62. /Camila/
„Kedy si konečne sadneme a porozprávame sa, ako si mi sľúbila?" opýtala sa Evie, pričom ja som si myslela, že všetci naokolo mňa už spia. Už dobrú hodinku som si sama posedávala pri ohni, ktorý žiaril v tme púšte. Ani sa mi nechcelo veriť, že som späť, tu uprostred ničoho, obklopená snehom a pieskom. Oheň s mojimi neviditeľnými stenami nás udržali síce v akom takom teple, ale...nebolo to nič moc. „Išla som s vami, ale len z dôvodu, že som nemala na výber."
„Evie, ja viem, že si zmätená zo všetkého, ale..."
„Nemáš na mňa čas, čo?" Unavene som k nej vzhliadla a zašla si rukami do vlasov. Prečo si dopekla každý myslel, že sa potrhám kvôli tomu, aby boli spokojní? A čo môj život a moje problémy?
„Mám toho veľa, musíš ma pochopiť."
„Chápem, len ma mrzí, že...ale nechaj tak. Nemá to cenu." Nechápavo som nad ňou pokrútila hlavou a následne pozrela späť do ohňa. Mala som si ísť zjavne ľahnúť vtedy, keď Grayson. Aspoň by som už mala pokoj. „Dobúr noc."
„Aj tebe," odpovedala som úplne automaticky, bez nejakého citu navyše. Na súcit, lebo niečo podobné, som bola priveľmi unavená a nemala som vôbec žiadny záujem za ňou chodiť a prosiť sa jej. Radšej som hodila do ohňa ešte pár konárov a potom sa pobrala do jedného z troch stanov. Matt vravel, že sa vyspí v aute, aby sme mali súkromie, začo som mu bola vrcholne vďačná. Chcela som pár chvíľ s Graysonom osamote, aj keď som dobre vedela, že nás žiadne veselé reči nečakajú. Obaja sme boli smutní z odchodu a vydesení z toho, čo príde potom.
Kabát som si mohla pokojne vyzliecť, ale zvyšok oblečenia som si nechala. Opatrne, aby som ho nezobudila, som si ľahla, ale sotva som si zložila hlavu, sa ku mne otočil a prehodil si cezo mňa ruku. Určite čakal, kedy konečne prídem. A preto som sa od neho ani neodtiahla, skôr naopak. Pritúlila som sa k nemu, ako sa len dalo a čelom sa mu oprela o hruď. Mala som dosť a pocit, že v jeho objatí na to zabudnem, bol veľmi príjemný a hlavne lákavý.
„S Evie sa netráp. Keď bude čas, všetko si vysvetlíte." Zjavne tých pár slov počul, lebo to nehovoril asi len tak. „Určite chápeš, že nemá poňatia, čo sa vlastne okolo nej deje."
„Chápem, lenže mám teraz aj dôležitejšie povinnosti, ako je ona." Bohužiaľ. Nič nemalo byť takto. Po svojom návrate som čakala pokojný život, ako do vraždy rodičov. Chcela som, aby sa všetko vrátilo do starých koľají a ja som mohla zas nadávať, aký nudný život vlastne mám. Celé dni som chcela tráviť v laboratóriu, kde by som sa ale s prácou nikam nenáhlila. Robila by som podľa svojho vlastného tempa, čas by ma netlačil a všetko by bolo jednoduchšie.
„Ako napríklad mňa, že?"
„Fandíš si?" podpichla som ho a pevne ho objala. Bol tu, naozaj odišiel spolu so mnou a nechal svojich rodičov doma. Videla som, ako jeho mama plakala a aj napriek všetkému, mi jej bolo ľúto. Veľmi svojho syna milovala a ja som teraz musela byť v jej očiach ešte väčší nepriateľ, ako Carley. Vzala som jej milované dieťa, ktoré mala doteraz na dosah ruky. „Neľutuješ, že si šiel so mnou?"
