Harry.

Viem, že by som nemal odchádzať, keď sú jej rodičia doslova za rohom, ale musím. Nie, potrebujem ísť von a byť sám so sebou. Znesiem len takto veľa socializácie s tými istými ľuďmi, než z toho prídem o rozum. Tiež potrebujem ísť von sám premýšľať, aj keď úplne sám nebudem. Potrebujem sa oddeliť od tej sesternice Melanie aj Melanie samotnej. Vyvoláva hlboko vo mne tú emóciu, ktorú sa bojím cítiť. Tú, ktorú nechcem cítiť. Nikdy v živote som sa vedľa niekoho nezobudil s takým pocitom pokoja a šťastia. Zvyčajne mám nepokojný spánok, taký, čo je jednoducho prázdny. Trápi ma to a núti byť hore celú noc: vždy sa cítim, akoby mi niečo chýbalo.

Ale dnes, keď som sa zobudil s Melanie v náručí... to je niečo, čo by som rád opakoval až do konca mojej existencie.

„Harry, si v pohode kámo?" Vytrhne ma z myšlienok zvuk môjho mena.

„Hej," odvetím so zakašľaním.

Nick na mňa hľadí s výrazom neistoty, ale ja len odvrátim oči a radšej sledujem ľudí okolo nás.

Počas posledného mesiaca a pol som prekvapivo získal malú skupinku priateľov – dalo by sa povedať. Najskôr sa mnou cítili byť trochu zastrašení, ale dospeli k záveru, že to budem buď ja alebo nikto, kto by pritiahol pozornosť žien. Zrazu pre mňa svoju skupinu otvorili a teraz som tu, s nejakou brunetou po boku a nechutným množstvom bieleho prášku predo mnou.

„Okej, no si na rade." Podá mi s úsmevom zrolovanú sto dolárovku. Pretáčam ju medzi prstami a premýšľam dlhšie než by sa patrilo nad tým, či to chcem alebo nie. Hádam, že dnes v noci ma len naša riskantná aktivita neláka.

„Nedám si," odvetím.

„Tak potom som na rade ja," povie blondína, Carly, žiadostivo, keď si prevezme predmet z mojich rúk a nahne sa cez stôl. Nickovi rodičia sú túto noc preč a prenechali naňho zodpovednosť za dom. Toto je miesto, kam som posledný mesiac mizol. Neporiada zrovna párty, ale je tu viac ľudí ako pri malom posedení. Som vážne prekvapený. Myslel som si, že decká z malých miest by mali všetky chodiť do Nedeľnej školy kostola, a nie poriadať párty a brať drogy. Nie sú o moc rozdielni od Londýnskych spratkov, s ktorými som chodieval von.

Som si veľmi vedomý dievčaťa vedľa seba, keď svojimi rukami putuje dole po mojom boku. Myslím, že jej meno je Rebecca, ale nie som si istý, a nemôže ma zaujímať menej, aby som to zistil. Obklopí nás potlesk, keď Carly zdvihne s úsmevom hlavu. Tmavo hnedé oči sa na mňa pozrú a ja si ich namiesto toho predstavím ako svetlo modré.

Do riti s tým, nemôžem ísť ani na hodinu von bez toho, aby bola v mojej hlave.

Nahradím tvár brunety tvárou Melanie, a začínam cítim zvláštnu túžbu po tom bláznivom dievčati. Chýba mi. Aj keď som naštvaný na ňu a jej dotieravé otázky, nechcem nič viac, ako mať ju tu pri sebe, v mojom náručí. Alebo tiež podo mnou, keď sa zapletieme do prikrývok, ale hociktorá možnosť by bola dokonale prijateľná.

