Melanie.

Vianoce prídu aj odídu spoločne s celým týždňom bez nejakej interakcie s Harrym. Vlastne v poslednom čase z domu odchádza vždy na určitý čas, čo ma núti zamýšľať sa, čo má za lubom. Ako ho poznám, nemôže to byť nič dobré.

Možno len potrebuje nejaký čas osamote, aby mohol premýšľať. Samozrejme sa snažil ospravedlniť nespočetne krát za našu hádku v ten deň, ale ja ho nenechám, aby proste získal moje odpustenie hneď ako si o to požiada. Musí si ho zaslúžiť. Nejde o to, že by som ešte stále bola naštvaná za to, čo povedal o mojej rodine, ide o fakt, že jednoducho vypľuje do vzduchu slová, ktoré majú ublížiť a dúfa, že sa do niekoho zapichnú.

A ja už ten niekto viac nebudem.

Harry sa nezaujíma o následky jeho slov, len si užíva hovoriť ich. Nepovedala by som, že je sadista, ale je zrejmé, že rád spôsobuje bolesť iným pre svoje potešenie. Samozrejme, že mi na ňom stále záleží a že chcem niečo z tohto... niečoho, čo medzi sebou máme, ale už ho nenechám, aby mu jeho kruté poznámky naďalej prechádzali.

Nohou kopnem bez nejakého cieľa do skrinky pod sebou, ktorá vydá pri náraze tiché thump. Načúvam tlmeným hlasom a občasnému smiechu, ktorý vychádza z obývačky, zatiaľ čo sedím na linke v kuchyni. Dokážem byť spoločenská len tak dlho, pokým musím prestať a dopriať si trochu času len so sama so sebou aspoň na pár minút.

Prstami zaťahám za koniec pleteného svetra, ktorý som dostala ako jeden z mojich darčekov od Gabrielly. Vyzerá to, že vždy vie, čo mi dať.

Tieto Vianoce sa ukázali ako vcelku dobré – v oboch ohľadoch, aj rodina, aj darčeky. Po tom, čo sme Harryho s Louisom dostali do toho, aby išli do kostola, sme šli: našťastie sa obaja celú hodinu správali slušne. Potom sme šli domov, spravili cookies a pozerali Vianočné prázdniny a Vianočný príbeh. Napriek tomu, že Harry povedal, že oba filmy nenávidí, veľakrát som ho počas nich nachystala usmievať sa a smiať sa. Je skutočne pútavé sledovať ho, keď si myslí, že to nikto nerobí.

Sú veci, ktorých by si na ňom človek nikdy nevšimol, ak mu nevenuje dostatočnú pozornosť. Spôsob, akým sa vždy obzrie po miestnosti, aby sa uistil, že sú všetci v pohode, než svoju pozornosť vráti k obrazovke, alebo spôsob, akým sa ľavá jamka zjavuje na jeho tvári skôr, než tá pravá. Keď sa smeje, nakláňa sa dopredu a ak mu niečo príde výnimočne vtipné, spľasne ruky dokopy. Moja najobľúbenejšia vec z tých, čo som si všimla, je však tá, ako sa mu vytvoria vrásky okolo očí, tesne predtým ako sa objaví úsmev alebo sa začne smiať.

Harry býva tak šťastný bez toho, aby si to uvedomil. Je príliš zatrpknutý na to, aby si všimol, že aj tie najmenšie veci mu prinášajú veľké potešenie.

Mobil vedľa mňa zavibruje a odtrhne moju pozornosť od toho mätúceho chlapca.

Dean: Ahoj, stále ideš na tú moju zajtrajšiu párty?

Párty? Kedy som súhlasila s tým, že pôjdem na párty?

Na moment je moja myseľ prázdna, potom však spomienka na mňa a Abbey, ako mu voláme, vypláva na povrch. Požiadala som ho o zopakovanie toho rande a on ma namiesto toho pozval na jeho novoročnú párty. Hádam, že som sa tak namotala na toho hlúpeho kučeravého imbecila, že som zabudla na môj rozširujúci sa spoločenský život.

A potom mi dôjde, že som nikdy nebola na párty.

Otázky a pochybovanie o mne samej okamžite zaplavia môj mozog. Väčšina tých náhodných otázok zahŕňa môj nedostatok skúseností a to, čo by som mala robiť na párty.

