Už ani neviem, čo všetko som zbalila a čo ešte nie. Nejaké dávky séra som si ešte pre istotu nechala, ale zvyšok už bol bezpečne uložený v kufri mojej štvorkolesovej nádhery, ktorá mi okamžite vyčarila úsmev. Bola som na to autíčko tak hrdá a hlavne som sa tešila, kedy sa s ním znova preveziem. Dúfala som ale, že keď odtiaľto vyrazím, Grayson bude sedieť vedľa mňa. Po našom poslednom rozhovore to ale tak nevyzeralo. Možno...možno som mu to povedala trocha moc priamo, ale nebola veľmi iná možnosť. Chcela som, aby otvorene vedel, že ja nebudem utekať preto, že sa bojím. Ja odchádzam preto, aby som sa vrátila ešte silnejšia a pripravená zničiť toho, kto ničil mňa.

„Počul som, o čom ste hovorili s Graysonom," povedal zrazu Miles teste za mnou. Veľmi som si vážila, že mi prišiel pomôcť baliť a hlavne, že sa stále snažil dodržať slovo, ktoré mi dal ešte vo väzení. Povedal, že zostane po mojom boku a to aj robil. Otvorene mi po príchode povedal, že ide so mnou. „Možno si bola na neho trocha prísna, nie?"

„Ja neviem. No ak by som sa mu mala prosiť, nikam by som sa nedostala. Radšej nech na rovinu vie, že kvôli nemu zostávať nebudem." Ale rovnako som ho nechcela ani opustiť. Proste som dúfala, že bude mať dosť rozumu, aby sa zbalil a šiel so mnou. Možno ak by šlo len o neho, ale boli tu predsa aj jeho rodičia, ktorí by ma odtiaľto najradšej určite vyhnali vidlami.

„Neberieš si toho na plecia priveľa, hm?" Úplne zmätene som pozrela na neho, ale odpoveď som nemala. Áno, bolo toho veľa, ale na druhej strane som si nemohla sťažovať. Sama som to takto chcela. Túžila som po možnosti, po svojej jedinečnej príležitosti a teraz som ju nemohla zahodiť pre únavu, či sklamanie. „Sotva sme sa vrátili, sme tu niečo vyše týždňa a ty sa už zas ženieš preč. Cesta nám zaberie zjavne znova týždeň, no som si istý, že ani po našom príchode tam, nebudeš len tak sedieť s vyloženými nohami, všakže?"

„Nemôžem si to dovoliť. Musím stavať laboratórium." Až keď bude hotové, si doprajem menšiu pauzu. Ak klony počkali doteraz, počkajú ešte týždeň navyše. Len už proste chcem mať všetko hotové, aby som potom mohla začať. „Oddýchnem si, až keď pri pokuse zabiť toho tyrana zomriem aj ja."

„Ale no...takéto reči si nechaj pre seba." Prísne na mňa pozrel, ale bolo to len zo žartu. Pery sa mu po chvíľke sformovali do krásneho úsmevu, s ktorým prišlo aj objatie.

„Ani neviem, či som sa ti za celú cestu poďakovala. Nemusel si so mnou ísť, ale urobil si to. Riskoval si život kvôli mne a môjmu bratovi, čo ti nikdy nezabudnem, Miles. Som ti veľmi vďačná."

„Aspoň som zažil nejaké dobrodružstvo, o ktorom potom raz poviem svojim deťom." Žena, ktorá napokon skončí po jeho boku, sa bude mať ako skutočná kráľovná. Bola som si istá, že ak sa on do niekoho raz zamiluje, urobí pre tú osobu ešte aj to posledné a bude mať pritom úsmev na tvári a lásku v očiach. To bol proste on. Aspoň z môjho uhľa pohľadu. „Som rád, že sme v tom boli spolu."

