rozšíria v šoku nad mojím výbuchom. Nikdy som vo svojom živote nepočul nikoho zmieniť obed po tom, ako bol urazený. Viem, že sa so mnou snažila nehádať, že jednoducho chcela nechať moju poznámku odznieť, ale jej reakcia bola aj tak niečo neskutočne vtipné.

Dvere sa jej zabuchnú pred tvárou.

Obzriem si priestor malej izby a posteľ pritlačenú k stene. Nie je tam nič moc okrem bielizníka, na ktorom je položená TV a skrine. Izba má rovnakú farbu ako tá moja v Londýne, čo mi príde dosť príhodné. Tá tmavomodrá farba je svojím spôsobom upokojujúca: má príchuť domova.

Nohy ma nesú k oknu, východu ktorý viem, že som po dlhej noci potreboval. Svetlo okamžite zaútočí, keď odhrniem závesy. Prižmúrim oči oproti ostrému svetlu a odistím okno, než ho otvorím.

Rád privítam čerstvý vzduch a o krok ustúpim, aby som si obzrel výhľad.

Aspoň ten mám dobrý.

Z mojej izby vidím polia, okolo ktorých sme prechádzali na ceste sem, udeľujúce mi výhľad na početné zvieratá a stromy, ktoré zaberajú polovicu pastvín.

Otočím sa k mojim taškám, ktoré sú hodená na vrchu pruhovaných návlečiek. Po niekoľkých minútach prehrabávania sa nimi, nájdem čo potrebujem a vrátim sa k oknu. Priestor medzi rímsou a oknom je dosť veľký akurát na to, aby som tam vopchal svoj „drobný" zadok. Papier sa medzi mojimi prstami zroluje ľahko a ja priblížim plameň k jeho okrajom, než si pre seba povzdychnem a opriem sa o rám.

Malý priestor sa zahmlí dymom v priebehu niekoľkých sekúnd.

Prvých pár minút nad ničím nepremýšľam. Moje oči sa zavrú, a necítim nič iné, len pokojné blaho. Nemyslím na to kde som, s kým som, alebo na šialenú rodinu podo mnou. Nemyslím na tie sprosté pravidlá, ktoré ma vážne naštvali, ani na modrooké dievča, ktoré na mňa nedokáže prestať pozerať.

Nič z toho mi neprebehne mysľou.

A potom začne premýšľanie. V mysli zosmiešňujem pravidlá gúľaním papierového valčeka medzi mojím palcom a ukazovákom, a potom si pomaly potiahnem.

Musí byť taký zhúlený ako ja, ak si myslí, že sa proste skloním a budem ho poslúchať. Neplánujem prijímať rozkazy od niekoho, koho nepoznám alebo ma absolútne nezaujíma. Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, všeobecne nepočúvam nikoho a ani ma nikto nezaujíma.

Hádam, že okrem mojej mami. Tá si trochu záujmu zaslúžila.

Prúžok dymu unikne z mojich úst, keď zakloním hlavu a vyfúknem do vzduchu niekoľko krúžkov. Je upokojujúce hľadieť na to, ako sa pôvabne rozpadajú na kúsky, než sa spoja všetky dokopy.

Toto robím, keď nie je iný spôsob ako sa zbaviť stresu. Je to jeden a ten istý kruh, ktorý sa v mojom živote dokola opakuje: mám sa dobre, stane sa nejaká sračka, potom sa stane ešte väčšia sračka, ktorá spôsobí, že začnem správať ako typický ja, a potom sa z toho nejak vyhrabem, ani som sa mohol cítiť zase trochu šťastne.

Šťastie. Už je to nejaká doba, čo som ho cítil.

„Melanie! Pod dolu a pomôž nám s obedom!" zakričí mužský hlas cez steny tenké ako papier. Prevrátim očami a ignorujem jeho krik.

Moja pozornosť sa znovu presunie von, keď sledujem ako sa dobytok ticho túla polom, a robí čokoľvek, čo kravy sakra robia. Ak by sa dole toľko nekričalo, dokonca by som mohol povedať, že si tento zaslúžený čas pre seba vcelku užívam.

Ďalšie kolo kriku z dola naplní moju izbu, predtým než sa ozve zabuchnutie dverí.

Šesť mesiacov. Šesť ďalších vyjebaných mesiacov sprostých pravidiel a obmedzení. Šesť ďalších mesiacov kamier natlačených v mojej tvári, aby mali ľudia počas roku čo pozerať. Šesť ďalších mesiacov, než príde tá moja „zázračná zmena" a stanem sa niečím, čím viem, že nikdy nebudem. Šesť ďalších prekliatych mesiacov odosobňovania sa od tejto blbosti než ma dodajú späť do Londýna a ja sa vrátim k žitiu môjho úbohého života.