Bože, čo si vôbec oblečiem?

Melanie, upokoj sa. Len sa chovaj v pohode.

Ja: Znie to dobre :)

Odošlem to a hodím do seba zvyšok môjho drinku, než zoskočím dole a pohár dám do umývadla.

„Oh..."

Otočím sa, aby som zahliadla neistého Harryho, ktorý sa očividne necíti dobre v momentálnej situácii. Jeho svetlé zelené oči uhnú z mojej tváre a radšej sa zahladia na stenu.

„Nemusíš sa mi vyhýbať. Beztak som zrovna odchádzala." Prejdem okolo neho a zamierim k dverám. Jeho prsty ma však odrazu zastavia a chytia moje zápästie, jemne ma ťahajúc späť.

„Čo," vyšteknem. Miesto, kde sa jeho prsty dotýkajú mojej kože bolestivo zahorí spôsobom, po ktorom som tajne túžila. Snažím sa to ignorovať, ale nemôžem ten pocit striasť.

Harryho čeľusť sa zatne, než povolí pevný stisk, ktorým držal moju ruku.

„Nič, to je jedno."

Pretočím očami nad jeho neschopnosťou hovoriť a odídem z kuchyne.

„Melanie!" Zavolá otec hore do schodov, ale prestane, keď ma zbadá. „Oh, tu si. Pod von a pomôž nám dať dole vianočné svetlá." Zabuchne za sebou dvere a ja sa zamračím. Totálne neznášam dávať dole svetlá. Každý rok mu musím pomôcť a každý rok skončím v slzách kvôli nedostatku jeho trpezlivosti.

Vyjdem z dverí a jemne ich zavriem, aby som nezatriasla s domom, po ktorom môj otec začal šplhať.

„Mel, chod pomôcť Louisovi so stromami. Nemá šajnu čo vlastne robí," dá pokyn z vrchu strechy.

Neďaleko sledujem ako sa trápiaci Louis pokúša dostať zamotané svetielka z konárov. Ťahá ich až pokým nespadne na bok, keď konečne povolia.

„Potrebuješ pomoc?" spýtam sa so smiechom a on na mňa zazrie. „Hej, som v tom s tebou. Nemusíš sa na mňa naštvať," pripomeniem mu, keď sa postavím na špičky a natiahnem sa za poslednou zostávajúcou šnúrou.

„Na toto som nebol stvorený, Melanie. Fyzická aktivita proste nie je moja parketa," posťažuje sa a unavene sleduje moje počínanie.

„Ale no tak," odfrknem si keď vyslobodím svetielka a stiahnem ich dole. „Toto ani nie je fyzická aktivita, proste si len lenivý."

„Nie som."

„Tak čo si?"

„Rád sám seba považujem za čiastočného gamera a čiastočný kus odpadu."

Hlasný smiech vyletí pri jeho poznámke z mojich úst. Sám sa na sebe potichu zasmeje.

„Povedala by som, že si kus odpadu na plný úväzok. Ďakujem za môj vianočný darček, mimochodom. Hľadala som to tričko vážne dlho. Myslela som, že som ho stratila, ale som rada, že si ho našiel a vrátil mi ho ako darček," poviem sarkasticky. Louis pokrčí ramenami a zohne sa, aby pozbieral šnúry. Opatrne ich omotá okolo svojej ruky a uloží do krabice neďaleko.

„Nechce som riskovať šancu, že ti dám niečo lepšie ako Harry a naštvem ho. Ten mládenec nemá rád prehrávanie. Alebo súťaženie, v tomto ohľade," dodá.

Odfrknem si pri jeho komentári a Harryho momentálnej konkurencieschopnosti.

„O to sa príliš obávať nemusíš. Dal mi kľúčenku, spomínaš?" Moje nohy ma odnesú ku krabici, do ktorej hodím zmotané svetielka. Pritiahnem ju bližšie k nám a začnem tam všetko dokopy pevne baliť.

„Vieš... Harry nie je až taký zlý týpek," povie Louis po chvíli.

Zastanem a postavím sa, vysielajúc jeho smerom zmätený pohľad. Prečo vždy povie, že je Harry dobrý človek, keď nie je? Viem, Louis a jeho pohľad na odsudzovanie ľudí: súhlasím s väčšinou z neho. Ale je hranica medzi odsudzovaním niekoho a odsudzovaním ho z nejakého dôvodu.

