„Bral ste ma so sebou, len aby som tu sedel?" opýtal som sa znudene, pozerajúc ponad Drexolovo plece na obrazovku počítača. Mal som za to, že ak ma berie so sebou, dá mi trocha voľnosti. A nie, že budem musieť posedávať naokolo, akoby som mal niečo zničiť, sotva sa toho dotknem. „Lebo sa začínam naozaj vrcholne nudiť."

„To ale nie je môj problém."

„A koho? Bol to váš nápad." Ľavé oko som mal ešte poriadne napuchnuté, ale už som naň videl o niečo viac. Zvyšok tela ma ale ešte stále otrasne bolel. A hlavne asi chrbát, po ktorom som určite musel dostať tou otrasnou kovovou tyčou. Inak som si to nedokázal vysvetliť. Prešlo pár dní, počas ktorých som zostal ešte stále pod zámkom, no s tým, že za mnou nepúšťali nikoho. Lebo vraj by som sa znova pokúsil o útek a ja neviem čo.

„Lebo mi bolo jasné, že ak by som ťa nechal ešte chvíľu tam, zbláznil by si sa."

„Trhnite si, hej? Fakt neviem, ako by ste sa cítil na mojom mieste." Výsmech som nečakal, ale aspoň ma konečne donútil, aby som sa pohol z miesta. Niežeby som išiel hľadať niečo konkrétne. Od toho tu bola Rena, ktorú Drexel na rozdiel odo mňa do domu pustil. Výslovne jej zakázal niečo odniekiaľ vziať, no aj tak mohla naraziť na dosť zaujímavé veci. Ja som sa chcel pozrieť hlavne do izby, ktorá kedysi patrila Camile. Neviem čo som dúfal, že nájdem. Možno niečo...niečo čo by ma presvedčilo, že jej slová neboli pravdivé. Že nie je žiaden klon, ako hovorila.

Teraz nehovorím, žeby mi to nejako vadilo, ale stále som plne celú záležitosť nepochopil. Ako-tak mi to vysvetlila to áno, ale zostalo veľa nezodpovedaných otázok. Dúfal som ale, že ak sa úspešne vráti, veľa mi povie aj jej brat. Zjavne nebude ľahké si nájsť k nemu cestu, hlavne ak je ohľadne nej veľmi ochranársky, ale mohlo by sa mi podariť. Ak chlapec pochopí, že aj ja, aj on chceme pre Camilu len to najlepšie, nemali by sme mať problémy.

„Idem sa prejsť," oznámil som, nečakajúc na povolenie. Chcel som si dať kolečko okolo laboratória, ktoré sa zdalo fakt veľké. Keď o ňom občas padla reč, ja osobne som si predstavil jednu miestnosť s počítačom a skúmavkami. Nič viac. A nie pomaly celý tajný bunker, rozdelený na množstvo menších miestností. Chladné plechové steny by pôsobili určite veľmi nehostinne, kedy ich neosvecovali oranžové neonky. Aj tak som si ale nedokázal predstaviť, že toto je miesto, kde Camila trávila toľko času. Nehodila sa mi do tohto prostredia o nič viac, ako do PHPV. Ja keď som na ňu pozriem, snažím sa vidieť niečo úplne iné, ako...ako toto tu.

„Ak niečo rozbiješ..."

„Zas až tak nešikovný nie som," zamrmlal som tak skôr pre seba, vchádzajúc do miestnosti po mojej pravici. Natrafil som v nej na veľký stôl, nad ktorým bolo veľké okrúhle svetlo, na počítač ale s o dosť menšou obrazovkou a nie na celú stenu, ako ten za ktorou sedel Drexel, ale hlavne na skrinky, ktoré mali zaujímavý obsah. Spredu boli presklené, takže som dokonale dovidel na množstvo malých skúmaviek, ktoré v sebe ukrývali bledunko žltú tekutinu. Zjavne sérum, ktoré musí Camila brať.

Inak som sa ale nemal na čo pozrieť. Vysoké plechové skrine boli na zámok, od ktorého číselný kód som samozrejme nemal. A ani som ho nechcel. Netúžil som vedieť, čo sa v nich nachádza. K počítaču som si na chvíľu sadol, ale keď aj ten vyžadoval po mne akési heslo, šiel som ďalej. Ďalšia miestnosť v sebe ukrývala zjavne len náhradné zdroje pre počítače a tak, tá pri dverách čisto počítač a najmenšia bola zamknutá.

