Nespala som pokojne. Vlastne som nespala skoro vôbec. Iba som buď pozerala do stropu, alebo sa prevracala zo strany na stranu. Grayson vedľa mňa robil chvíľu to isté, ale napokon musel zaspať, lebo už minimálne dve hodiny sa vôbec nepohol. Dokonca aj v dome bolo také hrozné ticho. Každý si ľahol spať, JOEY mlčal a jediné, čo dominovalo temnote, bol šum vetra. Strašidelný šum vetra, aby som bola presná.

„Camila, niekto stojí pred dverami," povedal zrazu JOEY. V momente som sa posadila a rozhliadla sa tmou, aby som si bola istá, že skutočne niečo povedal. „Camila?"

„JOEY?" Naozaj ku mne prehovoril. „Čo si to hovoril?" Asi som sa posadila priveľmi rýchlo, lebo sa so mnou v momente roztočila celá izba, až som sa skoro zvalila späť. Nemala som vo svojom stave takto zanedbávať spánok. Potrebovala som veľa oddychu, ale ja som sa namiesto toho všetok čas hrabala v niečom, v čom som nemala.

„Niekto stojí pred dverami. Moje senzory potvrdili identitu človek menom Shawn Lewi. Poznáš ho?"

„Pane Bože..." zašepkala som a skôr, než by som sa nazdala, som bežala dole. Evan predsa povedal, že ho dostali kanibali, tak ako...ako? Skoro som v tme spadla na schodoch, no kým som dobehla dole, JOEY mi zapol svetlá a otvoril dvere. Keď ma len vo voľnom tričku a pyžamových nohaviciach ovanula zima, naskočili mi zimomriavky. Horšie mi ale bolo, keď som ho skutočne uvidela, ako sa zapiera do rámu dverí. Od hlavy po päty bol pokrytý krvou, ktorá ale zjavne nebola všetka jeho. Inak by na vlastných nohách určite nestál.

„Pomôž mi," dostal zo seba, ale skôr, akoby som k nemu podišla, sa zrútil na kolená. Keď som si kľakla k nemu, prvotne som ho ani nepoznávala. Ešte aj vlasy mal zmáčané krvou a lepili sa mu na čelo. Skôr, akoby som sa nazdala sa pri nás objavil aj Drexel, ktorý doteraz spal na sedačke a pomohol mi ho postaviť. Chôdza bola pre Shawna ale ťažšia, než som si prvotne myslela. Kríval na pravú nohu a niečo musel mať aj s chrbtom, lebo sa nedokázal vystrieť.

„Odveď ho dole, ja zobudím Evana."

„Neviem, či je to najlepší nápad." Iba nad mojimi slovami mávol rukou a vybehol hore schodmi. Mne samej sa Shawna podpieralo ťažko, ale nejako sa nám podarilo zísť dole do laboratória. Pomohla som mu posadiť sa na chladný chromovaný stôl a dala mu dole sveter. Z vrecka mu vypadol nožík, ktorého čepeľ bola pokrytá ako čerstvou, tak už zaschnutou krvou. No nebolo to nič oproti tomu, ako vyzeral on. A hlavne ako sa mu tvár krivila od bolesti.

„Evan...je v poriadku?" opýtal sa namáhavo tesne predtým, ako sa skoro zvalil dozadu. Včas som ho ale schmatla za ruku a znova ho posadila. „Camila..."

„Neboj sa, jemu nič nie je." Všimla som si veľkú chrastu na jeho čele, ktorá bola ešte nedávno zjavne veľká krvácajúca rana. Dlane mal celé dorezané, natrhnutú spodnú peru a menšiu reznú ranu pod pravým okom. Určite mu došlo, že si prezerám jeho zranenia, lebo bez toho, aby som niečo povedala, si vytiahol tričko a odhalil mi veľkú ranu na bruchu, ktorá bezodkladne potrebovala ošetriť. „Čo sa ti pre Boha stalo?" Pomohla som mu ľahnúť si, ale sotva si vystrel chrbát, skríkol od bolesti.