„V poriadku, kto chce hrať Vsaj a Fúkni?" Dylan spľasne ruky a okolo nás sa znovu ozvú výkriky súhlasu. Pri tom návrhu zaskučím. Vyzerá to, že vždy keď sem prídem, chcú hrať niektorú z tých hlúpych hier, ktorá zahŕňa interakciu s opačným pohlavím. Ak sa do toho chcú pustiť, nemusia vytvárať tieto rozptýlenia. Majú na to predsa ruky.

„Potrebujeme na hru viac dievčat," povie Nick, než sa postaví a odkráča preč nájsť to, čo potrebujeme. Sedím a sledujem ako sa zvyšok ich priateľov baví o nepodstatných veciach. Všimnem si, že ruky Carly sa začnú triasť a jej oči preskakujú z tela na telo. Je totálne sfetnutá. O chvíľu do miestnosti vojdú tri dievčatá s Nicom, ktorý sa vedľa nich hrdo uškŕňa. Jedno z tých dievčat spoznám, myslím, že so mnou chodí na telocvik. V rukách nesmelo drží červený pohár a napraví si na nose okuliare. Čo tu robí? Môžem povedať, že sa v tejto situácii cíti nepohodlne, podľa toho, ako zostane ticho, na rozdiel od ostatných dvoch dievčat, čo sa pripoja. Nick vkročí do stredu nášho kruhu a nadvihne stôl, aby ho premiestnil a spravil tak viac miesta.

„Okej, takže každý chápe hru?" Dylan sa načiahne k blízkemu šatníku a vytiahne odtiaľ papier, predtým ako z neho malú časť odtrhne. Upijem si z drinku, zatiaľ čo čakám, kým sa hra začne. Príliš sa mi hrať nechce, ale začínam sa nudiť a potrebujem odvrátiť svoju pozornosť od Melanie. Stále som na ňu naštvaný, ale nemôžem povedať, či od nej chcem byť oddelený, alebo pripútaný k jej boku.

„Ja neviem ako hrať," povie dievča z mojej hodiny.

„Takže, v podstate si tento kúsok papiera vložíš medzi pery a predáš ho človeku vedľa seba. Pointa je v tom, že nesmie spadnúť, kým im ho dávaš. Ak spadne, bozkávaš sa. Jednoduché," povie Nick uvoľnene. „Len pozeraj, ja začnem."

Sledujem ako papier prejde cez Nicka a blondínu vedľa neho bez toho aby spadol. Pokračuje to v kruhu, až pokým ho nemá Rebecca. Môžem cez papier cítiť horkosť jej dychu, keď ho vyfúkne. Prevezmem ho a predám dievčaťu vedľa mňa: padne medzi ňou a ďalším chalanom. Pokriky a hulákanie sa ozývajú, keď sa obaja uškrnú a naklonia, bozkávajúc sa. Odvrátim zrak, keď sa ich ústa otvoria, oddeľujúc sa viac, než by bolo potrebné. Valerie, to je myslím jej meno, s hrôzou sleduje pár vedľa nej. Napriek jej zhnusenej reakcii zostane. To dievča mi z nejakého dôvodu pripomína Melanie. Možno to je tá nevinnosť, ktorá sa podobá na krásu, čo zostala doma. Moje myšlienky ma vrátia späť k minulej noci a ja môžem cítiť ako sa mi v hrudi dvíha vina.

Nechcel som, aby sa to stalo, nechcel som aby sa nič z toho stalo.

„Tak pod, nemusí o tom vedieť."

„Hej, ale ja budem. A nechcem so sebou potom nosiť to bremeno," zahundrem, keď sa odvrátim od žiadostivého dievčaťa predo mnou.

„Aké bremeno?" odfrkne si. „Nie je to tak, že by si k nej niečo cítil, tak prečo sa takto správaš? Ja viem, ako tu funguje u takých, ako si ty. Nikdy nepovieš nie."

Zostanem ticho a ona pretočí očami.

„Nemám," odvetím konečne.

„Nemáš čo?" pritlačí.