„Čo je za tými zamknutými dverami?" zakričal som Drexelovi.

„Zbrojnica, do ktorej sa ani jeden z nás nedostane." So založenými rukami som preskúmal dvere ešte raz, ale vyzerali plne nedostupne. Zaujímalo ma ale, čo sa za nimi schováva. Ak bol Morgan Warner tak dobrý, ako sa hovorilo a ak mal po boku Camilu, mohli spolu zostrojiť hocičo. Dokonca zbraň, ktorá by mohla vyhubiť polovicu komunity. „Ak chceš, choď do domu a skontroluj Renu."

„Chcete mať súkromie na tie vaše tajné kódy, všakže?"

„Tie kódy nie sú tajné Black. Musíš ich len vedieť čítať." Prevrátil som očami a pomaly sa pobral hore schodmi. Dvere sme nechali otvorené, takže som nemal problém dostať sa do obytnej časti. Predtým som si ju už trocha prešiel a poviem vám, že vo mne dobré pocity nezanechala. Možno za to mohli rozhádzané veci a stále viditeľné stopy krvi, ale nemal som ten pocit, žeby sme sa tam mali motať. Hlavne, ak mi pri pohľade na každú jednu vec, mysľou prebehla spomienka na Camilu. Na moment, kedy som mal možnosť ju objímať, alebo spať po jej boku. Na všetky okamihy, ktoré som mohol stráviť pri nej, no nevážil som si to.

„Rena!" Jej meno som skríkol na celý dom, len aby som mal istotou, že ma bude počuť. A, že možno prestane s nekalými vecami skôr, akoby som ju prichytil. Schodmi som na poschodie vyšiel pomerne rýchlo a vstúpil hneď do prvých dverí. Všetky mali na sebe napísané komu patrí a preto som nadobudol odvahu, keď som na nich uvidel jej meno. Krásnym písmom vypálené do bledého dreva, z ktorého boli vyrobené. Musel som uznať, že celý dom pôsobil vrcholne luxusne. Krémové steny, bledá podlaha, alebo dlhý chlpatý koberec, ktorý sa od schodov tiahol až k dverám na konci. Slová mama a otec, ich krásne zdobili, ale v tej danej chvíli vo mne vyvolali ešte väčší smútok. Aj za jej, ale hlavne za mojimi rodičmi. Drexel hovoril, že sa s ním môj otec spojil včera večer, čiže som si aspoň mohol vydýchnuť, že sú obaja v pohode.

„Neboj sa, nerozhodla som sa ukradnúť nič," odsekla, sotva som otvoril dvere. V izbe ma ale nevítalo nič príjemné. Aspoň teda z tej pocitovej stránky. Zasiahlo ma, že všetko naokolo kedysi patrilo dievčaťu, ktoré som tak ľúbil a o ktoré som sa tak bál. Steny tmavofialovej farby so sivým kobercom, čierno-biely nábytok a hlavne krásna veľká kovaná posteľ. Ešte aj ten spôsob akým bola ustlaná mi vyrazil dych. Veľa ozdobných vankúšov pekne poukladaných, chlpatá deka bielej farby prehodená na jej konci, alebo fialová nariasená prikrývka. Vedľa na nočnom stolíku mala zarámovanú fotku rodiny a vedľa nej fotku, na ktorej bola s nejakým chlapcom. Vzal som ju opatrne do rúk, ale až keď som si ju obzrel pozornejšie mi došlo, že je to určite jej brat. Camila tam mohla mať maximálne dvanásť, no krásna bola už vtedy.

„Čo tu vôbec hľadáš?"

„Zisťujem si, koho sme to vlastne nechali bývať pod našou strechou." Z jednej zo skriniek vyhádzala akési papiere, ktoré mňa ale nezaujímali. Príliš ma zaujala tá fotka. Netušil som, o koľko je Matt od nej starší, no pôsobili tam naozaj rozkošne. Obaja boli rozvalení v piesku, držali sa za ruky, pričom fotka bola fotená zhora. Určite museli byť za stenami komunity, lebo tak jemne vyzerajúci piesok by sa inde len tak nenašiel. „A ešte kým nezabudnem. Je ti dúfam jasné, že ak by si Shawnovi vtedy nejako vážne ublížil, zabila by som ťa."