„Aj ja." Vtisla som mu pusu na líce a potom sme sa vrátili spolu do hlavnej miestnosti laboratória. Jade dozeral na to, aby sa celý JOEY-ho softvér stiahol bez chyby a aby sa jednotlivé zložky uložili na správne miesta.

„Camila, podľa mojich výpočtov je tu niekoľkopercentná šanca, že ak sa ma opätovne pokúsiš spustiť, na úplne inom stroji ako je tento tu, nebudem fungovať správne."

„Neboj sa, o všetko sa postarám," odpovedala som a zvalila sa na prázdnu stoličku. Bola som unavená a chcelo sa mi spať, ale bolo tu toľko práce, ktorá sa sama neurobila.

„Nemôžem cítiť strach, som len umelá inteligencia."

„Vieš, ako som to myslela." Vyslovene strach možno cítiť nemôže, ale ja som hneď tušila, že mu to nebude jedno. Inak to ale nešlo. Nechať som ho tu nemohla. Pri všetkej tej práci, ale aj počas bežných dní budem potrebovať spoločníka, akým dokáže byť len a len on. „Musíš mi veriť, hej?" Čakala som odpoveď, ale keď JOEY zvolil mlčanie, brala som aj to.

„Zvláštne, ale celkom mi to tam chýba. Ani tu to nemáte zlé, ale...zjavne ten zničený kus civilizácie uprostred ničoho už beriem ako svoj skutočný domov," nadhodil zrazu Jade, ktorý sedel s nohami vyloženými pri klávesnici a zavretými očami. Chcela som ho poprosiť, aby si zložil nohy, ale potom som nepovedala nič. Mohlo mi to byť viac, ako jedno. Približne o dva, či tri dni odídem a nikdy sa sem nevrátim. Premýšľala som, že nechám zbúrať celý dom aj s laboratóriom. Zahladila by som tak po sebe všetky stopy, ale zároveň by som urobila veľký rozruch, o ktorý som nestála.

„Budeš mi pomáhať? Si jeden z nich, ale myslím, že ti môžem veriť." Vážne som na neho pozrela a lakťami sa oprela o kraj stola. Počul, čo som vtedy povedala Jamime. To, že môžem vyhodiť do vzduchu celú komunitu, kedy sa mi len zachce. Najlepšie na tom bolo, že okrem mňa nikto netušil, že som klamala. Neexistuje žiadny kód, ktorý by to dokázal. Nemala som čas, niečo podobné vytvárať. „Mám pocit, že teba bude Jamima počúvať najviac, lebo ťa pozná. Preto by som chcela, aby si si vzal na starosť obchody medzi nami a inými komunitami. Primárne sa zameriame na ropu, urobíme si zásoby, prídeme na šetrný spôsob, ako ju ťažiť a urobíme si z toho náš hlavný zdroj príjmu."

„Myslíš, že jej je toľko?"

„Ak sa zrazu objavila v tak veľkom množstve, pochybujem, žeby jej nebolo viac. Roky sa tam niekde pod zemnou musela hromadiť a ak sa nám podarí nájsť nejaké ložiská aj blízko hraníc, máme vyhrané." Akurát hlavná vec bude, aby som nám zabezpečila vysoké postavenie a zápis medzi alfa komunity. Iba tak dostaneme za čierne zlato kopu peňazí. Lebo nech sa ľudstvo dostalo kamkoľvek, ropa bola stále veľmi dôležitá. Bez nej, bolo ľudstvo stále v mnohých smeroch stratené, hoci za tie roky mali čas nájsť nejakú náhradu. „S čím ešte komunita obchoduje?"

„Netuším, na to sa budeš musieť spýtať niekoho iného." Prikývla som a vstala. Nedokázala som ani napriek únave obsedieť na jednom mieste. Musela som stále niečo robiť, alebo sa s niekým rozprávať. Zjavne, aby som natoľko nepremýšľala nad tým, čo všetko som sa dozvedela za posledné dni. Málo toho nebolo a nemala som vlastne čas to ani poriadne spracovať. Stále sa pritrafilo niečo nové a tak sa mi problémy pekne kopili, jeden na druhom, až ma ich ťarcha tlačila do zeme.

