Obloha nad mojou hlavou znova začala strácať svoju typickú oranžovú farbu a čierne mračná preberali nadvládu stále rýchlejšie. Prvotne som si myslela, že je to kvôli blížiacej sa noci, ale potom keď na mňa dopadli prvé kvapky dažďa, zmenila som názor. Ale nie natoľko, aby som sa pohla z miesta. Odkedy som sa s plačom zrútila k zemi, som na nej aj ležala a opakovala si, ako veľmi chcem konečne zomrieť. Vietor mi nafúkal ten hnusný piesok ešte aj neviem kam, no ani to ma nedonútilo k pohybu. Neurobilo to proste nič. Tým, že som zostala napokon na všetko sama, som úplne stratila svoje odhodlanie. Plne mi došlo, čo som spôsobila svojou existenciou, koľkým ľuďom som ublížila a proste...

Suché konáre sa váľali všade naokolo mňa a dážď ich máčal rovnako, ako mňa samotnú. Ale aspoň by sa už nedalo veľmi poznať, že mi po lícach tiekli slzy. Možno tak podľa mojich červených očí, ale onak nie. Inak sa dážď pokúsil zmyť moju bolesť, ale nedarilo sa mu to. Ak by som sa nebála, že ma niekto, alebo niečo započuje kričala by som. Vrieskala by som z plných pľúc, len aby som si nejako pomohla od bolesti a toho príšerného pocitu, kedy som doslova ležala v objatí samoty.

Prišlo mi, že ma bolí dokonca každý jeden nádych, ktorý mi pripadal neskutočne zbytočný. Nemala som tu už byť. Mala som byť dávno mŕtva. Ešte vtedy po súde ma mal Drexel zabiť, presne tak ako mu to prikázali. Ak by sa tak stalo, vyhla by som sa toľkej bolesti a hanbe. Vyhla by som sa mnohonásobnému znásilneniu, bitkám, výsmechu priamo do očí a hlavne by som sa vyhla Graysonovi. Človeku, ktorého neprítomnosť ma ničila najviac. Natoľko som si pri odchode hovorila, že ho nebudem potrebovať a poradím si bez neho, ale teraz...teraz to už pravda akosi nebola. Potrebovala som...chcela som aby tu teraz bol. Aby mi pomohol vstať a dodal mi natoľko chýbajúcu silu.

Nikto ale neprichádzal, čo bol zjavne dôvod ktorý ma prinútil zavrieť oči. Obkolesená zúfalstvom som nemyslela na nič, čo by sa mi tu mohlo stať. Vedela som len toľko, že nechcem vstať a pokračovať. Aspoň nie hneď. Od ľadového dažďa ma už po pár minútach triaslo od zimy, ale...nič. Ani som sa nehla. S veľkým batohom na chrbte som ležala nehybne, až kým na nezačala premáhať únava, v mrazivom objatí púšte. Vedela som, že ak zaspím je koniec, no už bolo neskoro niečo zmeniť. Zima ma priklincovala k piesku, ktorý bol ráno pomerne teplý, ale teraz pôsobil ako kus zasneženej zeme, s poriadne hrubým ľadom pod tou bielou prikrývkou.

„Mrzí ma to...Mattie...prepáč..." Zdalo sa mi, že som v posledných chvíľach začula za sebou niečo, nejaké zvuky, ale keď znova nastalo ticho, poprela som tú možnosť. Moja chorá myseľ si to určite už len namýšľala. A zjavne aj to, že si ku mne napokon niekto kľakol a opatrne sa dotkol môjho pravého ramena.

***

Veľmi namáhavo som otvorila oči, len aby som uvidela, ako niekto len kúsok odo mňa bojuje s vetrom, len aby ten žiarivo oranžový stan zostal stáť. Neznámy mal na hlave kapucňu, takže som mu do tváre nevidela, ale...to ani nebola najdivnejšia vec. Tou bol pocit  tepla a hlavne sucha. Jasne som videla ako stále prší, ale na mňa nedopadla pritom ani jedna jediná kvapka. Niekde za chrbtom mi musel určite horieť oheň, lebo som pociťovala príjemný príval tepla.

Pravú ruku som opatrne načiahla pred seba a prstami po chvíľke narazila na neviditeľnú stenu. Maličké modré pixely sa roztancovali po veľkej ploche naokolo mňa a trocha ma upokojili. Mala som nad hlavou bezpečnú strechu, ktorej som mohla dôverovať. Sama som ju predsa vytvorila. Akurát som nechápala, ako som sa pod ňou ocitla. Bola som tu predsa sama, na okolí nebol nikto, kto by mi mal prečo pomôcť. Alebo kto by vedel, čo mám pri sebe.