„Samozrejme." Všimol som si, že spod postele vytŕčal akýsi strieborný kufrík, ktorý ma pomerne dosť zaujal. Fotku som vrátil na miesto a vytiahol kufrík. Čakal som v ňom všetko, ale niečo ako dron teda naozaj nie. Videl som ich za svoj život zblízka len málo, ale tento vyzeral naozaj krásne. Čierny chrómovaný povrch, šikovne schovaná kamera, alebo pomerne zložitý ovládač ktorý bol k nemu priložený. Bol som si ale istý, že Camila presne poznala funkciu každého tlačítka. „No len aby si vedela, mojim cieľom bolo mu ublížiť čo najviac."

„Dôvod?"

„Mám pocit, že pokus o vraždu je dosť vážny dôvod." Nemal som za potrebuje jej niečo ďalej vysvetľovať. Smiech ako reakciu som ale nečakal ani tak. A hlavne nie, žeby v momente zahodila papiere a vstala na nohy. Musel som uznať, že celá odetá v čiernej pôsobila jej výrazná farba vlasov fakt dobre. Hlavne, keď ich mala vypnuté do drdolu a pár pramienkov jej padalo do tváre.

„Absolútne ho nepoznáš. Nevieš aký bol, než sa mu to všetko stalo a preto máš k nemu taký postoj aký máš. Shawn takýto nikdy predtým nebol. Samozrejme, bol to prísny vodca ktorý chcel pre svojich ľudí len to najlepšie, ale cudzincom pomáhal hádam zo všetkého najradšej. Keby ste prišli také dva mesiace dozadu, všetko mohlo byť inak."

„Dva mesiace dozadu sme ešte bojovali o holé životy, takže si prosím nemysli, že my sme k vám prišli z nejakého príjemného miesta, kde sme mali na ružiach ustlané." Nerád som spomínal na PHPV. Stalo sa tam veľa podlostí a hlavne veľa krivdy, ktorá vo mne zanechala veľmi silnú potrebu sa pomstiť. Za všetku bolesť ktorú Camile spôsobil, som chcel nechať Carleyho trpieť. „Nedokážeš si ani predstaviť, ako to za stenami PHPV vyzerá."

„A ty si nedokážeš predstaviť, čím som za posledné dva mesiace prešla ja. Takže myslím, že sme si kvit." Hnusne po mne zazrela, pričom som sa musel veľmi krotiť, aby som nejako rázne nezasiahol. Radšej som ale len zavrel kufrík a opatrne sa pobral jej smerom. Využil som, keď sa opäť zohla k papierom, no moment prekvapenia som napokon pobabral. Skôr, než by som jej čo i len položil ruku na plece, som bol chrbtom pritisnutý ku stene, s čepeľou noža na krku. Renine oči doslova horeli nenávisťou ku mne a k tomu, čo som si dovolil urobiť pár dní dozadu. Mala však právo ma nenávidieť, lebo som sa choval naozaj odporne. Smutné ale, že zároveň nevyhnutne.

„Už aj ty volíš jeho praktiky?"

„Ak sa ešte raz opovážiš k nemu priblížiť, zabijem ťa Camile na očiach, sotva sa vráti. To ti garantujem," sykla potichu, no vďaka bezprostrednej blízkosti som ju dokonale počul. Nedalo by sa ale povedať, že som sa aj skutočne bál. Bolo mi jasné, že mi nič neurobí, len sa chce trocha predviesť. „To, že nevieš aký Shawn v skutočnosti je, ti ešte nedáva právo mu ubližovať."

„Prestaň si konečne zakrývať oči pred pravdou a prijmi skutočnosť. On už nie je ten Shawn, ako pred tým celým." Jasné, že som všetko ohľadne tej udalosti nevedel, ale včera sme sa s Evanom trocha porozprávali. Samozrejme po menšej výmene názorov, keďže som sa nevhodne správal aj podľa neho. „Sama musíš uznať, že sa správa neprimerane kruto."

