Melanie.

Dean: Môžeme sa porozprávať?

Pustím telefón na linku a spojím moje trasúce sa ruky. Nemôžem premýšľať čisto a útržky letiacich pästí a svetiel auta mi prebehnú mysľou. Je to akoby bol znovu predo mnou, kymácajúci sa a volajúci moje meno. Okamžite vybehnem z kúpeľne aby som pred ním ušla a našla Harryho, ale keď sa vrátim do izby, je prázdna.

„Ani sa nepokúšaj skryť, zlatko. Budem ťa loviť a napriek všetkému ťa vždy nájdem." Pritlačím si dlane k ušiam, aby som zablokovala Deanov hlas. Moje zápästia začnú páliť a bolieť, pripomienka toho, že aj keď si myslím, že som sama, je stále so mnou.

Oficiálne som prišla o rozum.

„Melanie! Pod dole, hneď!" Burácajúci hlas môjho otca zatrasie domom a ja si v úzkosti zaťahám za končeky.

Moja hlava sa hemží nátlakom Deanovho napadnutia a teraz ešte aj otec s jeho hroziacimi konštrukciami. Niečo sa zrejme neumylo správne alebo- alebo niečo nebolo spravené podľa jeho očakávaní. Nemôžem sa teraz vysporiadavať s jeho krikom a slovným ponižovaním, nie som toho mentálne schopná.

„Melanie!" zakričí znovu.

„Idem," zamrmlem sama pre seba, aj keď ma nemôže počuť. Nemôžem mať proste na dve minúty pauzu? Nohy ma nesú po schodoch dole a ja prejdem okolo nervóznej Maggie. Pritisne sa k staršej sestre a Gabriela po mne hodí ustaraným pohľadom, než sa zdvihne zo svojho miesta na gauči. Rýchlo vyjde hore schodmi, berúc trojročné dievčatko so sebou.

„Áno, pane?" Spýtam sa opatrne. Pri mojom príchode sa otočí a mne zovrie žalúdok, keď uvidím tú zlosť v jeho očiach. Odkopne naštvane svoje topánky a ja sebou trhnem, keď vrazia do blízkeho potníka s hlasným bang. Ustúpim niekoľko krokov späť a narazím do kuchynského stola.

„Je nejaký dôvod pre to, že som dnes musel nakŕmiť zvieratá?" Spýta sa. Doslova môžem cítiť jed z jeho slov, ako mi preniká do kože, nechávajúc ma zamrznutú v strachu. Položí si prázdne vedro k nohám a strhne zo seba po jednej rukavice.

„Ja-ja sa ospravedlňujem. Zaspala som, nemám ospravedlnenie," uzavriem. Ako som mohla byť taká sprostá? Hádam, že som sa tak zaoberala Harrym, že som svoje denné povinnosti zatlačila dozadu mojej mysle.

„Tvoj spánok je dôležitejší ako tvoje povinnosti? Kurevsky neuveriteľné, Melanie. Máš len jednu prácu a aj to si priveľmi sebecká na to, aby si ju spravila. Sprostá," vypľuje a ja môžem cítiť, ako sa moje ruky začínajú znovu triasť.

„Povedala som, že ma to mrzí," obhájim sa potichu. „Včera som mala vážne dlhú noc a asi mi to vykĺzlo z mysle."

„Takže mi hovoríš, že zvieratá musia trpieť bez jedla a vody, pretože ty si bola priveľmi zamestnaná svojimi priateľmi?" obviní ma.

„Nie, to som vôbec nepovedala. Povedala som len, že som mala dlhú noc a zabudla som," poviem rovnako. Po vyzývavom súboji v zízaní medzi nami dvomi, konečne prehovorí.

„Máš zaracha na nasledujúci týždeň. Žiadna Abbey, žiadny telefón, žiadna televízia. A tiež, Maggie sa už nejaký čas necíti dobre, my všetci ideme dnes na večeru preč, tak ty tu zostaneš a postaráš sa o ňu. Je ti to jasné?" Moje obočie sa pri jeho slovách zamračí a prekrížim si ruky. Toto je tak nefér. Zabudla som doslova jediný krát a toto za to dostanem.