Nadskočím, keď sa ozve hlasné zaklopanie na moje dvere, vyrušujúce ma z mojich myšlienok. Najskôr si myslím, že to je jeden z dozorcov, ale potom počujem spoza drevenej bariéry hlas Hannah.

„Harry, pusti ma dnu," povie bez štipky naliehavosti. Hannah vojde predtým než by som ju vpustil a zabuchne za sebou dvere. Zľahka sa zachichotá na mojej momentálnej aktivite a prekríži si ruky.

„Kámo, tú trávu môžem cítiť až do mojej izby."

Hannah ku mne pretancuje, na perách malý úškrn. Sadne si na kúsok miesta pri mojich nohách a oprie si lakeť o moje koleno. Môžem povedať, že je ten typ dievčaťa, ktoré je pri ľuďoch príliš rýchlo priveľmi uvoľnené. Hannah nasaje zhlboka dym než vydýchne, zatvárajúc pri tom oči.

„Čo chceš." Pôvodne mala moja otázka znieť ako skutočná otázka, potom som sa ale rozhodol, že do toho nechcem dať toľko úsilia, aby to znelo akoby mi na tom vážne záležalo.

„Prišla som sa pozrieť, či sa nechceš podeliť," ponúkne a načiahne sa. Jej plecia poklesnú v sklamaní, keď sa odtiahnem od jej chamtivých rúk. „A tiež je čas na obed." Hannah sa postaví, než sa ku mne náhle ešte raz otočí. „Oh, a než zabudnem, možno by si chcel spraviť niečo so svojimi očami. Zelená a červená spolu nevyzerajú dobre."

Pokrčím plecami a zahasím zošúľaný papierik pod topánkou.

„Proste poviem, že som si zdriemol s čočkami alebo čo," odpoviem jednoducho.

„Máš šošovky?" Nakloní v otázke hlavu na stranu a usadí sa na okraj mojej postele. Povzdychnem si nad jej hlúposťou a ona sa na oplátku usmeje. „Len som žartovala, veď vieš."

Jej oči zablúdia k otvorenej batožine vedľa nej, čo ma prinúti vstať, keď tam zíza príliš dlho. Zazriem na ňu a vytrhnem jej z ruky krabičku cigariet, keď ju vyberie z vrecka.

„Nechytaj sa mojich vecí," varujem ju, keď ich schovám späť do svojho zadného vačku.

„Prečo si stále taký mrzutý?" spýta sa. Namiesto toho aby som jej čelil, schovávam svoje veci späť do čiernej tašky.

„Nie som mrzutý, Hannah. Len ma otravuješ. Teraz mi hod tie ponožky." Poslúchne a ja ich napchám nabok tašky, než ju zapnem.

„Akú kolínsku používaš?" spýta sa Hannah ležérne, pričom si prekríži nohy a hrá sa s končekmi svojich vlasov.

Po tvári sa mi rozleje úsmev a začnem sa smiať.

„Vedel som, že si ma voňala."

„Sakra, snažila som sa byť nenápadná." Skryje si tvár do dlaní a chichoce sa.

„Tak potom v nenápadnosti zlyhávaš. Používam Blue De Chanel," odpoviem a potrasiem hlavou s pobaveným úsmevom na tvári.

„Podáva sa obed! Poďte a dajte si kým je to teplé!" zakričí z dola tlmený hlas.

„Tak si z nej na seba ešte trochu daj," poradí mi už postojačky. „Smrdíš akoby si si to rozdal s Matkou Prírodou."

Uchechtnem sa na jej poznámke než opustím izbu.

Kuchyňa nie je až taká chaotická ako som si predstavoval. Thea prejde rýchlo okolo mňa s hrncom plným makarónov a položí ho na stôl, predtým než sa vráti naplniť niekoľko prázdnych pohárov. James pokojne vkráča dovnútra o chvíľu neskôr a vezme si svoju vodu, a Melanie si sadne za stôl, hľadiac do priestoru.

Sadnem si vedľa nej na koniec stola, no ona si to nevšimne. James si sadne oproti mne za vrch stola a sleduje Theu ako nosí taniere s jedlom. Hannah sa posadí na prázdne miesto po mojej ľavici, nos má strčený v telefóne.

Práve sa idem spýtať kde je Louis, keď vojde do kuchyne a zvalí sa vedľa Hannah.

„Je pekné, že si sa k nám pripojil, Lewis." Pokúsi sa Thea zažartovať, keď sa konečne posadí. Louis na ňu zazrie, čo jej úplne zmaže úsmev z tváre.