„Ak to je cena za prežitie, nebudem mu brániť. Lebo kým je nažive, ja neprestanem veriť v to, že si spomenie."

„Si naivná, ak veríš v zázraky." Stačilo mi, aby som do nej zľahka strčil a v momente som bol voľný. Presne ako som si myslel. Nemala v pláne mi nejako ublížiť, len sa chcela hrať na niečo, čo nie je. „Ja chápem, že teraz je toho na teba veľa, držať všetko pokope si vyžaduje veľa sily, ale...nemeň sa na rovnakú bezcharakternú sviňu, akou je Shawn teraz."

„Ak si taký expert, pomôž mi. Evana som poverila inou úlohou, takže miesto mojej pravej ruky ponúkam tebe."

„Prečo by som mal prijať?" Založil som si ruky na hrudi a pomaly prešiel k posteli. S pohľadom znova upretým na fotku som klesol na jej kraj a vzal ju do rúk. Ten pohľad na Camilu ako na mladučké dievča ma neskutočne rozhodil. Vyzerala tak nevinne a šťastne. Nepoznala krutosť dnešnej spoločnosti, ktorá ju chcela zabiť. „Nie som práve človek, ktorému by si mala dôverovať."

„Nemala by som, ale risknem to. Či už si to priznáš alebo nie, sme v rovnakej pozícii. Zubami nechtami sa držíme ľudí, ktorí nás v skutočnosti nemilujú." Pokrútil som nesúhlasne hlavou. „Zamysli sa predsa. Ak by ťa naozaj milovala, neodišla by. A hlavne nie počas noci, kým si spal."

„Vyprosím si, aby si sa starala do nášho vzťahu. To čo sa stalo, je čisto medzi mnou a Camilou." Plánoval som si fotku zobrať so sebou. Možno sa jej ani oni dvaja po návrate potešia. Na detstvo zjavne zlé spomienky Camila nemala. „Ak chceš, aby som s tebou pracoval, reči ohľadne súkromia pôjdu bokom. Ja sa nebudem pýtať na Shawna a ty na Camilu."

„A kto si teraz zakrýva oči pred pravdou?" Ja som to nebol. Jej slová nemali v sebe ani štipku pravdy. Nemala ani poňatia, čo sa medzi nami stalo a preto nemala žiadne právo tvrdiť, že ma Camila nemiluje. Ak by to bola pravda, chovala by sa inak. Ona sama by mi tie slová nepovedala, nebozkávala by sa so mnou, nedovolila by mi, aby som sa s ňou vyspal...nič z toho by sa proste nestalo. Ona nebola taká, ktorá by mi v podobnej veci klamala. To určite nie. Nikdy.

***

„Aspoň ste našiel to, kvôli čomu sme tam išli?"

„Bohužiaľ nie," priznal Drexel, sotva zliezol z rebríka. Pobudli sme tam ešte poriadne dlho a o to ťažšie sa mi zjavne odchádzalo. Keď Rena odišla z jej izby, podrobne som to tam prešiel. Prehľadal som zásuvky či niečo nenájdem, ale aj tak ma najviac dostala jej skriňa. Ani nie tak oblečenie, ale album ktorý som našiel zahrabaný medzi svetrami. Bolo v ňom veľa fotiek, ktoré mohli byť tak maximálne rok staré. Camila na nich vyzerala takmer na vlas rovnako, akurát šťastnejšie. Matthew už nebol ani na jednej, ale zvyšok jej rodiny mi vyčaril úsmev. Hlavne jej malé sestry. Na fotkách, kde boli s Camilou a mali na sebe do bodky rovnaké oblečenie vyzerali neskutočne zlato. „Ale ty si zjavne našiel suvenír."

„Iba niečo, čomu by sa mohla Camila potešiť keď sa vráti." Nemohol som tam ten album nechať. Jednak kvôli sebe a určite ho ani ona sama neodmietne. „Odkiaľ vlastne viete, že som si niečo vzal? Hrabal ste sa mi v batohu?"