„Nemám voči nej nejaké city." Niečo s mojimi slovami nie je v poriadku a ja sa cítim akoby som klamal.

„Okej, tak prečo mi potom odolávaš?" spýta sa, zatiaľ čo podíde bližšie k môjmu telu. Okrem tlmenej muziky, ktorá hrá za stenami, je medzi nami ticho, keď ma pritlačí na posteľ.

Tie modré oči sú mi také známe a predsa vyzerajú tak cudzo. Dotyk ktorý cítim, patrí rukám niekoho, koho nechcem, čím ma to zanecháva predstavách, že sú to ruky niekoho, koho potrebujem. Jej ruky zaťahajú za spodok môjho trička a v tom momente znecitliviem. Hlas, ktorý mi šepká do ucha mi nie je známy a ja túžim po tom, aby to bol ten, ktorý je neustále v pozadí mojej mysle. S posledným nádychom sa nakloní a pobozká ma.

Dievča, ktoré je so mnou nie je Melanie, ale ja by som dal čokoľvek vo svete za to, aby to ona bola.

Dopijem môj piaty drink čistého bourbonu a pohodlne sa opriem do vankúšov za mnou. Moja myseľ sa zahmlí a všetko čo cítim je ľútosť nad mojimi činmi. Niekto ma poklepe po ramene a ja sa otočím, aby som videl Rebeccu s papierom medzi perami, čakajúc na mňa, aby som začal hrať. Zovrie moje stehno, keď sa pokúšam prebrať papierik, čím spôsobí, že stratím v prekvapení dych. Papierik spadne medzi nás a ona sa uškrnie, než sa nakloní dopredu.

Vyskočím na nohy skôr, než by sa jej pery stretli s mojimi.

„Harry, kam ideš?" zvolá Nick a ja namiesto odpovede vyjdem z miestnosti. Vezmem si ďalší drink a vytiahnem mobil, vytáčajúc číslo človeka, ktorého tak zúfalo potrebujem. Pálenie alkoholu mi upokojí hrdlo, kým počúvam vyzváňanie.

„Halo?" Jej hlas jej mäkký a pretkaný únavou. Musela už spať.

„Príď ma vyzdvihnúť, potrebujem ťa vidieť," prikážem.

„Ako prosím?"

„Príď ma vyzdvihnúť," poviem druhýkrát. Môžem cítiť účinok, ktorý na mňa alkohol má a zovriem bok obrazu, aby som sa udržal v ustálenej polohe.

„Nie, nejdem ťa vyzdvihnúť. Nespravím nič, ak to povieš takto. Máš požiadať krajšie a nie veci len prikázať," vyštekne do telefónu, teraz už zobudená o niečo viac.

„Fajn. Mohla by si ma prísť vyzdvihnúť, prosím." Vložím zvlášť veľké úsilie do posledného slova. Začína byť otravná.

„Kde si?"

„U Nicka."

„Kto je Nick?"

„Len ma vyzdvihni! Kriste pane," vydýchnem do telefónu, zatiaľ čo si rukami šúcham tvár. Melanie sa pýta príliš veľa prekliatych otázok.

„Potrebujem vedieť kde si, Harry," povie pokojne.

„Pošlem ti to. Som vážne opitý a neviem kde býva." Položím a spravím ako som povedal. O pätnásť minút neskôr sa tá vec, čo sa nazýva autom Melanie, zastaví pred domom. Zrovna ako sa chystám vyjsť, dopotkýna sa do chodby Rebecca.

„Hej, už odchádzaš?" Pozriem sa na ňu cez rameno. Vyberie sa ku mne a položí mi ruky na biceps, aby mi zabránila v odchode.

„Áno, a teraz uhni," vypľujem. Zachichoce sa a nakloní sa k môjmu uchu, jej horúci dych mi ovieva tvár.

„Niekedy mi zavolaj," zašepká než ma pobozká na čeľusť. Odtlačím ju od seba a vyjdem von, zabuchujúc jej dvere pred tvárou.