„Je to Louis," opraví ich po druhýkrát v tento deň.

Venuje mu nervózny úsmev, jej oči znepokojene skáču medi Louisom a Jamesom.

„Ospravedlňujem sa, Louis." Zopakuje Thea a Louis sa v súhlase usmeje.

Misa plná rôzneho mäsa, syru a rôznych príloh sa vítajúco usadí uprostred stola a ja si začnem plniť tanier. Široká škála jedál sa spojí dokopy a na vrch nakoniec plesnem ešte kus chleba.

Toto budem jeden fajnový mužný sandwich.

Odkusnem si z môjho výtvoru a vnútorne zastonám. Rodinné receptúry nikdy nesklamú. Som zastavený v polovici uhryznutia Jamesovým vytočeným pohľadom.

„Čo si myslíš, že robíš?"

Prehltnem než odpoviem. „Jem. Čo vyzerá, že robím?" Odkusnem si znovu, akoby som to chcel dokázať.

„Nie, neješ. V tomto dome sa pred jedením modlíme. Rozumieš?" Všetky oči sa otočia na mňa, pozerajú a čakajú na môj ďalší krok.

„Ja sa nemodlím."

„A mňa to nezaujíma. Možno by si sa mal začať, potrebuješ vo svojom živote nejakú vieru," povie ako si odpije zo svojej vody.

„Otec-teda, Pane," prehovorí vedľa mňa plachý hlas. „Ak Harry nie je veriaci, nemôžeme ho nútiť aby sa modlil. To nie je správne." Melanie drží hlavu dole a vidličkou posúva makaróny po svojom tanieri.

V šoku na ňu pozerám. Prečo sa za mňa postavila? Nepotrebujem jej pomoc, s magormi si viem poradiť sám. Jej líca zčervenejú a odvráti hlavu.

James zavrčí a v očakávaní zdvihne ruky. Hannah nesmelo vezme Louisovu ruku a potom pokynie mne. Keďže sa cítim, že som dlžníkom Melanie za to, že sa za mňa postavila, pridám sa k držaniu rúk. Natiahnem sa k Melanie a ona jemne vezme moju otvorenú dlaň. Stuhne, keď sa naše pokožky dotknú. Jej ruka je v mojej taká maličká, že je to takmer komické.

„Nebeský Otče, ďakujeme ti za toto jedlo a za našich hostí," začne James. „Prosím, uzdrav ich duše a zaveď ich k tomu, čo je v živote správne. V menej Ježiša, Amen."

Melanie pustí moju ruku okamžite po tom, a ja si vezmem môj napoly zjedený sandwich. Okrem zvuku škrabania vidličiek po tanieroch je ticho.

Počas jedla zachytím kútikom oka ako po mne nenápadne strieľa pohľadom. Po chvíli sa rozhodnem trochu zabaviť. Pod jej nie-až-tak-tajným pohľadom si „nechtiac" zašpiním kútik úst od majonézy. Palcom po tom mieste pomaly prejdem a potom si ho vopchám medzi pery, pričom ju postupne sajem preč. Zasmejem sa sám pre seba, keď sa nepohodlne ošije na svojej stoličke.

„Takže predpokladám, že ste sa všetci usadili?" spýta sa James, vedomý si môjho zmyselného pokúšania.

„Hej, vadilo by vám ak by sme sa po obede prešli po okolí a obzreli si to tu?" spýta sa Hannah predtým než si strčí vidličku plnú makarónov do úst.

„Aj ja chcem ísť," zahlási Louis.

„Nápodobne," pridám sa.

„Môžete ísť zajtra. Pred chvíľou začalo pršať a ja nechcem aby ste sa pošmykli a spadli. Mel vám to tu zajtra ukáže." Melanie v proteste zavrčí, ale zostane ticho.

Pošmyknúť sa a spadnúť? Nie som zasrané šesť ročné decko.

„Takže, Harry. Mohol by si mi povedať, prečo sú tvoje oči červené?" Strelím po ňom pohľadom a odhrniem si vlasy z tváre. Čo som to mal za výhovorku? Oh, jasné.

„Um, zdriemol som si a zabudol som si vybrať kontaktné šošovky."

James ma študuje, aby našiel hocaký náznak klamstva. Po chvíli prikývne. „V poriadku, verím ti. Ale ak zistím, že to je niečo iné-„

„Ja viem, James." Vydýchnem otrávene. Vedúcne sa na mňa zaškerí.

„Harry, myslím, že ty a ja si budeme vychádzať akurát fajn."

//No vážne James, tomu neveríte ani vy dvaja, nie ešte my :D