„Bolo mi jasné, že naprázdno by si neodišiel." Pravda. A bol by som aj hlúpy, keby to urobím. To, že som chlpatú deku ktorá bola zložená na posteli vzal tiež, som držal ako skutočné tajomstvo. Na jednej strane sa mi páčila a na druhej by som si rád pozrel Camilin výraz, keď ju uvidí. Prvotne som si myslel, že je tá deka len taká tuctová, ale opak bol pravdou. Striebornou bolo na nej vyšité jej krstné meno a to naozaj krásnym ozdobným písmom.

Premýšľal som, či mu poviem o návrhu ktorý mi dala Rena, ale zjavne bude najlepšie, ak pomlčím. Ona sama povedala, aby sme sa večer stretli a v pokoji to celé prebrali. Vysvetlí mi, čo bude odo mňa potrebovať a ja sa potom vraj rozhodnem, či sa na tú hlúposť upíšem. Popravde som nevidel dôvod aby som jej pomáhal. Nič som jej nebol dlžný.

„Ak by ste sa tam niekedy v budúcnosti vrátil, určite mi dajte vedieť."

„To tak skoro nebude. Sám sa nedostanem nikam a pochybujem, žeby sa Camila vrátila v priebehu niekoľkých dní." Sledoval som Renu, ako kráčala asi pol metra pred nami a neustále sa obzerala. Akoby doslova na niekoho čakala. V pravej ruke zvierala mačetu, s ktorou by som sa teda zblízka zoznámiť nechcel. Ešte kým ju mala len tak neškodne pripevnenú ku stehnu bolo všetko v pohode, ale zrazu si získala u mňa veľký rešpekt.

„Nikdy som sa na to nepýtal, ale začo jej brat vlastne sedí? A hlavne vo väzení tak ďaleko od komunity?"

„Oficiálna verzia je krádež dôležitých spisov. Nič tak hrozné ak sa nad tým zamyslíš, ale ľudia ako Carley celú udalosť nafúkli a dostali ho za mreže. Nikto teda nevie, čo bolo skutočne vo veci a či sa Matt vôbec niečoho dopustil. Podľa mňa..." Nestihol dopovedať, keď sa kanalizáciou zrazu ozval výstrel. Znel pomerne hlasno, čiže asi nebol od nás moc ďaleko. Všetci traja sme sa v momente prikrčili a opreli o stenu. Pozrel som na Renu, ktorá ale po chvíľke dala signál, aby sme pokračovali. Zaváhal som, ale koniec koncov nebolo na výber. Ani zostať na mieste nebola žiadna výhra.

„Zostaňte hlavne ticho a choďte pomaly. Nesmieme vzbudiť pozornosť inak je po nás."

„Ty vieš kto strieľal?" opýtal som sa pošepky. Prikývla, podávajúc mi zbraň spoza svojho opaska. Neprijal som ju rád, ale pre pokoj na oboch stranách som ju odistil a pevne zovrel v pravej ruke.

„Hrdlorezi...ako im hovorím ja." Ešte stále prikrčení pri stene sme kráčali ďalej, až sme prišli na koniec chodby. Ďalej sme už mohli ísť len doprava a práve tam...práve tam nám cestu zastali nejakí muži so sekerami v rukách a šatkách, ktoré im zakrývali ústa. Nechápal som prečo, ale rovnako som nerozumel ani zbrani, z ktorej sa pred chvíľou zjavne strieľalo. Snažila sa pôsobiť ako brokovnica, ale pri lepšom pohľade by ste si všimli, že je to niečo oveľa nebezpečnejšie.

„Prečo mám pocit, že oni sú jedna z vecí, s ktorými potrebuješ pomoc?"

„Takéto reči až večer. A teraz otočka...musíme vypadnúť čím skôr a nájsť inú cestu späť." Skôr než som sa nazdal, som už na rohu čupel len ja. Dával som pozor, aby si ma nikto z nich nevšimol, no zároveň som pozorne sledoval dianie. A hlavne telo, ktoré ležalo v obrovskej kaluži krvi pri nohách muža, so spomínanou zbraňou v rukách. Bol poriadne vysoký, s tmavými vlasmi zastrihnutými nakrátko po bokoch. Každopádne ale pôsobil ako typ, s ktorým by som nechcel mať nič spoločné. Radšej som sa pobral za ostatnými.