„Kanibali," odvetil v skratke. „Už zo mňa mohol byť pokojne guláš." Smiech som nečakala, ale zjavne sa oň ani nemal pokúšať. Znova skončil v bolestiach, ktoré ho donútili privrieš oči a zaťať ruky v päsť. Otočila som sa ku skrinkám za mojim chrbtom a chcela v nich nájsť niečo proti bolesti, ale skôr, než by som hociktorú otvorilo sa mi do hrdla natlačila krv. Inštinkt mi hovoril, aby som ju okamžite vypľula, ale ja som ju radšej prehltla.

„SHAWN!" Evanov krik preťal ticho v dome rovnako jasne, ako jeho beh smerom k nám. Pozrela som ponad plece na Shawna, no skoro v rovnakom momente sa mi zatmelo pred očami a podlomili sa mi kolená. Podarilo sa mi ale oprieť o jednu zo skriniek a tak sa zošmyknúť k zemi. Snažila som sa vypľuť a vykašľať všetku možnú krv, ale nešlo to. Cítila som akurát toľko, ako sa ma snaží pomaličky zadusiť.

„Camila..." zažmúrila som na Drexela, ktorý sa zrazu ocitol pri mne. Skôr ale ako on, ma zaujímala scéna za jeho chrbtom. To, ako Evanovi tiekli slzy po lícach a ako sa so Shawnom aj napriek všetkému objímali. To bol krásny obraz, ktorý ma aj napriek bolestivému pichnutiu v ľavej ruke vyprevadil do temnoty a ticha.

***

Lenivo som otvorila oči, ktoré ale našťastie nemuseli čeliť vôbec žiadnemu jasnému svetlo. V celej izbe bolo príjemné šero a hlavne teplo. Mäkká posteľ pomáhala môjmu boľavému chrbtu a ani pocit, ako má cezo mňa niekto prehodenú ruku, nebol na zahodenie. Bez debaty to bol Grayson. Ten Grayson, ktorý mi hneď vyčaril úsmev, aj keď svet naokolo mňa sa stále krútil a zvíjal v bolestiach. Stále som bola mimo. Ľavú ruku som si pritom absolútne necítila, akoby ani nebola súčasťou môjho tela.

„Dobré ráno," zamrmlal Grayson ospalo. „Lepšie?" Pokývala som hlavou. V istom smere to bola lož. Aspoň som mala to privilégium, aby som mohla voľne dýchať.

„Čo sa to stalo? Je Shawn v poriadku?"

„Má za sebou dlhú noc, ale prežije to. Aspoň podľa Drexela určite." Znova som privrela oči. Priveľmi ma boleli na to, aby som ich nechávala otvorené. Chcela som ešte spať, no pritom ma až veľmi zaujímalo dianie naokolo. Dom bol ale tichý, spoza dverí mojej izby nebolo počuť kroky, ani hlasy. „Veľa som z jeho rozprávania nerozumel, ale ak som dobre pochopil, ušiel hrobárovi z lopaty."

„Bol u kanibalov."

„Hej. Hrozné, že podobný druh ľudí žije tak blízko nás a pritom sme o tom ani netušili." Keď som bola malá, raz som začula podobné reči na ulici, ale v tej dobe som ešte nevedela, čo to slovo znamená a tak som sa tým nezaoberala. Teraz sa mi z toho však obracal žalúdok. Bolo to nechutné pomyslenie. A ešte nechutnejšie bolo, že sa Shawn vrátil celý pokrytý zjavne ich krvou. Radšej som si nechcela predstaviť, ako ich zabil.