Pre toto tak veľmi stresujem ohľadom mojich povinností, Harry.

Podám mu môj telefón a otočím sa na odchod. Nemá cenu sa hádať. Viem, že by som prehrala a skončila s ešte horším potrestaním. Ako sa chystám na odchod, cez dvere prejdú dvaja muži s kamerami a odtlačia ma nabok.

„Mr. Kerrey? Vadilo by vám, ak vás vezmeme do druhej miestnosti na rozhovor?" Totálne som zabudla na to, že ešte stále natáčame pre šou. Moje oči padnú na svietiace červené svetielko oproti. Natáčali nás ako sa hádame po celý ten čas? Pri koľkých iných udalostiach boli bez toho, aby som o tom vedela? Srdce mi vyskočí do krku, keď ma zasiahne náhle uvedomenie: Čo ak nachytali Harryho a mňa spolu? Bozkávať sa, flirtovať... ležať spolu v posteli? Moje dýchanie sa pomaly zrýchľuje čím viac nad tým premýšľam. Ak moji rodičia zistia, čo sa tu dialo za ich chrbtom, zabijú ma.

„Áno, samozrejme. Melanie," môj otec sa otočí späť ku mne, „v stodole sú vrecia s jedlom. Očakávam, že kým skončíme, budú presunuté na druhú stranu. Rozumieš?"

„Áno," poviem jemne. Dnešok mi pripadá, akoby sa ťahal celý týždeň a nič nechcem viac, ako zaliezť do postele a spať tam navždy. Minulá noc a týchto pár hodín ma nenechali iba mentálne vyčerpanú, ale aj emocionálne.

„Čo?" vyzve ma. Viem, že ma počul, len to sťažuje. Ak som príliš tichá alebo neodpoviem, rýpe do mňa, kým mu nedám kompletnú odpoveď.

„Áno," odpoviem prísne, zatiaľ čo mu pozerám do očí. V hneve zatnem päste a odvrátim od neho pohľad, keď sa prerúti okolo mňa. Keď sa miestnosť konečne vyprázdni, vypustím vzduch, o ktorom ani neviem, že som ho zadržiavala. Presúvanie tých sprostých vriec nemá žiadnen logický dôvod okrem toho, aby ma prinútil pracovať.

Povzdychnem si zatiaľ čo si obujem topánky a vezmem si čiapku. Missy sa mi pri našej chôdzi pritlačí o bok a hlasno dychčí, keď sme blízko stodoly. Odsuniem závoru na kôlni a zapriem sa do dverí, aby som si pomohla otvoriť ich.

Vnútorne zastonám pri pohľade dovnútra.

Sú tam stovky vriec naskladaných na ľavej strane stodoly, naukladané povrch a čakajúce na to, kým sa s nimi pohne.

„Vážne?" poviem sama pre seba. Povzdychnem si, zatiaľ čo k nim kráčam a postavím sa na špičky aby som dosiahla na vrch tej hromady. Potiahnem vrece k sebe a odskočím, keď odtiaľ spadne a dopadne centimetre od mojich nôh.

Jedna z mačiek prešprintuje po špinavej podlahe a vyskočí na neďalekú kopu sena aby mohla sledovať to náhle narušenie. Prsty zaryjem do konca vreca a použijem všetku moju silu na to, aby som to nadvihla a preniesla na pravú stranu stodoly. Zdvihne sa prach, keď vrece vypadne z môjho zovretia a plesne sebou o podlahu.

Jedno za mnou, ďalších 456 čaká.

Väčšina nasledujúcej hodiny je strávená v tichu, jediný zvuk je moje ťažké dýchanie a dopad vriec na podlahu.

