Padali sme dlho. Dlhšie, ako by sa možno zdalo vám, keby stojíte niekde bokom a dívate sa. Vám by to možno prišlo ako zlomok sekundy, ale mne počas toho momentu prešlo hlavou priveľa myšlienok. Pripomenulo mi to situáciu, v ktorej som len nedávno bol. Noc, kedy som Shaya strhol so sebou zo žeriavu s vedomím, že možno zomriem spolu s ním. A hoci som vtedy na smrť pomyslieť nechcel, teraz...teraz som nemal na výber. Kým sme padali a kým som zhora stále počul krik a ďalšie výbuchy, musel som na smrť myslieť. Ona sama ma k tomu vyzývala.

Ale dopadli sme. Najprv Shawn a potom ja. Tuho som privrel oči, zatiaľ čo sa mi kvôli prudkému nárazu na vodnú hladinu telom rozliala neskutočná bolesť. Chrbát ma štípal aj napriek dvom vrstvám oblečenia, akoby som spadol do ohňa. Voda bola ale chladná, až priveľmi chladná. V momente mi do celého tela chlad vyslal ešte viac bolestivých podnetov, ako dopad samotný. No ja som sa aj tak sústredil len na jednu jedinú vec. Aby som sa dostal späť nad hladinu. Nemal som na výber. Musel som hore čím skôr.

Bránilo mi ale množstvo vecí. Chlad, únava, šok, ale aj kopa trosiek, ktorá dopadla spolu s nami. Voda bola zakalená, čo mi zabránilo držať oči otvorené pridlho. Ja som sa ale aj napriek tomu snažil obzerať okolo seba. Hľadal som Shawna. Musel som zistiť kde je a či ma nepotrebuje. Prv som ale musel nad hladinu. Pľúca ma neľútostne pálili, čo ma donútilo nabrať zvyšky síl. Sám neviem ako, ale zrazu sa moja hlava ocitla nad ľadovou vodou, ktorej prúd bol ale priveľmi rýchly. Nedokázal som sa udržať nad jej hladinou ani dosť dlho na to, aby som sa poriadne nadýchol. S veľmi maličkým množstvom vzduchu v pľúcach, som sa zas dostal pod hladinu, kde do mňa narazil nejeden kus pevného betónu, ktorý spadol spolu s nami.

„Shawn!" vykríkol som pridusene, sotva som sa dostal na chvíľu znova na svetlo sveta. Alebo skôr na chabé studené svetlá kanalizácie, ktorá sa stávala stále širšou. Voda neskutočne smrdela, plával v nej kadejaký odpad, takže sme sa bez debaty dostali do tej najhnusnejšej časti celej kanalizácie.

Chcel som zakričať ešte raz, no niečo ma zas dostalo pod hladinu. Zozadu som zjavne kusom betónu dostal poriadne silný úder do hlavy, až sa mi na chvíľu zatmelo pred očami. V celej lebke mi zrazu pulzovala ostrá bolesť, ktorá ma chcela doslova potrhať na kusy. Ešte som sa poriadne nespamätal ani z otrasu mozgu a teraz toto. Skvelé...fakt skvelé.

Znova som sa ale vynoril. Iba na krátku chvíľu, ale stihol som sa poriadne nadýchnuť skôr, než by som sa zas ponoril. Nebolo bezpečné byť pod hladinou, lebo trosky z nášho domova boli všade naokolo. Ale rovnako nebolo bezpečné zostať nad ňou.

Cítil som, ako blízko je smrť. Za posledné roky som jej bol niekoľkokrát nablízku, ale nikdy to nebol podobný pocit. Nie pocit nekonečnej zimy, v ktorej sa ukrýval všetok môj strach. Číhal na mňa z tmavých zákutí vody, ktorá ma niesla stále ďalej a ďalej. Bol som sám. Osamotený uprostred ničoho, uprostred skazy, ktorú spôsobil niekto, pod koho rukou som trpel dlhé roky. A podarilo sa mu vziať mi ešte aj to posledné. Miesto, ktoré som hrdo volal domovom a možno aj moju rodinu. Nebola tu istota, že sa Rena dostala do bezpečia. A Shawn...