„Grayson, mala by som ti niečo povedať." Nie, nebola správna doba. Ale kedy je na podobné slová správna doba? Existuje vôbec niečo také? Ako dopekla niekomu povedať, že sa chystám prevziať vládu nad celou komunitou, ktorá je ešte stále v troskách? „Ale nebude sa ti to páčiť." Plán bol, že sa do konca týždňa začnem baliť. JOEY-ho stiahnem na externý pevný disk a znova ho vložím už do úplne nového systému. Posťahujem všetky dôležité zložky a informácie, opatrne zabalím každú jednu ampulku séra a hlavne...hlavne sa konečne pozriem do garáže, za svojou krásavicou.

„Musí to byť teraz? Chce sa mi ešte spať."

„Musí," naliehala som. Načiahla som pritom k nemu pravú ruku a prečesala mu vlasy. „Týka sa to priamo našej budúcnosti." Nechcela som povedať spoločnej budúcnosti, lebo tá nebola istá. Počítala som aj s tým, že ma pošle s mojim nápadom kade ľahšie.

„Čo sa deje?"

„Vieš, cestou sem sme našli s Milesom jednu menšiu komunitu. Mali isté problémy, zomrel im ich vodca a teraz...sú bez pevnej vládnucej ruky." Prebehlo mi mysľou, čo teraz asi robí Jamima. Dokázali získať za ropu dosť peňazí, aby sa pustili do opráv steny? Lebo hoci bolo v troskách všetko, stena musela byť priorita. Bez opevnenia, ktoré by držalo nepriateľa vonku, sme sa nikam pohnúť nemohli. „Je to dokonalé miesto, kde by som mohla začať pracovať."

„Chceš sa tam presťahovať?"

„Chcem im vládnuť." Tak! A bolo to vonku. Bez nejakých opletačiek a omáčok naokolo. Rovno som povedala svoje zámery. A akoby som im až vtedy naplno uverila aj ja. Darmo som si hovorila, že to nie je pre mňa, ak...ak po tom moje srdce túžilo. Chcela som v rukách tak veľkú moc a chcela som byť na čele celej komunity. Iba tak som mohla mať nezávislosť v práci, ktorú som potrebovala zo všetkého najviac. „Potrebujem úplnú nezávislosť, ktorú inak nezískam."

„To všetko pre tie tvoje klony?"

„Predsa som ti hovorila, že práca je moja priorita." V tomto som ustúpiť nemohla. Aj keď bol Grayson rovnako na prvom mieste, moja práca bola predsa niečím špeciálnym. Niečím, čo dávalo celému môjmu životu ten správny zmysel. Pre toto som vznikla. Aby som stvorila ďalších takých, ako som ja sama. „To nemienim meniť, Grayson."

„Ani kvôli mne?" S povzdychom som sa k nemu naklonila a letmo ho pobozkala. Jeho pery aj napriek všetkému chutili tak dokonale. Presne ako niečo, čo som práve teraz potrebovala. „Milujem ťa." Znova som ho pobozkala. Oveľa vášnivejšie a s väčšou chuťou. S láskou. S tak veľkou láskou, až desila aj mňa samotnú.

Aj napriek únave sme sa ešte stále stratení vo vášnivých bozkoch posadili a Grayson mi vzal tvár do dlaní. Zaplietol si prsty do mojich vlasov a pritiahol si ma k sebe ešte bližšie. Ja som ho rukami objala okolo krku a zostala pritisnutá k jeho perám, až kým sme sa obaja nepotrebovali nadýchnuť. Pomaly som sa oboma rukami zošmykla dole po jeho chrbte a uchopila spodok jeho trička. Nebol na to najvhodnejší čas, ale...chcela som ho. Práve teraz.

„Milujem ťa," zašepkala som a perami sa mu obtrela o ľavé ucho. Pľúca som mala po včerajšku ešte stále ako v jednom ohni, ale nechcela som prestať. Radšej som zniesla bolesť. „Ale musím myslieť aj na svoju prácu. Prosím pochop to." Opatrne som mu pretiahla tričko cez hlavu a hodila ho niekam medzi vankúše. Oboma dlaňami som sa zaprela do hrude a palcom ľavej ruky mu pohladila jazvu. Stále tam bola. Stále mi pripomínala, ako ľahko som o neho mohla prísť.