***

„Vaše mlčanie robí všetko len horším," predniesla som so založenými rukami, zatiaľ čo som sa prechádzala po miestnosti hore-dole. Matt stál opretý o stenu, pričom sme ale obaja takmer nepretržite sledovali čiernovlasého muža priviazaného k stoličke. Ten si nás, teda hlavne mňa prezeral s hrôzou v očiach. Keď som mu povedala, čo sa stalo, nechcel mi veriť. Odmietal prijať fakt, že som ho posledné mesiace skladovala ako nejakú ľadovú sochu. „Povedzte mi, čo chcem počuť a potom vám dám pokoj."

„Nemám ti čo povedať, Camila."

„Ale samozrejme, že máte...Tony Harding." Posledné dni som sa skoro nepretržite chystala na tento moment, na chvíľu, kedy si budeme konečne hľadieť do očí, ale keď to zrazu prišlo, bolo mi z neho zle. Doslova sa mi obracal žalúdok pri predstave, čo všetko spáchal. „Určite mi veľmi rád opíšete, ako ste vyrobil mozog, ktorý má teraz Evie v hlave. Lebo ja som si na viac, ako sto percent istá, že ja som do nej nič podobné nevkladala."

Zasmial sa. „Takže si na to prišla. Gratulujem." Nechápavo som pozrela na Matta, ktorý ale doslova zúril. Možno som mu nemala povedať, že za smrťou našich stojí práve Harding. Takto som na ňom videla, koľko úsilia vynakladá iba na to, aby sa na neho nevrhol a nezmlátil ho. „Dúfal som, že sa troška pohrabeš v mojich spisoch a nájdeš niečo zaujímavé. Preto som ich aj nechal voľne prístupné. Dúfal som, že sa k nim nejako dostaneš."

„Povedzte mi pravdu, načo ste ma vtedy chcel? Prišiel ste si po mňa do PHPV, ale načo?"

„Oficiálnu verziu predsa poznáš." Prikývla som sa konečne prestala chodiť, ako hladný lev v klietke. „A určite tušíš aj môj skutočný zámer s tvojimi znalosťami."

„Nechcel ste ma na pokusy. Chcel ste, aby som vyrábala klony, všakže?" Nemusel ani prikývnuť. Stačil pohľad jeho čiernych očí, ktoré sa mi doslova vysmievali. Klamal ma celý čas, vyžíval sa v tom, ako som ho v PHPV prosila a nechal ma tam trpieť, hoci sľúbil, že ma odtiaľ dostane. Všetko zničil ešte viac, než ako v tej dobe zničené už bolo.

„Mysli...prečo by som ťa zabíjal, alebo chcel rozpitvať, ak to čo máš v hlave, je natoľko vzácne?"

„Prečo mám pocit, že mi stále niečo tajíte?" V štýle jeho rozprávania a v tých pohľadoch niečo bolo. Buď mi to tajil schválne, alebo sa so mnou iba hral. Skúšal, koľko toho vydržím, než ho zas dám zmraziť ako ľadovú sochu. Ale to sa už diať nebude. Pekne ide s nami, ako môj väzeň, ktorého budem držať dovtedy, kým sa nedozviem úplne všetko, alebo kým s ním nestratím nervy a nezabijem ho.

„Spomínaš si na deň, kedy si bola vytvorená?" Prikývla som a oprela sa o stenu oproti nemu. „A čo na vedcov, ktorí tam vtedy boli? Pamätáš si, ako ich tvoj otec postrieľal?"