Keď sa mi opäť podarilo preraziť hlavou chladnú hladinu, vyrazil som zo seba hlasný výkrik. Plný nefalšovanej bolesti, ktorá sa ale zmiernila v momente, keď som do niečoho narazil. Oči som žmúril kvôli špliechajúcej vode plnej špiny, čo mi zabránilo v prvom momente vidieť, čo ma...čo ma vlastne zastavilo od toho, aby som sa plavil ďalej. Niečia ruka ma chytila okolo pása a pevne pritiahla k sebe. Až keď som žmurkaním nejako zahnal slzy, ktoré mi šli do očí od špinavej vody, som rozoznal Shawnovu tvár. Jednou rukou sa držal o nejakú rúru nad našou hlavou, pričom tou druhou držal mňa. Výraz tváre mal skrivený bolesťou, ale to ma nemalo prečo prekvapiť. Ja som na tom bol úplne rovnako.

„Chyť sa!" sykol, no skoro som ho pre hučanie vody prepočul. Došlo mi to ale aj bez neho slov. Aj keď som mal ruky úplne stuhnuté, natiahol som ich nad hlavu a pevne sa chytil hrdzavej rúry. Bol zjavne zázrak, že do nás nenarazil žiadny kus betónu, ktorý by nás odniesol preč. „Musíme..." Zvyšok jeho slov zanikol v ruchu. Stále sa celým kanálom niesol krik jeho ľudí, ktorí práve umierali. Prosby nebohých, ktorých zabili iba za to, že žili na nesprávnom mieste.

Všetko to diania naokolo ma desilo zrazu ešte viac. Aj napriek tomu, že som videl Shawna len kúsok od seba. Tvár mal zaliatu krvou, ktorá mu tiekla z ľavého spánku, ale zjavne bol zranený aj vážnejšie. Pochyboval som, žeby sa tak ubolene tváril len pre chladnú vodu a tržnú ranu na hlave. To nebol jeho štýl. On by len tak nikdy nepriznal, že ho niečo skutočne bolí, ak by to nebolo vážne. No nech už bolo za jeho výrazom hocičo, nezabránilo mu to v tom, aby sa pokúsil dostať z vody. Rukami sa chytil rúry tak pevne, až mu obeleli hánky a snažil sa vytiahnuť hore. Tvárou mu ale prebehol tak bolestný kŕč, až mi zovrelo srdce. S výkrikom na celú kanalizáciu znova padol do vody, až sa dokonca pustil rúry. Nazdávam sa zjavne, že sa mu ešte podarí znova vynoriť a chytiť sa, ale keď sa neobjavil, nemohol som čakať. Musel som sa pustiť aj ja a ponoriť sa za ním.

Telo som si od chladu všade naokolo už skoro ani necítil. Všetkému vládlo len chabé svetlo, ktoré sem prenikalo kalnou vodou a kusy betónu, ktoré mi na tele vytvorili ešte niekoľko modrín. Podarilo sa mi ale doplávať k Shawnovi a dostať ho nad hladinu. Nemal som poňatia, aká dlhá kanalizácia skutočne je, takže mi bolo hneď jasné, že nemôžem dúfať na zázrak. Dlho v tej studenej vode nevydržíme a keď nás nezabije chlad, utopíme sa. V tej chvíli som akosi nevedel, ktorá smrť by bola horšia.

Prúd nás unášal ešte pomerne dlho, kým sa mi podarilo zachytiť rozbitého kusu hrádze, ktorá trčala do vody. Poriadny kus betónu z nej chýbal, ale diera aspoň vytvorila priestor, v ktorom som sa mohol pevne niečoho chytiť. Dolámal som si nechty od tvrdého povrchu, ale pocit, keď som bol napoly vonku z vody, za to rozhodne stál. Jednou rukou som stále držal Shawna, ktorý sa ale našťastie tiež chopil situácie a hoci bolo napokon na mne, aby som ho vytiahol, aspoň sa pridržal našej záchrany, kým som bol v suchu ja sám. Opatrne, aby som mu ani náhodou neublížil poprípade ešte viac, som ho potom vytiahol na drsný povrch, o ktorý som si roztrhol na kolenách nohavice. Lapal som po dychu, pľúca ma nekonečne boleli a moje telo sa zrazu celé ocitlo v ešte silnejšom objatí chladu, ako doteraz. Vo vode bola teplota stála, ale tu mi to prišlo, akoby bolo ešte chladnejšie.