„A ty pochop, že mi na tvojej práci nezáleží. Chcem len teba."

„Grayson..." vydýchla som. Ako som mu to mala vysvetliť bez toho, aby sme sa pohádali? Nechcela som nás poštvať proti sebe. Nie teraz, keď sa rúcalo skoro všetko.

„Nie," povedal a odtiahol sa odo mňa. „Buď ja, alebo tvoje klony." Nechápavo som pokrútila hlavou, ale keď som ho chcela znova pobozkať a on sa odtiahol, došlo mi to. Nežartoval. Dal mi na výber. Skutočne ma postavil pred voľnu, ktorú som urobiť nemohla. Nie len tak.

„Toto nemyslíš vážne." Mykol plecami a znova si obliekol tričko. „Si si vedomý toho, čo si práve teraz povedal? Medzi čím si ma donútil si vybrať?" Nie, toto celé...toto celé, čo sa v mojom živote za posledné dni dialo, bolo ako zo zlej komédie. Stála som medzi búrkami, ktoré sa snažili mi ublížiť a ktorým sa to skutočne aj darilo. Brali mi ešte aj posledné zvyšky chuti do celého poondiateho života.

Čakala som jeho reakciu. Chcela som počuť, čo povie. No radšej mlčal. Len sa na mňa vyčítavo pozeral, akoby očakával, že si vyberiem práve tam. Videla som mu na očiach, že ma k tomu nútil. Chcel, aby som nahlas povedala, že si vyberám jeho. To som ale nemohla urobiť. Bolo to skrátka vo mne. Zakódované v mojich génoch, ktoré mi nedovolili povedať, že si vyberám jeho. To kým som, ovplyvňovalo celý môj život a hnalo ma to do cieľa, v ktorom som stála na čele svojej armády.

„Naozaj...nenúť ma, aby som si vybrala." S týmito slovami som sa postavila a odišla z izby. Na srdci som toho mala ešte veľa, ale chcela som si to nechať na potom. Radšej som zbehla dole a urobila si niečo na raňajky. Drexel ešte spal, takže som bola maximálne potichu. Najedla som sa, umyla tanier aj šálku od čaju a potom si konečne na chvíľu po tom všetkom vzala do rúk môjho malého Meteora. V tom starom akváriu bol rozkošný, ale zjavne mu bolo lepšie, keď som ho vzala so sebou do laboratória. Pozatvárala som všetky dvere a potom ho pustila, aby si behal po dlhej chodbe, na podlahu ktorej som si ľahla.

„Chýbal si mi maličký," povedala som mu, sotva si obehol celú chodbu a vrátil sa späť ku mne. Nastavila som mu pravú ruku, o dlaň ktorej sa lenivo obtrel. Jeho jemná smrť mi pošteklila kožu a to mi pripomenulo deň, kedy som ho dostala. Bol o niečo menší a rozhodne sa ľudí oveľa väčšmi bál. Teraz bolo vidno, že ho Drexel poriadne kŕmil a, že ho naučil na kontakt s ľuďmi. „Ale vyzeráš k svetu, to musím uznať." Srsť mal krásne bielu, pričom jeho očká hrali medzi čiernou a tmavou bordovou. Potkana s jasne červenými očami som videla len raz a aj to ma vydesil natoľko, že som bežala k mame s plačom. Preto som ocenila, že Meteor ich nemal až tak jasne červené.

„Rád vidím, že už si hore," prehovoril zrazu Drexel za mnou. „Cítiš sa okej?" Obzrela som sa za ním, ale namiesto odpovede som len prikývla. V rámci možností mi bolo pomerne dobre. Mohlo byť aj lepšie, ale kým som vedela normálne dýchať, nič nebolo až také zlé.