Otvorila som ústa, že zakričím, ale pocítila som v nich známu chuť krvi, čo ma vydesilo. Dobre som vedela čo to znamená, ale bola som taká stuhnutá, že bolo doslova nemožné sa otočiť a pokúsiť sa nejako dostať k séru. Na druhej strane som sa aj tak bála, že ho nebudem mať dosť. Hlavne, ak ho budem potrebovať tak často, ako v poslednej dobe. Dýchať sa mi dýchalo ešte prekvapivo ľahko, nemala som pocit, že sa každú chvíľu zadusím, len mi z úst po chvíľke vytiekol tenký pramienok krvi.

***

Neviem po akej dobe som znova nadobudla vedomie. Stále som však mala pocit príjemného tepla a to ma dostatočne upokojilo na to, aby som sa hneď nepokúsila stavať na nohy. Radšej som sa opatrne pokúsila pretočiť na druhú stranu, ale nešlo to. Príliš ma všetko bolelo a preto som to vzdala. Akurát som očami preskúmala oranžovú stenu stanu.

„Moc sa nehýb," povedal zrazu niekto, nebezpečne blízko pri mne. Hlas som ale okamžite spoznala a preto nič ako strach nenastúpilo. Skôr prekvapenie, že sa aj napriek silným rečiam a trucovitému odchodu vrátil. Bola som mu ale vďačná za pomoc. „Radšej mi povedz, načo sú ti tie ampulky v červených škatuliach."

„To sérum potrebujem." Modro očko sa bez nejakého váhania premiestnil predo mňa, aby sme si mohli zjavne hľadieť do očí. A hoci to nepadlo dobre...zjavne sa upokojil. Už som v jeho tvári nevidela toľké sklamanie, ako naposledy. Skôr úľavu, že na tom zjavne nie som až tak zle, ako sa mohlo zdať. Predsa len som musela pôsobiť ako mŕtvola medzi všetkými tými kusmi modrého dreva.

„Kvôli tej krvi? Mala si jej plné ústa." Prikývla som, pričom mi opatrne odhrnul pár pramienkov vlasov z tváre. „Preto som ťa nechal ležať na boku. Nechcel som riskovať, že sa ňou zadušíš, kým som nazbieral drevo na oheň."

„Vrátil si sa..." Neverila som tomu. Stále som neverila, že sa vrátil a pomohol mi. Vlastne mi zachránil život. Bez jeho pomoci...kto vie, čo by tam so mnou bolo. Zjavne by som sa rána nedožila.

„Došiel som až k priehrade, vyšplhal sa na tú hnusnú stenu a až potom...ako som na jej vrchole sedel a díval sa na tú rozľahlú púšť, mi vlastne došlo čo som urobil. Uvedomil som si, aká si maličká v porovnaní s tou pustatinou a, že bez pomoci nemáš šancu prežiť. Preto som sa vrátil. Nechcel som ťa mať na svedomí."

„Prišiel si zjavne práve včas." Pokúsila som sa o úsmev, no pokus zlyhal. Tvár sa mi skrivila do bolestivej grimasy, ktorú sprevádzal kašeľ. Doslova som mala pocit, že mi roztrhne pľúca. Hlavou som kývla na tašku, v ktorej som mala ampulky so sérom a dúfala, že ma Modro očko pochopí. Našťastie sa za ňou hneď načiahol, ale nevyzeral práve nadšene, to som musela uznať. Zjavne sa zľakol, že mi bude musieť sérum pichnúť on sám.

„Čo konkrétne ti je?"

„Zle sa mi zráža krv, na následky čoho sa potom stane moc hustou. V skratke...bez toho séra by som behom pár dní, alebo niekedy hodín zomrela."

„Kým som ťa strážil, nič som nepostrehol." Ruky sa mu celé klepali, ako vyberal jednu z malých ampuliek a k nej aj injekčnú striekačku. Hnevalo ma, že som našla v laboratóriu už len tie s hrubšími ihlami ktoré som nenávidela, ale nemala som na výber. Otec už nemal čas zohnať tie, ktoré sme bežne používali.

„Neskôr ti to vysvetlím." Oči sa mi ešte stále zatvárali samé od seba, ale jeho neistota ma udržala pri vedomí. Zahryzla som si do jazyka, aby som premohla únavu a pozorne ho sledovala, ako sérum naťahuje do striekačky. Tá jasne žltá farba mi prišla tak odporná, ale tak krásna zároveň. Vedela som, že bez tých zakázaných látok by som bola už dávno mŕtva a preto som si na celý proces zvykla. Brala som to ako malú cenu za svoj život.

