Melanie.

Cesta domov je tichá.

Samozrejme, že chcem niečo povedať. Slová sa mi dokola opakujú v mysli a prosia o to, aby som ich vyslovila, vykričala, ale ja zostávam ponorená do ticha, zatiaľ čo rozmazané pole plynie okolo nás. Hánky mám biele z toho ako silno zovieram volant a som si istá, že mám prekusnnutú peru z toho, ako silno do nej hryziem.

„Nerob to."

Tie slová ma prenasledujú a jeho hlas ma mi ozýva v ušiach. Všetko, čo sa medzi nami stalo za posledné štyri mesiace, mi prebehne pred očami a ja zažmurkám, kým sa mi spomienky v hlave prehrávajú ako použitá kazeta. Rozhádzané obrázky Harryho sa mi mihajú mysľou a ja sa do nich ponorím: je v mojej posteli, keď mu svitanie osvetlí tvár, dlhé mihalnice sa mu trepotajú o líca, keď sa začne mrviť. Jemné dotyky a nežné bozky. Jeho úsmev rozsvieti vzduch okolo nás a jeho hlasný smiech vyplní moje myšlienky ako melódia.

Utápam sa v tom krásnom zvuku.

Jedna po druhej sa mi odhaľujú jeho črty. Ružová jeho pier, ktorých kútiky sa v mojej prítomnosti nadvihnú. Ostrosť čeľuste keď rozpráva a malá peha, ktorá okupuje kútik jeho úst, tesne pri jamkách v lícach. Končeky hnedých kučier a spôsob akým sa zľahka otierajú o jeho čelo. Hľadí na mňa akoby som bola posledný človek na zemi, a jediné čo chce, je sledovať slová, ktoré mi ako med odkvapkávajú z úst. Vždy vyzerá akoby vedel niečo, čo ja nie, akoby si bol vedomý toho účinku, čo na mňa má. Harry vie, ako často sa strácam v jeho smaragdovom pohľade: je hypnotizujúci a ja som neustále uväznená v jeho kúzle.

Slzy ma bodajú v očiach a môžem cítiť bolesť, ktorá sa mi plazí po chrbtici. Možno som len unavená a budem sa cítiť lepšie zajtra, keď si odpočiniem. Ale možno som sa zmýlila v citoch voči Harrymu a úplne som podcenila ich silu. Možno som sa doňho vážne zaľúbila a až teraz na to prichádzam.

„Si v poriadku?" spýta sa Harry, keď položí ruku na vrch tej mojej. Jeho dotyk je horúci. Chcem mu odpovedať že som, ale bolo by to zbytočné. Niekedy je v poriadku nebyť v poriadku, a niekedy je lepšie, keď vás ľudia nechajú na pokoji. Pokrútim nesúhlasne hlavou a vyvlečiem sa z jeho dotyku.

Ublíženie.

Harry je ublížený: je to zrejmé v každom kúsku jeho bytia, okrem slov, ktoré hovorí. Obočie sa mu zamračí dokopy, keď sa jeho vyrovnanosť naruší a ružové pery sa pootvoria. Celý jeho výzor sa mi pred očami rozpadne. Zúfalstvo si nájde cestu do tohto potetovaného chlapca a zúri v jeho očiach ako búrka. Hľadí na mňa, akoby som bola posledný človek, ktorého kedy uvidí, začuje alebo sa ho dotkne, a on to doteraz bral ako samozrejmosť. Napriek tomu, že tak zareaguje len na zlomok sekundy, je to všetok čas ktorý potrebujem na to, aby som videla pravdu.

Sú to jeho oči, čo všetko prezradia.