„Ako sa má Shawn?"

„Zaberie to pár dní, ale bude v poriadku. Väčšina krvi nebola jeho a okrem rany na bruchu, či na čele, nemal žiadne väčšie poranenia. Nič, čo by ho priamo malo ohroziť na živote." Znova som len prikývla. Ak už pre nič iné, tak pre Evana a Renu. Nechcela som ich vidieť v takom stave, ako včera. Lebo až priveľmi dobre som vedela, akú veľkú bolesť prežívali. Mala som to tak, keď mi zabili rodinu, aj keď som si myslela, že som prišla o Graysona. „Mal šťastie."

„Vy ste vedel, že tu žijú nejakí kanibali?"

„Počul som o tom reči v PHPV, ale nikdy som sa tým nejako extra nezaoberal." Šťastie, že sme na nich nenarazili, keď sme utekali z toho pekla a hľadali Shawnovu bandu. Vzhľadom na to, v akom som bola stave, by som asi skončila ako ich večera.

„Je tu niečo, čo by som vám mala povedať." Nemalo cenu to pred ním dlhšie tajiť. Keby začnem baliť niektoré veci v laboratóriu, všimol by si to. Preto bolo lepšie, keď som mu všetko otvorene povedala. Hladila som pritom Meteora, čo mi troška pomohlo sa upokojiť a potlačiť trasenie hlasu. Do očí som sa ale Drexelovi nepozerala. To by som zjavne nezvládla. Hlavne keď som mu priznala, že ja sama sa chcem postaviť na čelo celej komunity. A navyše bez nejakej vlády naokolo mňa.

„Chápem dobre, že chceš mať svoju vlastnú diktatúru?"

„Svojim spôsobom áno," odvetila som. „Pochopte, že to tak musí byť. Nemôžem dovoliť, aby mal niekto vyššie, alebo čo i len rovnocenné slovo ako ja." Nikto sa mi nesmel stavať do cesty. Nie, kým som nemala to, po čom som túžila. A hoci to znamenalo riadiť celú komunitu osamote, brala som to. Musela som risknúť všetko, aby som sa dostala na výslnie.

„Nie si politický typ, Camila. Povedz mi prosím, ako chceš riadiť komunitu?"

„Počítam s pomocou, ale od ľudí, ktorých poznám. Od vás, od Graysona s Milesom, či od Evana a Matta." Pokýval hlavou. Neveril mi. Neveril, že to zvládnem, hoci dobre vie, kto som a čoho som schopná. „Prečo nie?"

„Nemôžeš od nás očakávať, že sa len tak zbalíme a pôjdeme s tebou. Matt možno áno, ale my ostatní..." Aha, takže aj on zaujal rovnaký postoj, ako Grayson. Dal mi na výber, hoci to priamo nepovedal. A hlavne sa mu podarilo ma zneistiť ešte viac. Aj takto sa mi ešte mysľou preháňali pochybnosti. Preto som dúfala, že keď to poviem buď jemu, alebo Graysonovi, že sa dočkám aspoň minimálnej podpory. Nečakala som úplný súhlas, ale aspoň pár slov, ktoré by ma podržali.

„Myslela som si, že vy najlepšie pochopíte, prečo to robím."

„Ja chápem, prečo to robíš, ale to ešte neznamená, že ťa budem podporovať. Týmto si kopeš hrob sama sebe."

„Radšej si ho vykopem ja sama, akoby to mal urobiť niekto iný." Škaredo som na neho pozrela, vzala si Meteora a postavila sa zo zeme. Viac som mu k tomu nemala čo povedať. Ak mi každý odmietne pomôcť, pôjdem sama. Nepotrebujem nikoho, kto nepotrebuje mňa. Som Camila Warnerová, prvý žijúci klon vôbec. Mám svoje poslanie a nech to stojí, čo to stojí, dosiahnem svoj cieľ.