„Boli traja, pokiaľ dobre viem." Pozrela som na brata, ktorý súhlasne prikývol a podišiel ku mne. Nechcela som prvotne aby tu bol, ale teraz ma jeho prítomnosť neskutočne upokojovala. Predsa len si spomínal na ten deň viac, ako ja. Mohol mi v niečom pomôcť. Dbala som počas rokov na to, aby som nezabudla, čo sa v ten deň dialo, ale bolo to stále ťažšie. Mala som toho v hlave proste priveľa a na všetko tam miesto nebolo.

„Štyria," opravil nás pohŕdavo a zaklonil hlavu. „Traja vedci, ktorých tvoj otec len tak popravil a mladý chlapec, ktorý tam pracoval sotva pár rokov. Tvoj otec si určite myslel, že sa mu podarilo zastreliť aj mňa, ale akosi minul."

„Neklamte!" sykol na neho Matthew. „Boli tam len traja muži. Spomínam si na ten deň, ako keby to bolo včera."

„Pracoval som v laboratóriu vedľa a keď som počul streľbu, šiel som sa pozrieť, čo sa deje. Sotva sa dvere otvorili, dostal som zásah do brucha a skončil na zemi." Preto si bol natoľko istý vo všetkom, čo mi minule hovoril. Bol nablízku, keď ma otec a vedci dávali dokopy. Mal zjavne ku všetkému prístup a preto vedel toľko. „Bolo múdre zostať ležať a hrať mŕtveho, kým ste neodišli. A hoci mi bolo kolegov ľúto, ich smrť mi prišla vhod. Aspoň som sa mohol plne dostať ku všetkým zálohovaným záznamom, na ktoré tvoj otecko akosi zabudol. Kým sa na ďalší deň vrátil a vymazal ich, všetky som posťahoval a bezpečne ukryl."

„Preto ste otca nechal nažive ako posledného. Bola to pomsta za to, že vás chcel zabiť, však? Nechal ste ho prizerať sa, ako mu zabíjate manželku a deti." No bol zbabelec na to, aby konal sám. Musel k tomu využiť Evie.

„Všetko to do seba pekne zapadlo, však? Už aspoň vieš, čo ma za tebou tak hnalo a prečo som ťa chcel pre seba. Si zázrak dnešnej doby Camila a bola by nekonečná škoda, ak by si zomrela na mieste ako PHPV."

„Ak vám išlo celý ten čas o mňa, kde ste boli, keď som prišla domov a našla telá?" Prečo tu na mňa nečakal a hneď si ma neodviedol? Prečo dovolil, aby ma zajali a súdili vyše mesiaca? „Alebo prečo ste nezaplatil kauciu, aby ma sudkyňa pustila?"

„Nemohol som si dovoliť na seba strhnúť podozrenie. Nechal som teda sudkyňu, aby sa s tebou zabavila. No aby som povedal pravdu, rozsudok smrti ma prekvapil."

„Tam vám celý plán skoro stroskotal." Lebo ak by nebolo Drexela, zomrela by som. Nikto iný by injekcie nezamenil, aby ma udržal nažive, lebo nikoho iného ku mne nepútal žiadny sľub. „Morgan vám podkopol nohy ešte aj po jeho smrti."

„Pravda, tam sa to poriadne zamotalo. Ale ako sama vieš, všetko dobre dopadlo a my máme ešte aj dnes česť, aby sme sa rozprávali." Bodaj by to tak ale nebolo. Ja som nikoho neprosila, aby mi rozvrátil celý život. Radšej by som žila aj naďalej v klamstve, než aby som ešte raz musela prejsť touto bolesťou. Leho hoci z posledných mesiacov vzišlo veľa situácií, za ktoré som bola vďačná a za ktoré som spoznala veľa skvelých ľudí, keby si môžem vybrať, nikdy by som to nepodstúpila.

„Takže ste ma vlastne chcel len využiť, ako skoro každý." Prečo som bola prekvapená? Poznám dnešný svet viac ako dobre, tak prečo sa ešte stále čudujem, ak sa dozviem niečo takéto? V očiach mnohých som len obyčajná zbraň a nie človek. Niečo, čo ľudia bažiaci po moci chcú využiť na šírenie hrozby a teroru. „Na dnes sme skončili."