Chvíľu som len tak nehybne ležal na chrbte a sústredil sa  na dýchanie. V prvých momentoch na suchu nesmelo existovať absolútne nič iné. Musel som sa upokojiť a presvedčiť samého seba, že už mi nič nehrozí. Utiekol som od toho celého, dostal som sa z mrazivej vody a teraz už budem v poriadku. Absolútne nič sa mi nemôže stať. Už nie. Nie mne. Nie tu. Nie dnes.

„Zmrzneme tu..." dostal zo seba Shawn zachrípnuto. Ležal len kúsok odo mňa, ale bolo to, akoby sa nachádzal na míle ďaleko. Akoby som bol zas sám.

„Nezmrzneme," oponoval som potichu. Sotva som vládal hovoriť. Oči sa mi od neskutočne únavy zatvárali, pričom ma ale triaslo od zimy. Určite sem prúdila plechovými stenami až z povrchu. Bolo to, akoby som ležal tam hore, až po uši zahrabaný v snehu. V ľadovom väzení, z ktorého proste nebolo úniku. „Dostaneme sa preč. Ku Camile domov." Tam na nás bude čakať Rena. Určite áno.

Pohnúť som sa ale nedokázal ani po niekoľkých minútach. Bola mi príšerná zima a celé telo ma bolelo. V ušiach mi hučala divoko tečúca voda, no stále bolo počuť krik. Alebo som si to možno už len namýšľal. Možno som si namýšľal celú situáciu. Alebo to bol skrátka sen. Ilúzia, ktorá sa mi zrodila v hlave, ako zlý vtip. Carley predsa nemohol len tak prísť a zničiť úplne všetko.

„Kurva!" zanadával Shawn, čo ma konečne prebralo k plnému vedomiu. Ak by neskríkol, bol by som zaspal. Takto som sa ale bleskovo posadil a pozrel na neho, ako stále v bolestiach leží na zemi. Sveter mal rozopnutý a tričko vyhrnuté, takže som nemal šancu prehliadnuť krvavú ranu na jeho bruchu. Vyzeralo to, akoby v nej mal niečo zabodnuté, ale od toľkej krvi som to nerozoznal. „Zjavne je to črep z granátu."

„Z granátu?"

„Niektoré z nich boli navrhnuté špeciálne na to, aby sa pri výbuchu zachovali vo väčších kusoch a zranili, alebo možno zabili ešte viac ľudí, ako výbuch sám o sebe. Zväčša je vo vnútri nich nejaké špeciálna trhavina." Nikdy som o podobnej vecičke nepočul, ale pri pohľade na jeho krvácajúce brucho, som nemal prečo pochybovať. „Nikdy som si neželal sa s takou vecičkou zoznámiť takto zblízka." Najhoršie asi bolo, že som mu nemal ako pomôcť. Črep sme vyberať nemohli, ale nemal som nič, čím by som mu ranu obviazal, alebo čím by som ju vyčistil.

„Sme tu v pasci."

„Ja viem," priznal porazenecky a privrel oči. „Ak tu ale zostaneme ležať, je po nás. Musíme ísť." To mi bolo viac, ako jasné. A presne preto som sa pomaličky začal dvíhať na nohy. Bolelo to, celý som bol stuhnutý a vyklepaný od zimy, ale zrazu som stál. Urobil som pár krokov, nadobudol balans a až potom som pomohol na nohy aj Shawnovi. Bolesť v jeho očiach sa prehliadnuť ale nedala. Hrýzol si do spodnej pery, aby to nejako zvládol, ale jediný výsledok bol, že sa mu krv po chvíľke spustila ešte aj odtiaľ. No predsa sme sa pohli a opretý jeden o druhého, sme sa pomaly vybrali na lepšie miesto.