„V živote som nič podobné nerobil."

„Pokojne mi to pichni do jedenej zo žíl tesne nad zápästím. Bolí to, ale tam sú najviac viditeľné, takže by si to mal zvládnuť v pohode."

„Nerád by som ti ublížil." Tomu som verila, ale radšej som bola ochotná zniesť viac bolesti, než aby sa on trápil. Bol to ale krkolomný pohľad. Dal tomu ešte pár hlbokých nádychov, no potom sa osmelil. Ľavou rukou pridržal tú moju, zatiaľ čo si vytipoval jednu konkrétnu žilu. Nesmierne bolelo, keď mi ihlu zapichol pod kožu, ale bolo to horšie každou sekundou, ktorú ju tam musel nechať. Až som určite musela na pár sekúnd, či minút znova stratiť vedomie, lebo keď som zas otvorila oči a začula ako prší, nič som necítila. Videla som iba Milesa, ako vydesený na smrť kľačí pri mne a čaká, čo bude.

„Možno som ti to nemala povedať takým spôsobom, ako som to urobila," priznala som po hodnej chvíli ticha, kedy sme na seba len nemo hľadeli. Podľa mňa ani jeden z nás nemal poňatia, čo ďalej. „Mrzí ma to."

„Mňa mrzí, že som sa správal ako hlúpe decko. Nemal som sa hneď ofučať a nechať ťa osamote. Sľúbil som ti predsa pomoc." Opatrne som otočila hlavu a pozrela cez sieťku nad hlavou von. Nebo bolo oveľa tmavšie, než keď som sa naň pozrela naposledy, čiže už určite padla noc. Šikovná vecička, že ste po všetkých štyroch oporných tyčiach, ktorá vám držali stan pokope mali malé led svetielka. S navyše príjemne žltým svetlom, takže to tu bolo celé maximálne útulné. Okrem ruky do ktorej mi pichal sérum som bola až po krk zabalená v červenej chlpatej deke, ktorú som si vzala ešte z domu. Bola dobrá veľká a práve preto sme ju s dvojičkami často využívali na stavanie bunkra.

„Ak máš otázky, pokojne sa pýtaj. Všetko ti vysvetlím."

„Neviem čo by som sa mal pýtať. Príde mi to ako veľmi...obšírna téma," odpovedal s úsmevom a ľahol si len kúsok odo mňa. Vonku určite horel oheň rovnako ako včera, lebo na stene stanu som zazrela tancujúce tiene jeho plameňov, ktoré ma upokojili ešte viac. Všetko sa zdalo dokonale v poriadku, aj napriek udalostiam ktoré sa stali skôr. Miles vyzeral pokojne, takže hádky som sa zjavne nemusela báť. „Možno by ma len zaujímalo, kto každý o tom vie."

„Môj brat pre ktorého ideme, Grayson, dvaja priatelia z PHPV, ten zmrd Carley, ľudia ktorí na nás vtedy strieľali a potom...samozrejme to vedela moja rodina. Ale nikto iný." Prikývol, akoby premýšľal čo to pre neho znamená. Podľa mňa to neznamenalo nič. Nemala som dôvod, aby som sa mu zverila skôr. Keby zostane doma s Evie, ešte ani teraz by to nevedel. Keď sa ale rozhodol riskovať, bola som mu to dlžná. Hoci nás to prvotne rozhádalo. „Vodcovia komunity tušia niečo málo tiež, ale otec im celú pravdu nikdy neprezradil. A zostáva mi len dúfať, že sa to nezmenilo."

„Dobre. A tvoj brat...za čo vlastne sedí?"

 „To práve musím zistiť. Mám totiž veľmi silný pocit, že mi celé roky každý ohľadne tejto veci klamal. Dokonca aj rodičia." Ak by som nemala ten sen, nič podobné by mi nenapadlo, ale zrazu mi to pokoj nedalo. Muselo za tým byť niečo oveľa viac, ako ukradnuté papiere. Že mi to celé tie roky nenapadlo...

„Dnes už ale nezisťuj nič. Mala by si spať." Sotva dopovedal, naklonil sa ku mne a opatrne mi vtisol pusu do vlasov. Prinieslo to späť spomienky na prvé dni v zajatí. Keď za mnou chodil a prosil ma, aby som konečne niečo zjedla. Mnohokrát volil túto metódu, keď som pri ňom hodiny plakala a vlastne...aj teraz sa mu tou malou pusou podarilo ma upokojiť dosť nato, aby som sa poddala spánku.