Tá nekonečná bolesť srdca, odrážajúca sa v jeho pohľade, odhalí každú skrytú emóciu. Ľúbi ma. Viem, že ma ľúbi, keď jeho sebavedomie praská ako porcelán pod svetlom mesiaca. Hovorí, že ak by mi tie pocity mohol oplatiť, tak by to spravil. Najviac však bolí to, že si tie vlastné pocity neuvedomuje, pretože ich nikdy predtým nezažil. Nespoznáva lásku, keď ju vidí. Nepotrebujem od neho slová na to, aby nimi vypovedal pravé emócie: vidím ich vo všetkom, čo robí. Každá bitka s Deanom, každá rana a škrabanec, ktoré tu počas svojho času získal, získal kvôli láske.

Neúprimnosť v jeho hlase bola zrejmá, ale jeho oči odhalili pravdu. Hovorí, že som sa zmenila a možno je to pravda. Možno som iná, pretože som predtým nevedela, čo to znamená byť nažive. Existovala som v tejto kostre emócii a prázdnej ulite túžby: vedela som, čo tie slová znamenajú, ale nikdy som úplne nevedela, ako ich cítiť. Na začiatku som nevedela kto som, ale hádam, že to nevie nikto, až pokým netratí samého seba. Zmenila som sa, ale zmenila som sa k lepšiemu. A som za to Harrymu z celého srdca vďačná.

Pozerá von oknom, stratený v myšlienkach. Tento chlapec... tento problémový, jedinečný, katastrofický chlapec, kompletne zviera moju celistvosť a ja sa modlím, aby ju nerozdrvil pod topánkou. Videl príliš veľa, prežil toho príliš veľa a napriek tomu tu ešte stále je. Vidím sa v ňom, aj napriek tomu ako rozdielne sa navonok javíme ostatným, ale ich názory ma beztak nikdy nezaujímali. Nakoniec ma vždy zaujímalo len to, či to ublíži Harrymu a mne.

Keď odbočím k domu, Missy nie je nikde na obzore. Žiadne štekanie alebo zavýjanie ako predtým: je ticho, počuť len škrípanie štrku pod kolesami. Svetlá auta sa odrazia od stromov k domu, keď nakoniec zaparkujem. Aj keď by som sa mala obávať hroziacej reakcie rodičov, dokážem sa sústrediť len na Harryho, keď potiahne nosom a chrbtom ruky si prejde pod okom.

Moja matka stojí vonku sama. Ruky má prekrížené na hrudi a pohľad studený ako ľad. Sleduje nás, kým sa bez slov vyhrabeme z auta. Pod očami má tmavé kruhy a pleť je bledá. Vyzerá ako duch, akoby za posledné štyri mesiace zostarla o dvadsať rokov a mňa za to zožiera vina. Je smrteľne unavená a to kvôli mne.

„Mami, ja-" začnem, ale zdvihne ruku, aby ma zastavila.

„Proste choď do postele."

Nakrčím zmätene obočie. Očakávala som preteky v kričaní, sprevádzané hnevom a slzami, úplný opak tohto. Chcem sa jej spýtať, či si je istá, ale radšej sa rozhodnem rovno poslúchnuť. Keď prechádzam okolo, drží oči na zemi, hanbí sa na mňa aj pozrieť.

Keď vojdeme dovnútra, po otcovi nie je ani stopy. Kým sme boli preč, musel ísť konečne do postele, a ja som za to rada. Hannah a Louis sa v tichosti oddelia do svojich izieb akonáhle dôjdeme na vrch schodiska. Harry zdvihne obočie, keď sa za nimi zavrú dvere a ja si unavene povzdychnem. Za čelom cítim bolesť a jediné čo chcem, je trochu si oddýchnuť.

„Môžeš si ísť ľahnúť so mnou?" spýtam sa, keď si pretriem oči. Sú opuchnuté a červené, ale najviac pália z nedostatku spánku. Táto noc trvala večnosť, a viem, že už sa blíži svitanie.

„Vážne si myslíš, že to je dobrý nápad?" spýta sa s malým uchechtnutím. Správa sa, akoby pred chvíľou vedľa mňa neslzil v aute. Hádam, že Harry je vážne majster v skrývaní emócií.