„Počkaj!" zakričal na mňa, sotva som sa otočila na odchod. Stačilo. Nezistila som dokopy nič dôležité, ale zároveň som počula niečo, čo mi zas a znova len ublížilo.

„Skôr ako sa spýtate, nie. Nepustím vás na slobodu a ani vás nezabijem." Zvyšok sa dozvie, keď nadíde čas. Dovtedy nech sa s putami na rukách utápa v tom, čo spáchal.

***

Trvalo mi ešte dva dni, kým som dala všetko dokopy a kým som sa psychicky pripravila na odchod. Včera som nazbierala silu a odvahu, aby som všetko povedala Evanovi. Mal veľa otázok, ale jeho záverečné rozhodnutie ma napokon aj tak prekvapilo. Všetko prebral s Renou a so Shawnom, ktorí súhlasili, že pôjdu tiež. Teda presnejšie, že prídu, sotva sa Shawn zotaví. Poďakoval sa mi, že som mu vtedy v noci pomohla a rovnako za to, že som dovolila Rene, aby tu zostala. Hovorila som mu, že to boli iba maličkosti, ale...vďačnosť v jeho hlase a očiach bola aj tak veľmi silná. A hlavne nezvyčajná.

„Camila..." Vykukla som z kufra auta, kde som ešte robila miesto pre poslednú červenú debničku so sérom. Tie som mala všetky u seba, pričom pár vecí, ktoré som ešte potrebovala vziať s laboratória, sa dali do auta k Milesovi. Okrem mojej krásavice, sa mu podarilo zohrať ešte tri poriadne veľké terénne autá, z ktorých sme tu jedno nechávali pre Renu a Shawna. „Našlo by sa tam miesto ešte pre jednu tašku?"

„Záleží od toho." Premerala som si ho pohľadom, ako tam stojí aj s veľkou koženou taškou a výrazom, ktorý hovoril o tom, že posledné noci moc nespal. Možno preto, že som nebola vedľa neho. Od našej výmeny názorov som trávila dni, aj noci dole v laboratóriu a s ním sa skoro vôbec nevidel. „Zmenil si nebodaj názor?" Klamala by som, keby poviem, že som kvôli tomu neplakala. Hlavne predošlú noc, ktorá bola na tomto mieste posledná. Bála som sa, že budem musieť ísť napokon bez neho.

„Šalel som, keď si išla preč s tým, že sa vrátiš. Nemohol by som ťa nechať odísť s vedomím, že je to naveky."

„A čo tie tvoje dôvody? Zrazu ti už moje plány na výrobu klonov nevadia?" Nechala som balenie na chvíľu tak a podišla ku Graysonovi. Určite videl, že aj ja som bola vrcholne unavená a mala som dosť všetkého, čo sa dialo posledné dni.

„Vadia, ale...ale...niečo bude. Nesúhlasím, no uvedomil som si, že ja s tým nemusím mať absolútne nič. Bude to tvoja práca, nie moja." Aj takto sa na to môže pozerať. To, že zostaneme spolu ešte neznamená, že mi musí stále stáť za chrbtom a dozerať na každý môj krok. Prvé mesiace budem aj tak neustále pracovať a keď si nájdem chvíľu času, ktorú budeme spolu, určite nebudeme riešiť prácu. „Môžeme žiť aj tak, nie?"