„Nemám čo ľutovať. Áno, naši mi budú chýbať, ale...milujem ťa. A preto je moje miesto po tvojom boku." Opatrne mi pritisol pery na čelo a ja som pritom tuho privrela oči. Znova som premáhala slzy. Bála som sa. Veľmi som sa bála, čo sa stane a čo ma tam bude čakať. Nebola som preč ani mesiac, ale predsa som mala pocit, že keď tam znova vkročím, všetko bude inak. „Potrebuješ ma, aj keď si to niekedy nechceš pripustiť."
„Áno," priznala som potichu. Potrebujem ho, ale nie v takom smere, ako si on zjavne myslí. Nepotrebujem, aby ma niekto ochraňoval na každom kroku a aby mi stále stál za chrbtom. Potrebujem niekoho, kto ma podrží, keď to potrebujem a niekoho, kto mi bude stále pripomínať, aké je to byť normálny človek. Lebo v toľkej práci, ktorá ma čaká, by som veľmi rýchlo mohla zabudnúť, čo je to byť obyčajný smrteľník, ktorým som v podstate bola. „Ale aj ty potrebuješ mňa."
„Nikdy som netvrdil opak. Ak už pre nič iné, nechcel by som byť na listine tých, ktorí ti niekedy ublížili natoľko, aby si sa im rozhodla pomstiť."
„Hej!" šťuchla som ho do ramena, načo som si ale vyslúžila tak krásny bozk, až mi jeden ani nestačil. V podstate sme si plnili to, o čom sme hovorili v PHPV. Odišli sme a chystali sme sa začať odznova. Na neutrálnej pôde, kde nás dokopy nepozná skoro nikto. „Raz si mi už srdce zlomil, na to nezabúdaj."
„Pozor, to bolo vzájomné. Alebo by som skôr povedal, že každý si zlomil srdce sám, lebo priveľmi uvažovať. Však?" Prikývla som. V podstate to tak bolo. Aspoň z mojej strany určite. Keby si v hlave neskladám konšpirácie, bolelo by to menej a oveľa ľahšie by som sa mu dokázala ozvať. Ale ja nie. Ja som musela prikladať drevo do už tak veľkého a divokého ohňa.
***
„Som rada, že pracujete na tej stene," povedala som Jamime, sotva nás previedla priechodom dnu, do komunity. Privítanie bolo rovnaké, ako som aj čakala. Žiadne. Nevpustili nás dnu skôr, ako prišla, aj so starou radou, ktorá ma minule natoľko odmietala a posielala tam, odkiaľ som prišla. „Ako to ide s tou ropou?"
„Vyjednali sme tak dobré ceny, ako sa len dali. S našim terajším postavením to lepšie nebude." Celý týždeň cesty som si lámala hlavu, ako toto prvé stretnutie asi pôjde. Predsa len nás prišlo trocha viac, ako minule. Ale nezdalo sa, žeby im niekto z mojej skupiny vyslovene nesadol. Teda až na mňa. Stále som tu bola podľa všetkého nevítaný hosť. „Dúfam, že na tom hodláš niečo zmeniť." Prikývla som, ale...ona sa ani tak nepozerala na mňa. Stále sa obzerala dozadu, akurát som netušila, koho tak veľmi sleduje.
„Čo všetko máte v sklenej veži?"
„Neboj sa, už sme ju pre teba celú vypratali. Rob si tam čo chceš...slečna diktátorka." Prevrátila som očami, ale aby sa to celé nezvrtlo na hádku pubertiačok, nepovedala som ani slovo. Iba som pevnejšie stisla Graysonovu ruku, aby sa odo mňa ani nepohol. Po prvé som im neverila a po druhé som aspoň jeho mohla vnímať ako svoj oporný bod. On, Evan, Drexel a Evie zjavne čakali niečo oveľa iné, než túto kopu trosiek a sutín. Nikomu som doteraz nepovedala, do čoho presne ideme, aby...no aby som zbytočne nerobila rozruch a všetko. Aj tak sme mali počas uplynulého týždňa niekoľko vážnych debát, ktoré nie všetky dopadli dobre. „Dúfam, že sa nás nechystáš všetkých vykopnúť do púšte."