„Prečo do našej konverzácie vždy zapletieš Harryho? Vážne to nechápem. Je to hrozný človek. Koniec." Môj pulz sa začne zrýchľovať a ďalšiu šnúru hodím do krabice o niečo prudšie ako tú predtým.

„Vieš, že to nie je pravda-"

„Je. Je to pravda," oponujem. „Nerobí nič okrem toho, že ma ponižuje a núti ma cítiť sa zbytočne. Aj keď zažívam bolesť, pokračuje v smiatí sa na mne. Je bezohľadný hlupák a nerobí nič iné, okrem toho, že ubližuje ľudom a užíva si to!"

„Hej, hej, upokoj sa," Louis položí ruky na moje ramená. „Zhlboka dýchaj, tiger. Prepáč, nevedel som, že k nemu máš tak veľa čo povedať."

Prikývnem a zavriem oči, aby som sa sústredila na svoje dýchanie. Viem, že pravdepodobne mám prehnané reakcie, ale nemôžem si pomôcť. Harry ma tak vyčerpáva a mätie. Vždy, keď ho vidím, chcem mu buď jednu vraziť, alebo nechať sa ním pritlačiť k stene, nechávajúc ho robiť si so mnou čo bude chcieť.

„Poďme dovnútra, dobre?" Navrhne Louis a pošúcha si dlaňami ruky. „Myslím, že mám omrzlinu na jednom z mojich vajec."

***

„Abbey, ja netuším, čo si obliecť a začínam vyšilovať. Čo mám robiť?" Panikárim do telefónu. Deanova párty je za menej ako tri hodiny a ja som sa ešte ani nepriblížila k niečomu obstojnému. Môj módny vkus je rozhodne niečo, na čom by som mala zapracovať. Prejdem prstami po jednom z mojich obľúbencov, bielom svetri nadmernej veľkosti, krátko nad ním uvažujúc, než to zavrhnem.

„Ako to mám vedieť? Vyberám si momentálne svoj vlastný outfit," odvetí, v hlase kúsok otrávenia. „Vyzdvihnem ťa, jasné?"

Povzdychnem si a pripleštím si ruku bezradne ruku na čelo. Nikdy nič nenájdem.

„Dobre, potrebujem ísť. Vidíme sa o ôsmej. A Abbey?" stíchnem. Počúva ma teraz vôbec?

„Čo?"

„Tentoraz ma nezabudni." Usmejem sa, zatiaľ čo ona na druhej strane zastoná.

„Bolo to len raz!" Obháji sa.

„Jasné, jasné. Dobre, maj sa." Umlčím ju a ukončím hovor. Telefón odhodím nedbalo na posteľ, keď sa vrátim k šatníku a zvlečiem sveter z vešiaka. Oblečiem si ho, predtým, ako sa pozriem do zrkadla.

No, lepšie to už nebude.

Preskúmam moje malé množstvo šperkov a rozhodnem sa pre pár náramkov. Jemné zaklopanie spôsobí, že vzhliadnem a stretnem sa s pohľadom Hannah. Na kútiky pier sa jej zakradne úsmev, keď si ma prehliadne.

„Obliekaš si toto na Deanovu párty? Párty, ktorú organizuje chalan, o ktorom stále bľaboceš a snažíš sa ho zaujať? Nie. Nedovolím ti odísť oblečená ako moja stará teta Edie. Pod, nasleduj ma."

Jej prostorekosť ma nikdy neprestane udivovať. Nemyslím si, že je s mojím outfitom niečo zle: myslím, že vyzerám obstojne. Je to ležérne, štýlové a pohodlné. S vedomím, že ma nenechá na pokoji, pokým ju nebudem nasledovať, odídem a idem v jej stopách.

Kľakne si k otvorenému šuflíku svojho šatníka, hľadajúc a vyhadzujúc tričko za tričkom rovno za seba, aby niečo našla. Izba Hannah je úplná katastrofa z neskutočného množstva džínsov a tričiek po podlahe, aj čistých aj špinavých. Inštinktívne začnem jej veci zberať a úhľadne ich skladať, než ich položím späť na posteľ, znovu túto činnosť opakujúc.