***

„Nemali by sme tu byť. Vystavujeme sa veľkému riziku." Bez nejakej reakcie som hľadel do ohňa, ktorý bol po celom dni skutočným požehnaním. Namiesto toho, aby sme úplne vyčerpaní liezli hore a riskovali možný stret s tým tyranom, sme sa pobrali dole. Neboli sme totiž na úplne najspodnejšom poschodí kanalizácie. Pod nami bola ešte jedna, v chodbách ktorej bolo príjemné teplo. A hlavne kopa smetí, ktorú sme mohli použiť ako núdzové ohnisko. Všetko tu vlastne vyzeralo ako miesto, kam chodia feťáci, alebo kde obchodujú pašeráci s tým najvzácnejším tovarom. Nech už to ale bolo akokoľvek, Boh žehnaj tomu, kto tu stratil zapaľovač. „Ešte väčšiemu, ako keby prišiel Carley."

„Jednu noc tu vydržíme."

„Jasné...ty o nich zjavne nevieš." Nechápavo som pozrel od steny na neho. Zostal som sedieť, aby som držal stráž, pričom Shawn ešte stále v bolestiach ležal pri ohni, aby sa zohrial. „Dva, možno tri roky dozadu sa tu usídlili kanibali." Neveriacky som nad jeho slovami pokrútil hlavou a privrel oči. Bol to už hodinový boj, aby som zostal pri vedomí a nepoddal sa spánku. Pritom som po ňom natoľko túžil.

„Na to si spomínaš?"

„Už som si spomenul na oveľa viac vecí, ako by bolo príjemné. Chýba pár útržkov z minulosti, ale inak...som späť." Nehovoril to ale nadšene. Akoby mu možno skôr vyhovovalo, keď netušil kto je a čo sa okolo neho deje. Vtedy mu nemalo čo ublížiť. Teraz ale...s toľkými spomienkami sa muselo vrátiť veľa bolesti. „Viem, že sme mali mať s Rebou dieťa. Ak by to bol chlapec, mal sa volať ako ty."

„Rena mi to hovorila." Smutne som sa nad celou záležitosťou pousmial, ale...nedalo by sa povedať, že som to bral s chladnou hlavou. Nemohol som. Nie, ak sa taká krivda stala osobám, ktoré mi boli najbližšie. Osobám, ktoré boli mojou rodinou. „Neboj sa, dostanete ešte možnosť, aby ste mali spolu deti."

„Nejde o deti," oponoval mi. Ruky mal založené pod hlavou, no zjavne ani to neurobilo ležanie na zemi pohodlnejším. „Ide o toto všetko. Ako si môžem byť istý, že sa jej pri mne nič nestane? Pozri, čo sa stalo dnes. Ráno sme sa v poriadku zobudili, jeden vedľa druhého...a kde sme teraz?" Hlas mal plný zúfalstva, ktoré ale vládlo aj u mňa. Obaja sme mali pochyby o tom, či sa Rena dostala do bezpečia. Veril som len tej najlepšej verzii, ale ten strach tu proste bol. Ona hrala v životoch nás oboch rolu, ktorú nemohol zastávať nik iný. Potrebovali sme ju.

„V tomto svete si už nemôžeš byť istý ničím. Vždy niekde číha nebezpečenstvo."

„Lenže takto by to byť nemalo. Všetci ľudia, ktorí dnes zomreli...nikto z nich si to nezaslúžil. Carley, či ako sa to volá, prišiel po Graysona, jeho rodičov a teba. Moji ľudia, s tým nemali nič spoločné. Stali sa v jeho rukách len pešiakmi, na ktorých bezpečnosť dbať nemusel. A ani to neurobil. Proste ich zabil, akoby boli najväčšími hriešnikmi v jeho ceste za zmysleným víťazstvom." Nedokázal som si predstaviť, ako sa v tomto smere asi cíti. Roky to miesto s Renou budoval, tí ľudia mali vďaka nim bezpečný domov a teraz je všetko preč. Ľudia zomreli a náš domov je v troskách.