„Jamima!" zahriakol ju Jade, ktorý ešte stále veľmi ochotne ťahal za sebou Hardinga s putami na rukách. Postupne som počas nocí Graysonovi všetko ohľadne neho vysvetlila a rovnako som mu povedala aj o holograme, ktorý zanechal Morgan. Nechcela som, aby boli ešte medzi nami nejaké tajomstvá. Hlavne nie také, ktoré by nás dokázali rozhádať.
„Si na jej strane, Jade?"
„Prestaň prosím." Vďačne som sa na neho usmiala, ale keď som znova pozrela na sklenenú budovu, ku ktorej sme mierili, nepríjemne sa mi rozbúchalo srdce. Nedala som na sebe poznať, že mám strach a najradšej by som utekala, ale bolo to práve tak. Lebo ako ľudia vychádzali von a sledovali náš príchod, cítila som sa neskutočne nepríjemne. Správy sa už určite rozniesli, Jamima sa o to musela postarať. Skoro každý na mňa pozeral maximálne nenávistne, hoci ma vôbec nepoznali. Mnohí ma možno videli po prvé v živote, ale už ma odsúdili. A prečo? Že som im ponúkla svoju pomoc a budem sa snažiť dať toto miesto znova dokopy?
„Mám prestať? Ja? Ja som snáď tá, ktorá to tu všetko chce mať pod palcom?"
„Nie, lebo si nemala na to dosť odvahy," odpovedala som pokojne, ale pritom dosť hlasno, aby ma každý počul. Musela som ukázať odvahu, aby si všetci všimli, že sa im nepodarí ma zastrašiť, nech by sa pozerali akokoľvek škaredo. „Už pri našom prvom stretnutí som ti hovorila, aby si sa ujala vlády ty, ale nechcela si."
„Iba nedávno mi zomrel otec, ak by si už zabudla."
„Aj mne! A rovnako aj mama, či dve desaťročné sestry!" Nech si nemyslí, že je jediná, čo niečo stratila, lebo tak to nebolo. Nemohla som vedieť, nakoľko ju to poznačilo, aký vzťah bol medzi nimi, ale nech sa za smrť otca neskrýva, ako úplný úbožiak. Ani ja som to nerobila. „Nevyhováraj sa na svojho otca. Mala si strach, to je celé."
„Lebo ty ho nemáš?" opýtala sa pohŕdavo a vybehla na vrch sutín. Až keď som vyšla tiež hore som si všimla, prečo tak urobila. Pod nami stál zastúp ľudí, ktorých pohľady ma prebodávali ako šípy. Grayson ma našťastie nasledoval, takže som mala nejakú oporu, aby som to celé ustála s chladnou hlavou. „Ako som sľúbila, tu ju máte! Dobre si všetci prezrite našu novú diktátorku, Camilu Warnerovú!" zakričala na už tak nahnevaný dav, ktorý svoj nepokoj dal najavo aj krikom a pískaním. Pohľadom zabijaka som po nich prechádzala, ale nenašlo som nikoho, kto by bol ochotný mi dať šancu. Všetci boli proti mne. Úplne všetci.
„Poď," zašepkal Grayson a strčil do mňa, aby som sa otočila a nestála tu, ako tovar vo výklade. Nechcela som utekať, chcela som im radšej čeliť a pokojne pred nimi všetkými prehovoriť, ale zvolila som napokon ústup. Nebola som im nič dlžná, aby som robila nejaké príhovory, alebo ja neviem čo. Nech si myslia čo chcú. Kým budú robiť to, čo im poviem a postavia toto miesto na nohy, nebude žiadny problém.