„Nie. Ale kedy som sa rozhodla dobre, keď príde na teba?" spýtam sa.

Súhlasne prikývne a zovrie moju ruku. Stále som naňho trochu naštvaná za to predtým, ale rozhodnem sa svoje pocity odsunúť stranou, kým ma ťahá do mojej izby.

Usadí sa na mojej posteli a počká, kým sa prezlečiem. Uhne pohľadom, keď sa začnem vyzliekať, ale mne už je jedno, či ma uvidí bez trička. Zvykla som si naňho priveľmi na to, aby ma trápili také maličkosti. Tmavé oblečenie zvlečiem z tela a nechám v okamihu spadnúť k podlahe. Vytiahnem zo šuplíka jednu z jeho mikín a prevlečiem si ju cez hlavu. Je to námornícka modrá: jedna z mála farebných vecí, čo si so sebou z Londýna priviezol.

Jeho náruč sa automaticky otvorí, keď sa k nemu vyberiem. Obalí svojím telom moje a ja sa ponorím do jeho tepla. Nejaký čas ani jeden z nás neprehovorí. Napriek tomu, že nezaznie ani slovo, Harryho prsty hrajú krásnu uspávanku, keď mi nimi prechádza po pokožke a hrá sa s končekmi mojich vlasov. Tlkot jeho srdca je rovnaký ako vždy: silný a pravidelný.

Bolí ma hruď len pri pomyslení naňho a chcem, aby tá bolesť skončila. Akoby mi čítal myšlienky, pobozká ma na vrch hlavy.

„Všetko bude v poriadku," povie mi do pokožky.

Je to posledná myšlienka čo moje vedomie zachytí, než sa ponorím do hlbokého spánku.

**

„Musíme sa porozprávať," povie otec, kým sedí na druhom konci kuchynského stola. Oči sa mu zhodujú s hlasom, sú prísne a neodpúšťajúce. Je naštvaný, ale nie je to nič v porovnaní s minulou nocou.

Harry, Louis a Hannah stále hore spia. Sedím potichu v miestnosti len ja s rodičmi.

„Ja viem a mrzí ma to," začnem. „Len som chcela, aby mal Harry pekné narodeniny, tak som spravila párty. Nechcela som zostať preč tak nesk-"

Otec zdvihne ruku, aby mi zabránil pokračovať.

„To som nemyslel," povie, keď si ma podozrievavo premeria.

„Tak čo?" spýtam sa, hlas plný zdesenia. Pohľadom preskočím na moju mamu a všimnem si určitú emóciu v jej očiach. Je sklamaná, áno, ale vyzerá, akoby sa chcela ospravedlniť.

„Našli sme to, Melanie," prehovorí.

Našli čo?

Povedala by som, že hovoria o mojich pocitoch k Harrymu, ale nejak viem, že to nie je o tom. Nenachádzam žiadne slová na to, čo by mohli objaviť. Nikdy som pred nimi nič vedome neschovala, ale očividne si myslia, že áno.

„A čo presne ste našli?" spýtam sa, neistá si tým, či chcem počuť odpoveď.

Matka vyzerá akoby sa chcela rozplakať, ale otec na mňa len zazerá.

„Našli sme tie zasraté drogy, čo si schovávala v šuplíku, Melanie."

Po jeho slovách som neskutočne zmätená a na sekundu si myslím, že som len zle počula. Nikdy som sa s drogami ani nestretla, tak ako by som ich mohla užívať? Doslova by ste mi mohli ukázať list marihuany a javoru vedľa seba a ja by som medzi nimi ani nevedela rozdiel.

„Tie nie sú moje-"

„Blbosť!" skríkne, keď jeho ruka narazí o stôl a ja poskočím na mieste.

„Som tak unavený z týchto sračiek, Melanie," vypľuje môj otec. „Všetky tie klamstvá... všetka tá zákernosť. Možno si nemyslíš, že viem o všetkom, ale viem."

No vážne nevieš, pretože to nie je moje, odvetím sarkasticky v mysli.