„Na, skús toto," povie Hannah keď konečne nájde to, čo chcela. Cúvnem pred čiernym topom, ktorý mi hodí do tváre. Tričko je v mojich prstoch mäkké a mne sa okamžite páči.

To však len do momentu, ako ho rozložím a zbadám jeho dĺžku.

„Nie, v žiadnom prípade." Pustím ho a pokrútim hlavou.

„Prečo nie? Vyzeralo by to na tebe rozkošne!" Povzbudí ma a postaví sa, zvierajúc s úsmevom moje zápästia.

„Vyzerala by som ako idiot a nie je možné, aby ma rodičia pustili z domu, keby to mám na sebe."

„Keby máš na sebe čo? Veci, ktoré sú robené pre teenagerov? Prepáč, ale tvoje tričká a svetre to nespravia." Premiestni svoje ruky a chytí tričko, než ho umiestni do môjho zovretia. „Len to skús. Ak sa ti to ani potom nebude páčiť, nájdeme niečo iné," povie Hannah, zatiaľ čo odíde z izby, zatvárajúc za sebou dvere.

Sledujem ako sa mi sveter zošuchuje po nohách a navlečiem na seba čierny top. Dychtím po tom mať toto za sebou, aby som sa konečne mohla ísť prichystať bez jej módnych rád. Tričko končí asi centimeter nad mojím pupkom a ja sa okamžite cítim príliš odhalená. Som príliš jednoduchý človek: nikdy takéto veci nenosím.

Dvere sa odrazu otvoria a ja si ruky obmotám okolo brucha, aby som sa zakryla. Oči Hannah žiaria a po tvári sa jej rozleje úsmev.

„Vyzeráš tak..."

Pripravím sa na najhoršie, zatiaľ čo prejde ku mne a odtiahne moje ruky.

„Rozkošne!"

Čo?

„Nezakrývaj sa, zlatko. Pre tvoje telo by sa doslova oplatilo zomrieť. Prosím, obleč si to? Dám ti džínsy, ktoré trochu zakryjú tvoje brucho ak chceš. Len ma nechaj obliecť ťa a ak sa ti to nebude páčiť, môžeš sa vrátiť k..." obráti sa k môjmu obľúbenému svetru, „hocičomu, čo hento je." Hannah nájde pár tmavých džínsov a otočí sa, zatiaľ čo si ich obliekam. Zakryjú moje brucho o niečo viac, než bolo predtým a nakoniec sa vzdám tomu, že si to oblečiem.

***

„A... voila!" Hannah mi štetkou prejde ešte raz po tvári, než odstúpi. „Okej, teraz si prajem, aby som bola ty. Pozri."

Opatrne sa postavím z môjho miesta na zavretej mise záchoda a otočím sa. Moje ústa sa otvoria a pri tom pohľade mi unikne zalapanie po dychu. Vyzerám tak... inak. Nie je to tým, že by môj outfit mal nejaký veľký efekt, je to môj vzhľad celkovo. Dievča v zrkadle nie som ja. Je úchvatná, mocná a sebavedomá.

Úplný opak toho, kým som ja.

Vo svojom postojí je vysoká s temným makeuom obklopujúcim jej oči a tesným náhrdelníkom okolo krku. Je zastrašujúca a vzrušujúca a napriek tomu akosi ja. Táto Melanie vyzerá ako ten typ, čo nepočúva rodičov a dostáva sa do problémov, krásna katastrofa, ktorá čaká na uskutočnenie. A najzvláštnejšie je, že čím dlhšie na ňu hľadím, tým viac sa mi páči.

„Páči sa mi to," priznám.

„Dobre, pretože je tu tvoj odvoz," informuje ma.

Otvorím ústa a ponáhľam sa z kúpeľne, berúc so sebou moju džínsovú bundu a bežím do izby nájsť môj mobil.

„Oh, a Melanie, ešte jedna vec," zastaví ma Hannah predtým ako prídem ku schodom.

„Áno?"

„Nebuď príliš neopatrná."

A/N: Som síce prekladateľ, takže s týmto dielom nič nespravím ani ho nezmením, ale o svoje názory/pocity sa môžete pokojne deliť. Ako jeden z čitateľov si rada prečítam aj tie, čo patria ostatným. A samozrejme to tiež motivuje k prekladaniu. :)