Melanie.

Opakovane búcham Carson po pleci, až pokým neprestane a neotočí sa na mňa. Guľatými očami si ma premeria od vrchu až po spodok, skúmajúc každý kúsok môjho zjavu. Nesmelo sa odvrátim a žalúdok mi stiahne, keď si všimnem Harryho, ktorý sa na mňa tiež mračí. Carson si posmešne odfrkne a nadvihne obočie, predtým ako prehovorí.

„Potrebuješ niečo?"

Slová, ktoré sa vo mne hromadili, sa odrazu stratia a potreba odstrániť z neho jej dotyk je neznesiteľná.

„Trénerka Eversová povedala, že ťa potrebuje," snažím sa znieť najpresvedčivejšie ako viem, a dúfam, že neprehliadne moje klamstvo. Zazrie na trénerku a prevráti očami.

„Fajn. Ty," otočí sa a položí ruku na Harryho hruď so zvodným úsmevom, „zostaň tu." Jej úsmev pohasne, keď sa pred odchodom ešte naposledy pozrie na mňa a odkráča na koniec trate. Harryho tvár je bez výrazu, kompletne nepobavená mojimi činmi.

Prižmúri na mňa zelené oči a na jeho tvári sa zjaví náznak otrávenosti.

„Čo, nedostala si dosť pozornosti od toho stroskotanca?" Som prekvapená a zarazená jeho krutými slovami. Sebadôvera, ktorú som si v jeho prítomnosti začala pomaly budovať, sa vyparí, zanechávajúc ma zranenú a zmätenú.

„Prepáč, ja-"

„Čo odo mňa úprimne chceš? Akoby som sa s nikým iným okrem teba nemohol baviť dve minúty bez toho, aby si mi dýchala na krk! Už beztak ťa musím vidieť každú sekundu dňa mimo školu, nemusím s tebou byť aj počas nej," vypľuje, jeho hlas naberá vyššiu hlasitosť, než je potrebné. Jeho jedovaté slová sa mi prerežú cez kožu a pohltia celú moju bytosť. Cítim ako sa mi v očiach hromadia slzy a naštvane si ich zotriem. Všimne ti to, jeho naštvané smaragdové oči skenujú moju tvár, predtým ako zameria pohľad do mojich očí.

„Pozri, čokoľvek si myslíš, že sa medzi nami stalo, nebolo nič a stále to nič nie je. Nemysli si, že len preto, že som „ťa zachránil" pred tým chlapom, tak máme medzi sebou nejaké... puto." Zatne čeľusť a ja cítim, ako sa vnútri rozpadám.

„Ty si... neuveriteľný." Vezme mi to aj hlas, zanechávajúc ma s ničím, čo by som mohla v odpovedi povedať.

„No, tak si na to zvykni," vysmieva sa mi.

Pokrútim hlavou a zvrtnem sa na opätku. Nečakala som, že by to takto dopadlo, aj keď vlastne neviem, ako som si ten výsledok vôbec predstavovala. Ako som mohla byť taká sprostá aby som si myslela, že by ku mne kedy niečo mohol cítiť? A čo je dôležitejšie, ako som mohla byť taký idiot, aby som cítila niečo ja k nemu? Predtým ako by som mohla spraviť ďalší krok, silná ruka mi zovrie predlaktie a zastaví ma.

„Kam ideš?" Znie to takmer akoby bol znepokojený a ja sa zasmejem hneď ako mi tá myšlienka prebehne hlavou... doslova. Harryho obočie sa zamračí na mojej zvláštnej reakcii a ja zovriem jeho zápästie s mojou malou rukou, predtým ako ju odhodím preč.

„Akoby ťa to naozaj zaujímalo. Chceš aby som ťa nechala na pokoji, pamätáš?" Nemôžem zabrániť slzám, ktoré mi tečú po líci.

Nezastaví ma, keď kráčam preč.

Cítim sa, akoby sa mi srdce ubytovalo v krku, spôsobujúc, že medzi vzlykmi hlasno lapám po dychu. Nikdy sa ku mne nikto nesprával tak tvrdo, kruto. Jasné, počula som o sebe ohováračky a klamstvá, ale nikto mi tak bez zábran nepovedal ako sa cíti. Môžem na sebe cítiť nespočetné množstvo očí, zatiaľ čo kráčam nikam konkrétne.