„Odkedy tí spratkovia prekročili prah môjho domu, všetko išlo do pekla. Bola si zranená v nemocnici a Harry tiež. Vykrádala si sa z domu, pila a teraz u teba nájdem trávu? Skončil som," povie, keď rukami rozhodí vo vzduchu.

„To nie je moje!" zakričím späť skôr, než si to uvedomím. Jeho oči mi v hlave vypália diery a ja mu to oplatím. Už mám dosť toho, že sa ku mne chová ako k hovnu: je na čase, aby som sa za seba postavila.

„Prestaň mi kurva klamať."

„Neklamem!"

„James," začne moja mama, keď sa jeho tón zvýši, ale jeho hlas ju preruší.

„Skončil som, Melanie," zopakuje. „Zmluva skončila, šou skončila. Je koniec."

„Čo?" vyrazí mi tou vetou z pľúc všetok vzduch a okamžite ho nahradí panika. Čo tým myslí, že zmluva skončila? Stále máme ďalšie dva mesiace, tak prečo to hovorí?

„Myslím tým, že je koniec," vyhlási jednoducho. Čas okolo mňa sa zastaví a začnem zrýchlene dýchať rovno pred nimi. Vzduch okolo sa ochladí, keď môj otec opäť prehovorí.

„Odídu v priebehu nasledujúcich dvoch dní, Melanie. Je koniec."

**

Na nočnom stolíku vedľa postele mi zavibruje telefón a ja vzhliadnem, aby som videla 49 zmeškaných správ od Abbey. Utriem si chrbtom dlane nechcené slzy, než ho odomknem a otvorím zelenú aplikáciu.

Abbae: Melanie, musíme sa porozprávať.

Abbae: Melanie

Abbae: hej, sprostá tráva, musím ti povedať niečo dôležité, napíš mi späť

Čo zas? Spýtam sa samej seba, keď napíšem rýchlu odpoveď. Tento víkend je nekonečný a jediné čo chcem, je spať nasledujúce štyri roky. Novinky, ktoré na mňa rodičia vybalili, ma zanechali kompletne otupenú a v tom šoku nedokážem ani fungovať.

Abbae: chceš aby som ti zavolala alebo ti to mám povedať osobne?

Me: nemôžeš mi to proste napísať?

Začínajú ma tie nejasné správy otravovať. Neviem čo je tak veľké, aby mi to musela povedať, ale chcem to vedieť, aby som mohla ďalej hľadieť na stropný ventilátor a zabudnúť na dotieravé myšlienky.

Abbae: Je to o Deanovi.

Hnev mi rozdrtí hruď a dusí ma končekmi prstov, keď čítam tie čierne písmenká. Som tak neskutočne unavená z Deana a každej zlej veci, v ktorej je zapojený. Myslela som, že dráma okolo neho skončila, keď z neho Harry vymlátil dušu, ale asi som sa mýlila. Práve sa chystám spýtať, čo spravil tentoraz, ale Abbey rýchlo pošle ďalšiu správu, ktorá má ochromí.

Abbae: Platia ho producenti tej šou, Melanie. Nič z tohto nie je reálne.

**

Naštvane vrazím do dverí aby sa otvorili, keď vojdem do školskej jedálne a očami prejdem dav, hľadajúc blonďavú hlavu. Študenti sa trúsia okolo budovy, nevedomí si scény, ktorej budú svedkami.

Krv mi vyvrie cez okraj, keď ho zbadám. Dean sedí za stolom vzadu a moje päste sa zatnú v čistom hneve. Sedí a smeje sa s kamarátmi: jeho cynický, klamársky smiech v plnej šou pre kamery.

Zničil všetko, kompletne všetko, a ja toho mám dosť. Jeho tajomstvo je vonku a ja som pripravená skoncovať nielen s ním, ale aj s každou úbohou bunkou v jeho tele. Niekoľko chalanov na mňa zavolá, keď pochodujem okolo ich stolu, ale ja im bez premýšľania ukážem prostredník. Nie som v nálade na hry. Som tu len pre pomstu.