Toto je ale teraz zjavne náš život. Svet, ktorý sa tak dlho dával dokopy z následkov vojny. Svet, v ktorom vládne strach a tyrania. Ľudia, ktorí by mali sedieť v blázinci, alebo byť rovno mŕtvi, držia v rukách obrovskú moc. Sú z nich vodcovia a manipulátori. Mnohí by si mysleli, že vďaka svoje moci budú oni tými, ktorí budú riadiť našu komunitu a viesť ju k sláve. No nie. Ani zďaleka to takto nefungovalo. Ľudia ako Carley, nás všetkých ťahali ku dnu. Rozpútavali vojny priamo vo vnútri komunity a len liali benzín, do už tak veľkého a divokého ohňa.

„Vravel si..." začal som, aby som odpútal pozornosť na inú tému, „že sú tu nejakí kanibali. To si myslel vážne?"

„Smrteľne. Hovorím ti, že sa s nimi nechceš stretnúť." Pozrel na mňa prísnym pohľadom, zjavne aby si bol istý, že som skutočne pochopil a uveril. Mňa pri tej predstave striaslo. Počul som o ľuďoch, ktorí požierajú vlastný druh, ale nikdy mi nenapadlo, žeby som sa k nim ocitol takto blízko. Viete ale čo je smutné? V minulosti, tesne po výbuchu rakiet s jadrovými bombami, v dobe keď sa ľudia ukryli do bunkrov pod zem, sa podobné praktiky využívali na dennom poriadku. Zásoby jedla boli prirodzene obmedzené a tí, čo chceli prežiť a vrátiť sa na povrch, museli konať. Mama mi ako malému hovorila príbeh o tom, ako sedeli ľudia pri ohni a losovali, koho zjedia na večeru. Vážne. Polámali zápalky a kto si potiahol najkratší koniec, toho zabili, naporcovali a opiekli.

***

Prebdel som celú noc. Strach mi nedovolil privrieť oči. Strach o Shawna, ale aj strach zo všetkého, čo sa okolo nás dialo. Možno som si to nahováral, ale počul som v tme hlasy. Nejaký diabolský šepot, ktorý mi skoro až nahnal slzy do očí. V hlave sa mi pritom premietali len tie najhoršie obrazy všetkého, čo sa mohlo v tme okolo nás ukrývať. Skutočnosť ale, že Shawn prespal celú noc som využil rozumne. Takto mi nemal ako odporovať, keď som mu chcel dôkladnejšie prezrieť ranu. Črepy granátu som z nej ale nešiel vyťahovať. Nie, keď ich bolo rovno niekoľko a boli hlboko zaryté v rane.

„Spal si?" opýtal sa ma zachrípnuto. Ako omámený som presedel celé hodiny pri stene, ktorá mi tlačila boľavý chrbát natoľko, že som v ňom pomaly nemal žiadny cit.

„Radšej nie." Možno ak by mi nehovoril, že sú tu s nami požierači ľudí, na pár hodín by sa mi podarilo zaspať. Ale takto nie. „Tvoje slová ma vydesili viac, akoby mali." Navyše som sa bál spať aj kvôli nemu. Nemohol som vedieť, že sa jeho stav cez noc nezhorší. Radšej som teda obetoval oddych.

„Iba sa mi to zdalo, alebo aj ty si počul v noci nejaké hlasy?"

„Tiež som si myslel, že blúznim. Ale zjavne nie." Takže to nebolo len v mojej hlave. Skutočne sa až priveľmi blízko nás niekto motal.

Oheň nejakým zázrakom ešte stále horel. Nedával som mu takú dlhú životnosť, takže ma príjemne prekvapil. No možno by som sa nemal diviť, že smeti horia lepšie, ako drevo, či uhlie. V každom prípade bol ale oheň to jediné, čo nás počas noci udržalo nažive. Keby tu sedíme v tme a zime, možno by sme boli dávno mŕtvi. Nad hlavami nám videla hrozba, ktorú sme proste nemohli ignorovať. Preto som aj pomohol Shawnovi po chvíľke na nohy, uhasili sme oheň a pomaly sa pobrali preč. Cieľ bol, aby sme sa vyšplhali až na povrch a potom zamierili ku Camile. Inam sme ísť nemohli.

„Ako ďaleko to je?"