Som tak úbohá.

Náhlivo otvorím dvere do telocvične a vojdem do šatní. Môj plač sa vo veľkej miestnosti ozýva, čo spôsobí, že sa cítim ešte viac osamelo. Chrbtom narazím do skrine a zveziem sa dole, konečne narážajúc na dno.

V čase, keď zazvoní som už úplne vysušená. Moje dýchanie sa spomalí a oči mi pripadajú ťažké. Slzy mi tečú po tvári a ja sa ani nepohnem, aby som zotrela ich cestičky. Čoskoro sa tlmené zvuky hlasov začnú zosilňovať, až sa pretransformujú na bolesť-hlavy-spôsobujúci rachot, keď sa dievčatá prehrnú prednými dverami. Je to akoby som bola neviditeľná: väčšina prejde okolo mňa: niektoré sa na mňa divne pozrú, iné nie. Niektoré si šepkajú a niektoré sú dokonca dosť odvážne na to, aby sa ma spýtali, či som v poriadku.

Ale mňa to nezaujíma, nič k nim necítim.

Vôbec nič necítim.

***

„Hej, idem do obchodu, potrebuješ niečo?" Louis ma ignoruje a namiesto toho má oči naďalej prilepené na FIFA hre.

„TAK POD TY HAJZEL, POHNI SA!" Vrieska na obrazovku a silnejšie stláča ovládanie. „Čo!" zakričí, keď jeho virtuálny protivník strelí loptu priamo do jeho brány.

„Si v tej hre dosť na hovno," poviem so smiechom. Strelí po mne pohľadom, než vráti svoju pozornosť späť k obrazovke.

„Úplný odpad, presne to to je," zamrmle, zatiaľ čo stračí tlačítko a TV sa vypne.

„Ideš?" Ustúpim, keď sa okolo mňa prepchá a zavrie za sebou dvere.

„Hej, len si chcem zobrať pár vecí." Louis ma nasleduje dole schodmi a obuje si topánky, čo má hodené pred prednými dverami. Neviem, ako mu to prešlo bez toho, aby naňho moji rodičia kričali. Prstami z linky zoberiem malý zoznam spolu s kľúčmi od auta. Phyllis prekvapivo naštartuje bez problémov a ja s ľahkosťou vyjdem z príjazdovej cesty. Pár minút je ticho a ja si vtedy uvedomím, že toto je prvý krát, čo som s Louisom sama. Väčšinu času som trávila s Harrym, od čoho si budem musieť odvyknúť.

„Pýtala si sa ešte niekoho, či ide?" Pokúša sa opraviť pokazený ohrievač, ale čoskoro sa vzdá a oprie sa do sedadla.

„No, v skutočnosti som sa ani teba nepýtala či ideš, pýtala som sa len, či niečo nepotrebuješ."

„Ako povieš premúdrelec, moja chyba." Zdvihne ruky v hranej porážke. Louisove ruky vyletia dopredu a moje telo tiež, predtým ako ma to hodí naspäť do sedačky, keď Phyllis zastane a znovu sa naštartuje. „Vážne by si potrebovala nové auto," prehlási očividné.

„Pokúšala som sa to mojim rodičom povedať, ver mi." Pritlačím nohu silnejšie na plynový pedál a obehnem starší pár, ktorý sa rozhodol, že pôjde 20 pod rýchlostný limit.

„Nezarábaš?" spýta sa Louis.

„Nie," odpoviem s povzdychom. Pýtala som sa mojich rodičov už predtým, ale odpoveď bola vždy nie.

Na moment je ticho. Odrazu sa jeho tvár vyjasní a pozrie sa na mňa. „Vieš čo by si mala spraviť? Umývať autá v plavkách. Ty, Hannah... červené opätky a čierne bikiny." Vybuchnem pri tej predstave do smiechu. Príde ešte s pár ďalšími nápadmi, všetky obsahujú čo najmenej oblečenia. O pár minút neskôr prídeme do obchodu a Louis je v momente preč. Zoberiem vozík a tlačím ho cez uličky, pričom doňho hádžem všetko zo zoznamu. Nadskočím, keď sa za mnou ozve hlas, zatiaľ čo skúmam nespočetné množstvo cereálií.