Môj odpor k úlohe rastie každou minútou a som si vedomá slz vo vnútri, ktoré len čakajú na to, aby sa preliali. Nie sú to slzy smútku, sú to viac než hocičo iné slzy frustrácie. Hnev na môjho otca, to veľké množstvo stresu z noci predtým, a moja vlastná trpezlivosť, ktorá sa pomaly začína prelievať.

Beznádej a nenávisť, to je všetko čo cítim.

„To si zo mňa robíš srandu?!" zakričím, keď vrece dopadne na klinec na podlahe a roztrhne sa, vysýpajúc jedlo úplne všade. Okamžite sa ponorím do toho, aby som ho zozbierala a vrátila do roztrhnutého vreca. Moje rozčúlenie si zo mňa vezme to najlepšie, keď sa to vysype späť na podlahu.

Špina sa zmieša so slzami, keď sa postavím zo svojej polohy a odkráčam preč od toho neporiadku. Sťažka dýcham nosom a vydychujem ústami, aby som nad sebou opäť získala kontrolu.

Len dýchaj, potrebuješ sa upokojiť.

„Potrebuješ pomoc?" ozve sa spoza mňa zachrípnutý hlas. Moja hlava sa otočí, aby som videla vysokého, tmavého chlapca vo vstupe. Prikývnem a on sa ku mne vyberie s roztvorenou náručou, uzavierajúc ma znovu raz vo svojom teple. „Len si sadni, ja zvyšok dokončím, okej?" Harry položí ruku na spodok môjho chrbta a navedie ma ku stene, kde si sadnem.

Dramaticky zapraská hánkami a uškrnie sa na mňa, než sa otočí k týčiacej sa hromade a položí svoje veľké ruky na vrece pred ním.

„Sú ťažké-"

„Kriste pane, Melanie!" zastoná, keď spustí vrece zo svojho silného zovretia. „Nabudúce ma varuj predtým, ako si takmer zlomím ruky," povie zatiaľ čo zatiahne vrece tam, kde ležia ostatné.

„Nehovor, že som ťa nevarovala, pretože som ťa varovala," vystrelím späť vtipkujúc. Otrie si o seba ruky, než sa vyberie ku mne. Kvokne si dole ku mne a položí mi ruky na kolená. Jeho pery sa zdvihnú do úškrnu a moje srdce vynechá úder, keď sa ku mne začne nakláňať. Oheň z jeho dotyku sa mi rozhorieva pod kožou, a moje oči sa pri tom pocite zavrú. Jeho dych mi ovanie tvár a ja čakám, kým sa jeho pery stretnú s mojimi.

A potom, je zrazu preč.

Spolu s mojou čiapkou.

„Hej! To nie je vtipné, Harry!" vyskočím zo svojho miesta a natiahnem sa za čiapkou, zatiaľ čo sa on zachechtá a navlečie si ju na hlavu. Aj napriek tomu, že som naňho naštvaná, nie len preto, že ma strápnil, ale aj preto, že mi ukradol čiapku, musím uznať, že s ňou vyzerá vážne dobre.

Uskočí pred mojimi naťahujúcimi sa rukami a zasmeje sa na mne, keď sa ju pokúšam získať späť. Vezme moju čiapku späť do rúk, a ako otravný bastard, ktorým je, zdvihne ju vyššie, aby ma prinútil vyskočiť.

„Harry!" zakričím, keď sa po tom novu načiahnem.

„Čo, nepáčim sa ti s tvojou čiapkou?" prestane a položí si ruku na srdce v predstieranom ublížení. „Myslím, že vyzerám dosť dobre, ty nie?" usmeje sa a pustí ju na mňa, pričom mojím smerom vyšle svoj šarmantný pohľad.

„Áno, a teraz späť do práce," poviem, keď si svoju čiapku s úsmevom preberiem a plesnem ho po ruke. Našťastie mi ju nechá a vráti sa k vreciam.

„Pre vás čokoľvek, princezná Melanie," odvetí sarkasticky, keď si prehodí ďalšie vrece cez plece.