„Neviem," priznal som zúfalo. Akoby rebrík, ktorým sme sa sem včera dostali cez noc zmizol. Prisahal by som, že sme išli dobrým smerom, ale zjavne sme v tej spleti uličiek zle odbočili. Dostáli sme sa stále hlbšie do kanalizácie a na miesta, kde sme nemali čo hľadať. „Mám pocit, že sme v pasci. Čo ak o nás vedia a schválne nás sem naviedli?"

„Na také ani nemysli." No pri pohľade do jeho čiernych očí som si mohol byť na sto percent istý, že na to myslel tiež. Bál sa, bál sa rovnako, ako ja. Obaja sme počítali s tým, že sme im možno vpochodovali priamo do otvorenej náruče. Na mieste, kde vyzerala každá jedna chodba rovnako by sa stratil každý, kto nevie ako sa tu pohybovať. A my sme boli bohužiaľ tiež v takejto nevýhode.

Kráčali sme ale ďalej. Chvíľami som sa nervózne obzeral, pričom som podopieral Shawna, ale nikdy som nikoho nevidel. Boli sme tu sami, aj napriek tomu nepríjemnému pocitu, že nás sleduje niekoľko párov očí. Srdce mi divoko búšilo v hrudi a potili sa mi dlane. V duchu som bol pripravený na útok v hociktorú sekundu, ale zároveň som sa bál, že sa niečo také skutočne stane. Lebo povedzme si úprimne...nemali by sme sa ako brániť. Aspoň ja teda nie. Ako som zistil, revolver mi vypadol niekde vo vode a nič iné som nemal. Moje dýky zostali doma. Jediná spása bola, kedy má u seba niečo Shawn. No nechcel som sa ho pýtať práve pre prípad, žeby nás niekto sledoval a mohol by to počuť.

„Mali by sme sa vrátiť." Nepotreboval som k jeho slovám vysvetlenie. Úplne stačil pohľad, ako sa na chladnej plechovej stene vynímalo pár zaschnutých stôp krvi. Prišlo mi z toho zle, čo bol len ďalší dôvod na to, aby sme čím skôr vypadli. Obaja sme boli vyčerpaní, no strach nás hnal preč tak rýchlo, ako naše nohy len dovolili.

Nedostali sme sa ale dosť ďaleko. Sotva sme prišli k rázcestiu všetkých chodieb, keď mi tesne vedľa hlavy presvišťal šíp. Stuhol som, ale Shawn reagoval pohotovo aj za mňa. Sotil ma ku stene, o ktorú sme sa pritisli chrbtom. Tak sme sa chránili aspoň odzadu, hoci útočníci boli všade okolo nás. Zrazu sa kopa tvárí vynorila z tieňov, všetci držali v rukách luky, aké by si človek zo starej doby spojil s nejakými divými lovcami. Na zbrane tohto sveta sa vonkoncom nepodobali.

Niečo po sebe kričali v pre nás nezrozumiteľnom jazyku, pričom začali skákať dole...vlastne bohvie odkiaľ. V temnote sa mohlo nad nami ukrývať hocičo. Dokonca kanibali, ktorí si nás pekne krásne nahnali do pasce. Lebo až keď sa veľký rebrík po ktorom sme sa sem včera dostali zhrnul zhora, mi plne došlo, že sme v pasci. Museli o nás vedieť celú noc, iba nás nechali vo falošnej nádeji. S očami plnými strachu som pozrel na Shawna, ktorý bezo mňa sotva stál na nohách. Predsa ale mal na tvári úškrn, ktorý mne zmysel nedával. Teda aspoň nie do doby, kým ma neschmatol za ruku a tou druhou neodistil niečo, čo vytiahol z vrecka svetra. Nie granát, ale akási maličká nálož, ktorá sa mu v ruke rozblikala na jasnú červenú a krátko zapípala skôr, akoby vybuchla tesne pri rebríku, po ktorom zliezali kanibali dole.

„Musí tu byť aj iná cesta," zakričal a potiahol ma preč. Sotva som odliepal nohy od zeme, ale ak som nechcel byť obed a večera v jednom, musel som sa hýbať. Znova som Shawna podoprel, ale to nás spomalilo ešte viac. Aj napriek výbuchu, ktorý našich protivníkov zdržal, sme boli v nevýhode.