Dean ku mne očami zaletí dvakrát, akoby sa chcel uistiť, že k nemu vážne idem. Po tvári sa mu rozleje úsmešok a moje ruky sa nekontrolovateľne roztrasú. Niekoľko očí sa na mňa obráti, ale to ma trápi najmenej. Jeho priatelia ku mne tiež prekvapene vzhliadnu, ale tí ma nezaujímajú.

„Ty zkurvysyn!" vypľujem. Nepremýšľam nad tým, keď sa mi prsty obkrútia okolo jednej z tácok a hodím mu ju do tváre. Všetci v miestnosti okamžite vyskočia zo stoličiek a presunú sa bližšie, aby mohli vidieť bitku.

„Hej, si zasratý blbec, Dean!" zakričí niekto. Myslím, že to je Valerie, ale príliš sa sústredím naňho na to, aby som si to všimla.

„Niečo je s tebou kurevsky zle!" prekypím, keď k nemu prejdem a zhodím ho zo stoličky. Správcovia po mne kričia, ale mne to je momentálne úplne u prdele. Som nasratá a chcem zničiť tohto podvodníka za to, že mi zničil život.

„Čo do riti?" skríkne, keď sa pozrie na jedlo, ktoré mu pokrýva tričko.

„Celý ten čas ťa platili?" Môj hlas už vystúpil do úplnych extrémov, a kopnem ho do hrude tak silno, ako dokážem, čo ho prinúti vykríknuť. Jeho tvár je stále nepekne zmlátená a plná modrín z tohto víkendu, ale ani trochu mi to nie je ľúto. Pokúsim sa ho znovu kopnúť, ale okolo pása sa mi obmotá pevná ruka.

„Melanie," povie Harry, keď ma odtiahne späť.

„Nie!" skríknem, keď sa pokúšam bojovať s jeho zovretím. „To on mi dal do izby trávu! Ja viem že áno!"

Dean leží na zemi omráčený, fyzicky bez dychu po mojom útoku.

„Melanie!" zopakuje Harry, keď sa so mnou otočí. Jeho telo mi zablokuje výhľad a ja sa krútim, aby som prerušila jeho väznenie.

„Zlož ma!" vrieskam. Moja frustrácia z Deana prinúti slzy, aby sa mi nahromadili v očiach, keď ma ťahá preč od jeho tela bez známok života.

„Melanie! Upokoj sa do riti!" Zhúkne Harry, keď sa začnem úplne zbytočne škriabať cez jeho ruku. Nemám v tej situácii čo spraviť, a horúce, naštvané slzy sa snažia pretlačiť von.

„Nie," poviem, aj keď som vnútri úplne zlomená.

Odrazu to príde všetko naraz. Šok zo včerajšieho rozhovoru sa zmieša s mojím osplepujúcim hnevom: zamrznem, keď ma pohltí ochromujúci pocit bolesti a slabosti. Som paralyzovaná a zalapem po dychu, keď sa moje nohy vzdajú. Chcem sa v mojej panike niečoho zachytiť, čohokoľvek. Zrak sa mi rozmaže, keď mi po lícach stečú slzy a jediná vec, čo sa mi ženie mysľou, je to trápenie. Mám zlomené srdce a nemôžem dýchať.

Prstami sa zaryjem do jeho bieleho trička, keď začnem vzlykať. Je to zemou oriasajúci plač, ale nemôžem to zastaviť. Moje telo sa chveje, keď plačem v Harryho náručí. Je to akoby sa okolo mňa svet rozpadal a ja sa môžem len prizerať.

Harry odchádza a nie je nič, čo by som s tým mohla spraviť.

// Ak je tu ešte nejakých pár verných... tak už vám konečne tých pár častí doprekladám. (Na moju obhajobu, aj autorka mala dlho pauzu). ;)