Dávala som pozor, aby som sa na niečom nepotkla, ale ten, kto sa k nám rozbehol ja ani neviem odkiaľ so sutinami zjavne problém nemal. Rozhodne nie, keď sa mu podarilo ešte za behu vytiahnuť zbraň a namieriť na nás. Teda na mňa. V momente som pustila Graysonovu ruku a odstrčila ho od seba. Bol to akýsi mladý muž s hnedými vlasmi a jasne modrými očami. Mohol mať asi toľko, ako Miles, ktorý k nemu v momente vyšprintoval, aby ho odzbrojil. To strelca ale vyplašilo, otočil sa smerom na mojich priateľov a vystrelil. Ruka sa mu viditeľne triasla a zjavne preto minul Milesa a trafil osobu, vedľa ktorej prebiehal.
„Evie!" skríkla som v momente na celú komunitu a rozbehla sa k nej. Evan strelcovi vytrhol zbraň a zrazil ho na kolená. Namieril mu na hlavu, aby sa neopovážil pohnúť, no to, čo sa mohlo diať potom, som už nevnímala. Nie, keď som padla na kolená tesne vedľa jej tela. „Nie...nie..." Opatrne som k nej načiahla ruku a pohladila ju po vlasoch. Trafil ju do hrude, zjavne veľmi blízko srdca. V očiach sa jej pri pohľade do mojej tváre zaleskli slzy, no v dobe, keď sa jej skotúľali po lícach, už bolo po všetkom. Celé to trvalo pár sekúnd. Iba maličkú chvíľu, počas ktorej sa snažila ešte nadýchnuť a vziať ma za ruku.
Bolo to, akoby sa so mnou roztočil celý svet. Nevládala som pri pohľade na ňu dýchať. Z úst jej po brade stiekol tenký pramienok krvi, ktorý bol na jej bledučkej, skoro až bielej pokožke až priveľmi výrazný. Prázdne oči, z ktorých vyprchali aj posledné zvyšky života sa bezducho upierali na mňa a vyčítali mi, že ja som zavinila jej smrť. Bolo to ako zlý sen. Nočná mora, v ktorá ale bola priveľmi skutočná a ktorej bolesť som priamo prežívala.
„Camila..." Pocítila som bratove ruky na pleciach, ale striasla som ich. Dokonca som buchla po ruke aj Drexela, ktorý si k nám čupol a chcel Evie zavrieť oči. Nechcela som, aby sa jej niekto okrem mňa dotýkal. Nepatrila im. Patrila mne. Bola mojim klonom, mojou prácou, na ktorú som bola nekonečne hrdá. A ktorú som tak zanedbávala. Nič som jej nevysvetlila. Nikdy som jej nepovedala, koľko pre mňa znamenala. A nestihla som to ani teraz. Nemala som ani čas jej povedať zbohom, v ktorom by počula, aká dôležitá pre mňa stále bola.
Zrazu som len vstala na nohy a hoci som sotva chodila, prešla som popri Mattovi. Evan mieril na strelca, ktorý neveriacky krútil hlavou, so slzami v očiach. Bál sa. Zrazu mal strach, ktorý mňa ale nezaujímal. Rovnako, ako ma nezaujímali slová, ktoré hovorila Jamima. Všetci sa prizerali tomu, čo nasledovalo. Moji priatelia, ale aj obyvatelia komunity, ktorí sa tu zbehli a šepkali si. Sledovali, ako som vzala Evanovi zbraň z ruky a bez toho, aby som premýšľala, alebo aby som nechala toho bastarda niečo povedať stlačila spúšť. Namierené som mala na jeho hlavu, takže šiel dole jednou jedinou ranou. Dav ožil v hysterickom kriku plného zdesenia, ktorý som ale utíšila ešte jedným výstrelom, no teraz do vzduchu. Chcela som ich pozornosť, ktorej som dosiahla. S ešte stále zaslzenými očami som si prezrela svoje okolie a potom hodila zbraň na zem.
„Jeho smrť, berte ako varovanie!" zakričala som prísnym hlasom, v ktorom neboli žiadne známky plaču, či premáhania sĺz. Len sily a odhodlania, ktoré sa ale brali neviem odkiaľ. Určite nie z pohľadu na mŕtve telo klonu, ktorý som natoľko zbožňovala. „Ak sa mi niekto z vás postaví do cesty a pokúsi sa mi vziať niečo, či niekoho, kto mi je blízky, skončí rovnako. Nenechám si od vás skákať po hlave, to si pamätajte! Som odteraz váš vodca, ktorého budete počúvať. Nepotrebujem vaše uctievanie a klaňanie. Len to, aby ste sa mi nemotali pod nohy a nechali ma na pokoji."