„Môžeme. Nemám ťa prečo nútiť, aby si sa motal do niečoho, čomu aj tak nerozumieš. Práce tam bude dosť, určite si nájdeš niečo, čím vyplníš voľný čas." Ja proste nebudem stále nablízku, aby som ho niečím rozptyľovala a zabávala. Budem zjavne každý večer rada, ak mi zostane dosť síl, aby som sa doplazila do postele. „Ja len nechcem pomyslieť na to, žeby som šla bez teba. Lebo ako som hovorila...môj rozum vie, že ťa nepotrebujem pre dosiahnutie svojho cieľa, ale moje srdce sa ťa proste nevie zrieknuť a odísť." Preto som sa od neho držala posledné dni ďalej a plne sa sústredila s chlapcami na balenie. Chvíľami som si predstavovala, aká by to bez neho bolo, ale vždy som skončila rovnako. So slzami v očiach.

„Nechcem, aby si šla sama."

„Ani ja nechcem ísť sama." Teoreticky by som sama nešla, ale keby on skutočne zostane tu, preplakala by som minimálne celú cestu. A zjavne aj prvé týždne. „Milujem ťa." Dvoma krokmi som pristúpila úplne k nemu, vzala mu tvár do dlaní a po posledných dňoch plných chaosu, ho konečne pobozkala. Neprinieslo to pocity, ktoré som chcela, ale za to som mohla zjavne ja. Bola som až priveľmi napätá ohľadne všetkého naokolo.

„Rodičia s nami nejdú," zašepkal, sotva sme sa od seba odtiahli. Pozrela som mu do očí, ale smútok tam akosi nebol. A to mi zmysel nedávalo. Predsa ich má rád, tak... „Včera sme si sadli a všetko spolu prešli. Vraj ak som si istý a chcem ťa, mám ísť. Ale nemám počítať s tým, že pôjdu s nami."

„Necháš ich tu?"

„Vážim si ich najviac na svete, ale nastal čas, aby som šiel svojou cestou." Bolo to kvôli mne. Nechceli žiť na mieste, ktoré bude v mojich rukách a nechceli sa prizerať tomu, ako sa motám okolo ich syna. „Možno sa mi ich časom podarí presvedčiť, aby prišli za nami. Nevadilo by to, že?"

„Grayson, ja s nimi nemám absolútne žiadny problém." Ja som bola v nevýhode. Predsa len ma nechceli ani vypočuť a popremýšľať tak nad celou vecou. „Nemysli si, žeby som im bránila v tom, aby prišli za nami a zostali tam žiť. Tu aj tak nie sú v bezpečí." Pomaly tu nebude v bezpečí zjavne nikto. Nie, kým sa Carley neupokojí, alebo kým mu konečne nezotnem hlavu.

„A čo ten zmrazený chlap?"

„To je nadlho. Po ceste si o tom pohovoríme." Nezostávalo mi nič iné, ako Hardinga poriadne zdrogovať, aby som s ním nemala problémy. Takto som s ním mohla narábať bez problému, počúval ma na slovo a šiel tam, kam som od neho chcela. Včera som sa z neho snažila ešte niečo ohľadne Evie dostať, ale odmietal so mnou komunikovať. Vždy tému odviedol iným smerom a provokoval ma, až kým som nestratila nervy. „Vyrazíme po tme, aby sme nepútali pozornosť. Miles sa dozvedel o ceste, kadiaľ môžeme ísť autami, hoci to bude hodinová obchádzka."

„A čo potom? Čo bude na púšti?"

„Všetko mám pod kontrolou, neboj sa. Budeme v poriadku." Letmo som ho ešte raz pobozkala a potom šla k späť k autu. Chcela som mu urobiť miesto, aby si zložil veci a naložiť ešte moje posledné dve tašky. Nebrala som toho so sebou veľa, ale predsa som mala pocit, že som mohla byť skromnejšia v tomto smere.