„Chcem Trix." Otočím sa a vidím Louisa ako vkladá do košíka štyri balíky kyslých cukríkov, spolu s balíkom Skittles a M&M'S.

„Po prvé, neminiem tridsať dolárov hodných cukru a po druhé, máš hrozný vkus na cereálie." Pokrčím nos keď vyberiem červenú krabicu a pozerám na kresleného zajaca.

„Prosím?"

Prevrátim očami a na jeho tvári sa zjaví obrovský úškrn. „Za toto mi dáš jeden z tých balíkov," dodám, keď pridám tie hrozné cereálie do košíka. Ako kráčame pomedzi uličky, všímam si, koľko pohľadov nám ľudia venujú. Jedna z matiek sa snaží nezízať na nás a nie-príliš-jemne chytí svoje dieťa za rameno v ochrannom geste, keď prechádzame okolo.

To ma naozaj trápi.

Stane sa to znovu o chvíľu neskôr a ja sa rozhodnem voči tomu niečo povedať. „Môžem vám s niečím pomôcť?" Vyzvem dve dievčatá, ktoré majú asi pätnásť, keď na nás pozerajú a začnú si šepkať. Louis sa nepohodlne ošije a viem, že môže tie odsudzujúce pohľady cítiť tiež. „Prečo sú ľudia takí neslušní?" spýtam sa potichu, keď odkráčame preč a čakáme v rade na zaplatenie. Neodpovie, namiesto toho začne vykladať košík.

Louis znovu neprehovorí, až kým nie sme takmer doma.

„Takže, čo sa to deje s tebou a Harrym?" Môj pulz pri vyslovení jeho mena zrýchli a ja si v hlave prehrám Harryho predchádzajúce slová, aby som si pripomenula, aký kus nekvalitného opičieho hovna je.

„Nič, vôbec nič." Moje hánky sa podvedome zovrú okolo volantu tesnejšie. Neťahá zo mňa viac informácii a ja som za to vďačná.

„A čo Donald?"

„Dean?" opravím ho.

„Čokoľvek, čo jeho meno sakra je – randíte spolu?"

„Ani nie, ale pozval ma na budúci týždeň na jeho párty," odpoviem jednoducho a krátko na neho pozriem.

„Párty? Aw, naša malá Melanie dospieva." Louis vystrčí spodnú peru a postrapatí mi vlasy. Odstrčím jeho ruku preč a znovu získam kontrolu nad volantom. „Takže máš toho chalana rada?"

„Myslím, že hej, asi," odpoviem.

„Ale?" Načrtne Louis, čakajúc na odpoveď.

„Vždy nado mnou potrebuje mať nejakú kontrolu. Akože, vždy sa musí dotýkať mojej ruky alebo inej časti tela. Možno len preháňam, neviem." Ku koncu sa ponáhľam a pokrútim hlavou nad mojou hlúposťou.

„Tak fajn, toto nerobím často, ale je čas, aby som bol vážny." Louis si dramaticky popuká hánky a povzdychne si. „Vieš, ak ten zasran niekedy spraví niečo, čo sa ti nebude páčiť a budeš potrebovať pomoc, neboj sa zavolať Harrymu alebo mne." Vybuchnem do smiechu, čo Louisa zmätie. Harry? Prosím, ten by som mnou neprehovoril ani keby som posledné dievča na planéte.

„Dobre." Rozhodnem sa, že sa s ním o tom nebudem hádať, aby som nemusela vysvetľovať moju predchádzajúcu tvrdosť a nedôveru voči tomu nevychovanému kučeravému chalanovi.

On to mne dopekla tiež nikdy nevysvetlil.

A/N: Nová časť sa oneskorila o dva dni, ale v piatok som naozaj nemala čas a včera sa mi preklad v polovicu zmazal, tak ma to naštvalo a nechala som to na dnes :)