„Aby sme ťa nechali na pokoji? A komu máme hlásiť problémy celej komunity?"
„Nie mne," sykla som ubolene. Bolo mi zle. Točila sa mi hlava a nohy ma sotva držali. Ale predsa som stála pred nimi, ako skutočný vodca. S hrdo vypnutým chrbtom a zodvihnutou hlavou. No trpela som. Pri pohľade ne telo Evie som chcela padnúť na kolená a plakať. Kričať od bolesti, ktorá sa mi rozlievala žilami a spôsobovala mi obrovské muky. „Zostavím radu, podotýkam zo svojich ľudí. Vám neverím a teraz...teraz ste mi ukázali, že robím dobre!"
Bolo by asi zbytočné vynakladať námahu na vnímanie všetkých hanebných mien, ktoré ma mňa kričali, keď som sa im otočila chrbtom. Pozrela som na Graysona, ale nikomu som nepovedala ani slovo. S očami na jednom jedinom cieli som kráčala sutinami a troskami, ktoré pokrýval sneh. Mrazivý vietor mi sušil niekoľko sĺz, ktoré mi stiekli lícami a hnal ma dopredu, k mojej drahej sklenej veži. Stále sa vypínala do výšky a čakala ma. Volala si ma k sebe a ponúkala mi bezpečný úkryt. Počula som Drexela, ako na mňa kričí, ale nik z nich ma nemohol zastaviť. Kráčala som ďalej, až kým som nedošla do cieľa.
„Camila..." otočila som sa v momente, kedy ma Grayson dobehol a vtiahol do objatia. „Prečo si to urobila? Prečo si ma dopekla od seba odsotila?" No prečo asi? Keď som v tom momente uvidela zbraň namierenú na nás, nezáležalo na ničom inom, ako na jeho bezpečí a živote. Aj keby majú zastreliť mňa, jemu sa nesmelo nič stať.
„Lebo ak chce niekto ublížiť tebe, musí najprv zabiť mňa." Mohlo mi byť jedno, že sa za nami ženie Jamima, alebo jej ľud. Bez starosti navyše som sa mu hodila okolo krku a konečne sa rozkričala. Pred očami som videla Evie, ako na mňa hľadí a preklína ma za všetko. Kvôli mne tu dnes bola a kvôli mne je teraz mŕtva. A mňa to bolelo. Sakramentsky ma to bolelo a preto som neprestávala kričať a plakať, ani keď som už jasne počula Jamimu. Mohla mi byť ukradnutá, ak to, na čom som drela štyri roky bolo preč. A prečo? Lebo voči mne poštvala ľudí skôr, akoby sa sami mohli presvedčiť, že im nechcem zle.
***
„Je tu zima, nie?" opýtal sa Evan, sotva sa vynoril z tmy. Ani som nepostrehla, že sem niekto ide. „Nemáš ani kabát." Zima mi ale nebola a to som stála na veľkom balkóne úplne vrchného poschodia už skoro pol hodinu. Myslela som, že práve tu utečiem pred hlúpymi myšlienkami, ale nebola to pravda. Pri pohľade na malé svetielka v komunite mi bolo neskutočne do plaču. Mrazivý vietor by mi ale vyštípal mokré líca a preto som neplakala.
„Potrebujem byť sama."
„A čo keby si bola sama v mojej spoločnosti?" Sám si vyzliekol kabát a prehodil mi ho cez ramená. Chcela som mu ho vrátiť, ale keď predstúpil predo mňa a objal ma, nebola možnosť na protesty. Neprišiel, aby ma otravoval, ale aby mi pomohol.