***

Prečo sa mi odchádzalo tak ťažko? Nič ma tu nedržalo, ale aj tak som mala slzy v očiach, ktoré sa mi nedarilo zahnúť. Miles s autom, ktoré sme mali ešte z väznice, Jade s druhým a Evan s tretím už vyrazili, ale my sme boli stále tu. Grayson sa ešte lúčil s rodičmi, pričom ja a Matt sme len tak stáli dole v obývačke a pozerali do prázdna. Zjavne ani jeden z nás toto miesto už nebral ako domov, ale predsa...mali sme aspoň strechu nad hlavou. Ak odídeme, vrháme sa do neznáma. Darmo viem kam ideme, ak neviem nikomu, dokonca ani sebe zaručiť, že to dopadne dobre.

„Nemaj zbytočné obavy prosím. Niečo bolo, niečo bude," povedal Matt, s rukou okolo môjho pása. Snažil sa chovať ako ten starší súrodenec, ktorý má utešiť toho mladšieho, ale bol rovnako vystrašený, ako ja. Ak ešte nie viac. „Kým sme spolu, nemá sa nám čo stať." Bola to pekná myšlienka, ale nie pravdivá. Tam vonku bolo veľmi veľa nebezpečenstva a určite sa nájdu aj v komunite.

„Máme všetko? Nerada by som na niečo zabudla." Všetko z počítačov som mala bezpečne uložené na externých diskoch, ešte dvakrát som všetko prezrela, ale nikde nič nezostalo. Ani známka po tom, žeby tu niekto niekedy pracoval na podobných veciach, ako sú klony. „Zobral si zo spálne rodičov tie fotky, ktoré som ti hovorila? Nechcem na mamu a dvojičky zabudnúť." Prikývol a vtisol mi pusu na vrch hlavy. Jade mu vravel, aby šiel s ním, ale trval na tom, že zostane a počká na mňa. A teraz som chápala prečo. Chcel počkať, kým tu bude väčší pokoj a dať zbohom starému životu spolu so mnou. Evie išla pritom s Milesom, Drexel, ktorý stále nesúhlasil s Evanom a Jade si vzal na starosť nadrogovaného Hardinga. Na noc sme sa mali všetci zísť na jednom mieste, ale pre istotu som mu dala pár dávok drogy, ak by začal Harding robiť problémy.

„Nemyslel som si, že odchod bude tak ťažký. Nebol som tu štyri roky, ale tých niekoľko hodín za posledné dni...prinieslo to späť veľa spomienok. Akoby to bolo len včera, čo sme sa tu naháňali a mama po nás kričala, aby sme sa šli hrať von." Pousmiala som sa a pevne ho objala. Zažili sme tu veľa pekného, to určite áno. Donedávna som tento dom volala svojim milovaným domovom, ktorý v sebe skrýval ale priveľa temných klamstiev. „Som hrdý na všetko, čo si od tej doby dosiahla. Vyrástla z teba krásna a hlavne veľmi inteligentná mladá žena, ktorej bude čoskoro ležať svet pri nohách."

„Samozrejme, s tvojou pomocou. Chcem, aby si mi pomáhal, lebo sama celú komunitu nezvládnem."

„Budem po tvojom boku až do samého konca." Jeho slová boli plné sľubov, ktorým som sa snažila veriť. Myslel to vážne. Nech sme si za posledné týždne prešli čímkoľvek, puto medzi nami bolo ešte stále rovnako silné, ako pred štyrmi rokmi. Ani vzdialenosť a nedostatok komunikácie nič nezmenili. „A prisahám, že zabijem každého, kto ti nejakým spôsobom ublíži." 

„Zabíjať dokážem aj sama," ubezpečila som ho s úsmevom a vtisla mu pusu na líce. Pár sĺz padlo, keď som si napokon sadla za volant, ale...nebolo cesty späť. Zostávalo len naštartovať a vyraziť. Grayson sa posadil vedľa mňa a Matt sa vzadu usadil s Meteorom. Pár slov som povedala aj Rene a Shawnovi, ale to bolo celé. Naposledy som ešte pozrela na poschodový dom a potom vyrazila vpred. Toto všetko, bola minulosť a naša budúcnosť čakala tam vonku. Za hranicami komunity, v zamrznutej púšti.