Ako vyjdem von na čerstvý vzduch, dvere autá sa zatresnú a nahnevaná Melanie mi pochoduje oproti. Je oblečená v príliš veľkej mikine, pyžamových nohaviciach a gumákoch.

„Kto to do pekla bol?" zakričí, keď ukáže na dvere domu.

„Nikto," zamrmlem naštvane.

„Vážne? Tak preto ťa bozkávala? Nie som slepá, Harry." Zastaví a rozhodí rukami. „Oh výborne, ty si tiež opitý."

„Prečo ti na tom vôbec záleží? Ak ma chce pobozkať, nechaj ju. Aj tak nie sme spolu," vyletím. Vážne by sa nemala starať o to, kto sa dostane do mojej blízkosti a kto ma bozkáva. Vôbec by sa o mňa nemala starať. Nie som pre ňu nič, len problém.

Jej obočie sa nakrčí a odvráti sa.

„Prečo sa potom vôbec obťažuješ volať mi, Harry? Povedal si, že ma potrebuješ." Jej oči sa znovu stretnú s mojimi. Tá emócia v nich je tak čistá, odhaľuje ako ju to bolí. „Potreboval si ma len na to, aby si ma mohol urážať, ako to nakoniec robíš vždy?" Skenujú moju tvár, kým čaká odpoveď, tú úprimnú.

„Nie, chcel som sa dostať naspäť domov," zaklamem.

„Tak prečo si potom nezavolal Hannah alebo Louisa alebo niekoho iného?"

„Pretože som ťa chcel vidieť," poviem, keď pokročím dopredu. Moje hmlisté oči sa pozrú na ňu dole a ona znovu odvráti zrak, príliš naštvaná, aby sa na mňa pozrela. Hnev v mojom vnútri sa rozpustí, keď vidím, aká rozkošná je, keď je naštvaná. Ospalo sa usmejem, keď okolo nej obtočím ruky. „Chýbala si mi."

„Nehovor to," vypľuje zo seba, keď sa začne krútiť v mojom náručí. To spôsobí len to, že ju objímem ešte pevnejšie.

„Nehovor čo?" Zahuhlem, keď si opriem čelo o to jej.

„Nehovor, že ma potrebuješ a že ti chýbam, pretože viem, že v priebehu sekúnd ku mne budeš zase hrubý," zašepká Melanie proti mojej hrudi, keď sa vzdá pokusov o vyslobodenie.

„Nikdy k tebe nie som hrubý."

Zasmeje sa a odtiahne sa. „Hej, jasné. Poďme proste domov, keď to bolo všetko, na čo si ma potreboval." Melanie dokráča k svojej strane vozidla a ja ju nasledujem. Otvorí dvere, než naskočí dovnútra a naštartuje motor. Cesta späť je tichá a až vtedy, keď zaparkuje na ich príjazdovej ceste, sa rozhodnem znovu prehovoriť.

„Prečo ti tak záleží na tom, čo sa so mnou deje?"

„Harry," povzdychne si Melanie unavene, keď vytiahne kľúč zo zapaľovania. „Na toto je príliš neskoro. Nechcem o tom hovoriť." Pohne sa, aby otvorila dvere, ale ja sa načiahnem a zamknem ich, než by mala príležitosť odísť.

„Odpovedz mi," prikážem.

„Harry," zaskučí.

„Melanie," napodobním jej hlas. Zagáni na mňa, než si povzdychne, asi tisíci krát túto noc.

„Proste mi len záleží, okej?" prizná potichu. Namiesto toho, aby sa otočila, alebo sa hrala so svojimi nechtami ako to robí vždy, čelí môjmu pohľadu. „Prečo sa zaujímaš o to, či mi na tebe záleží alebo nie?" Otočí na mňa Melanie tému a ja sa usmejem.

„Pretože ťa mám rád."