„Prečo sa to muselo stať?" Načo som vlastne myslela? Stalo sa toho toľko, tak čo konkrétne som mala na mysli? „Myslela som si, že keď prídeme sem, skončí sa všetko zlé. Ale ono sa to ťahá so mnou, ako..." Veľmi to všetko bolelo. Nemala som žiadnu silu ďalej bojovať a hlavne som nemala na to žiadnu chuť. Bola som unavená. Priveľmi unavená na to, aby som pokračovala v tejto odpornej veci, ktorá sa nazýva život.
„Raz vyjde slnko, neboj sa. Žiadna búrka netrvá večne."
„Všetko je raz po prvé." A hoci by to nemusel byť práve môj prípad, boli chvíle, kedy som to tak cítila. Akoby sa celý vesmír spolčil proti mne a ja som nemala šancu, to nejako zmeniť, alebo obrátiť na správne. „Čo ak budem mať smolu do konca života?"
„Neviem, ešte som o ničom takomto neuvažoval." Divila som sa, že má chuť sa smiať. Ja som na niečo podobné nemala dosť energie. Smútila som, potláčala som únavu...robila som vlastne všetko, aby som si nemusela ísť ľahnúť a utápať sa vo výčitkách. Radšej som stojac v zime počítala zapnuté svetlá, či koľkokrát započujem zvonka nejaké hlasy. Všetko, len aby som zamestnala svoju myseľ.
„Som unavená, Evan."
„Všetci sme unavení. Nikto to nemal poslednú dobu ľahké." Prikývla som. Samozrejme, že mal pravdu a nebola som v tom sama. Jednu noc mi rozprával, čo všetko sa dialo, kým som bola preč. Povedal mi, ako konečne našiel vraha svojej sestry a ako sa mu podarilo ho zabiť. Skoro pritom sám prišiel o život, ale tá spokojnosť v jeho hlase, keď o tom hovoril, sa nedala prepočuť. A hoci ma tá historka vydesila, bola som na neho hrdá.
„Za ako dlho prídu Rena so Shawnom?"
„Neviem, asi za taký týždeň, možno dva. Doprajú si čas osamote a potom sa určite objavia. Sľúbili to." Viem, no mala som o nich menší strach. Nechali sme im presné súradnice aj všetko, ale...mala som zvláštny pocit. Pre istotu som im nechala aj dve vecičky na vytvorenie neviditeľnej steny, aby mohli v noci pokojne spať. Nejaké som ešte našla pri balení, takže my sme si vzali štyri a im museli stačiť dve. „Nemusíš sa báť toho, žeby ti tu Shawn robil problémy. Pokojne a za neho zaručím."
„Po posledných udalostiach hádam nájdeme spoločnú reč o niečo ľahšie. Som rada, že sa mu nič nestalo a vrátil sa v poriadku. Či už kvôli tebe, alebo kvôli Rene."
„Nikomu to nehovor, ani im dvom, ale...Rena je tehotná." Bože, to s akou radosťou to povedal, ma úplne dostalo. Pozrela som mu do očí, ktoré sa z toho úprimne tešili, akoby to bábätko malo byť jeho. „Budem strýko, Camila. Ani nevieš, ako veľmi sa teším." Prečo mi to vlastne hovoril? Bola to prosba, aby som pre Renu a Shawna dokázala zabezpečiť bezpečné miesto na výchovu dieťaťa?
Stáli sme tam napokon pomerne dlho, až kým Evanovi nebola zima. Vďačne som mu vrátila kabát, ešte raz ho objala na dobrú noc a potom sa pobrala svojim vlastným smerom. Vežu sme mali celú pre seba, čo ma na jednej strane mierne upokojovalo. Mohla som sa tam pohybovať voľne, bez toho, žeby som narazila do niekoho nepríjemného. Preto som aj zamierila úplne hore, kde sa nachádzal nejaký byt. Netušila som, či tam niekedy niekto žil, ale svojou veľkosťou bol pre dvoch ľudí dokonalý. A preto sme sa tam s Graysonom zložili. Mali sme súkromie a mohla som si byť istá, že tam hore sa nebude trepať nik, aby mu poprípade ublížil. O poschodie nižšie bolo pár menších bytov, kde sa zložili ostatní.
Spálňa bola pomerne malá, ale o to útulnejšia. Veľká manželská posteľ, s netradičným kruhovým tvarom, zaberala skoro celú miestnosť. Vedľa stáli dva nočné stolíky a oproti posteli boli dvere do šatníka. Nič viac, nič menej. Chladné plechové steny, po rohoch ktorých sa ťahali svetelné pásy, žiariace teplou a veľmi príjemnou oranžovou žiarou. Troška mi tu chýbali okná, no ak som chcela mať z postele výhľad, stačilo nechať otvorené dvere, naproti ktorým boli okná obrovských rozmerov, s výhľadom na celú komunitu. Na sprchu som už nemala silu a preto som zo seba len zhodila oblečenie a vzala si jedno Graysonovo tričko.
„Spíš?" opýtala som sa ho potichu. Posteľ bola zvláštna. Matrac sa mi zdal priveľmi tvrdý a vankúše boli až priveľmi nafúknuté, takže som na nich nedokázala ležať. Preto som ten zo svojej strany hodila na zem a radšej namiesto neho použila Graysonove plece.
„Čakal som na teba. Myslel som, že sa pomaly ukážeš." Vtisla som mu pusu na líce a prstami pravej ruky mu pohladila jazvu na hrudi. Stále som mala pred očami obraz, ako na nás ten chlap mieril. Mohol mu ublížiť. Nemusel streliť po mne, aj keď som bola určite jeho prvotný cieľ. No mohol minúť. Tak, ako keď strelil Evie, namiesto Milesa. „Mala by si sa konečne poriadne vyspať. Bolo toho na teba veľa."
„Prečo sa to stalo?" Ani neviem, kam Drexel vzal telo. Nemala som silu, sa ísť tomu prizerať. Bála som sa, že ma premôžu tak silné výčitky, že to neustojím. Preto som sa radšej utiahla sem, kde na mňa nikto okrem Graysona nevidel. „Myslela som, že...ja neviem, čo som si myslela. Ale toto nie. Toto sa stať nemalo." Jeden výstrel mi vzal štyri roky života, ktoré mi umreli priamo pred očami. Stále som videla jej prázdne oči, v ktorých bolo toľko výčitiek. Sľúbila som, že jej toho toľko vysvetlím, no nenašla som si na ňu čas. A teraz bolo neskoro. Zomrela. Zabili mi ju priamo pred očami. Moju Evie.
„Pokojne plač, možno to pomôže," zašepkal do ticha a vtisol mi pusu do vlasov. Problém bol zjavne tam, že som sa poriadne nevedela vyplakať. Neviem prečo, ale nešlo to. Stále som v sebe držala všetko to napätie, zmiešané s bolesťou. „Alebo možno pomôže niečo iné." Nemusel hovoriť ani o písmenko viac. Ani neviem kedy, ale ocitla som sa sediac obkročmo na ňom, pričom naše pery sa opäť naladili na ten krásny a jedinečný rytmus, ktorý nik iný nepoznal.
„Prečo som ťa vtedy odstrčila?" spýtala som sa mierne zadýchane. „Lebo ak by niekto ublížil tebe, neskončilo by to iba smrťou toho útočníka. Ale smrťou každého, kto bol na okolí." Jeho sa nemohol dotknúť proste nikto. Nie, kým som bola nablízku a kým som žila. Dovtedy mu neublíži nikto, lebo ak áno...bude si želať, aby sa nikdy nenarodil. Lebo keď som sa v tom momente pozrela do jeho tváre, na chvíľu som zabudla na prácu a na všetko, čo sa netýkalo nás, alebo našej lásky, ktorej sa v nasledujúcich minútach, ktoré sa premenili na dlhé hodiny nežností a vášne podarilo spáliť všetko. Trápenie, sklamanie, aj bolesť.
Úplne všetko.
Až na nás dvoch.
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top