Dlho náš útek ale netrval. Sotva sme prešli dlhou chodbou a zabočili doprava, sa nám naskytol pohľad na veľké dvere. Bol to risk, nemohli sme vedieť čo je za nimi, ale museli sme to skúsiť. Bolo spoza nich počuť hukot vody, takže zjavne viedla na správne miesto. Akurát...sotva sme ich odchýlili a ja som vošiel...dali za zavrieť, alebo nejako zabezpečiť len zo strany, odkiaľ sme práve prišli. A to nám nebolo na nič. Kanibali už bežali za nimi, ich dupot a krik sa ozýval kanalizáciou. Presne vedeli, kde sme a ak sa dvere nedali z našej strany zamknúť, nemali nám ako pomôcť. Stále by sme museli utekať a v tom prípade by sme nemali šancu.

„Nie je možné, aby tu nebola iná cesta!" zasyčal som a buchol päsťou pravej ruky do steny. Prebehla mi po nej bolesť, ale rozhodne menšia ako tá, keď ma následne zasiahol letiaci šíp. Zavŕtal sa mi do ramena. Zdržal som ale kriku. Nechcel som aby počuli, že sa im podarilo ma zraniť. Radšej som schmatol Shawna, aby som ho dostal k sebe, na tú trocha bezpečnejšiu stranu dverí, ale...podarilo sa mu vyšmyknúť mi. Striasol moju ruku a pohľadom, ktorý v sebe ukrýval maximum bolesti a ľútosti, ktorú som kedy u neho videl, predo mnou dvere zabachol. Jeden ťažký kov tresol o druhý a oceľová zámka zapadla na svoje miesto. Ja som bol na jednej strane, relatívne v bezpečí a on na druhej, kde sa k nemu už určite dostali.

„SHAWN!" Okamžite som začal päsťami búšiť do dverí. Kričal som, po lícach mi stiekli slzy, ale to ma nikam nedostalo. Počul som len nadšené výkriky kanibalov, ktorý dostali svoju korisť. Môj zúfalý plač ich nezaujímal. „Nie! Nie! Nie..." Sotva som sa vládal od toľkej paniky nadýchnuť, alebo vôbec premýšľať. Chcel som len jedno. Vtrhnúť tam a všetkých ich zabiť. Roztrhať ich, stiahnuť z kože, obesiť...hocičo. 

Nemohol som ale zostať. Vedeli, že som tu a boli na tej strane dverí, ktorá sa dala ľahko otvoriť. S úplne zaslzenými očami a neskutočnou bolesťou v celom tele som siahol po šípe, ale nevytiahol si ho z ramena. Iba som ho zlomil, aby mi v rane zostal len hrot a nie celý šíp. Ak by som ním o niečo zavadil, spôsobil by som si väčšie zranenie. A hoci som vedel, že toto je koniec, nedokázal som sa pohnúť. Hlavou mi prebehlo všetko len to najhoršie, čo Shawna čaká a preto som prosil Boha, aby ho najprv zabili a až potom s jeho telom robili niečo iné. S ním...dopekla, prečo práve on? Prečo človek, ktorý pre mňa znamenal najviac? Prečo chlap, ktorý mi bol ako brat? 

Bojujúc o každý jeden nádych som sa napokon pohol. Krvavé ruky som odlepil od chladných dverí, za ktorými nastalo desivé ticho. Odišli a jeho odvliekli so sebou. Nepočul som ho kričať. Možno ho zabili rýchlo, alebo možno nekričal kvôli mne. Nechcel, aby som si vyčítal, že som zostal nažive. Že sa on rozhodol zachrániť mňa, namiesto seba. Dal mi šancu, aby som sa vrátil k Rene. Aby som jej povedal, čo sa stalo. Nechal ma, aby som sa hodiny motal po tme, kým som konečne našiel rebrík. Od plaču som bol však tak slabý, že som sotva po ňom vyliezol. 

Tam hore na mňa nečakalo okrem zimy nič iné. Nikde ani živá duša, ktorá by si nárokovala moju hlavu. A hoci mi trvalo prejsť komunitou aj hodinu a pol, prišiel som. Camilin dom sa zrazu ocitol priamo predo mnou. Celú cestu sem som za sebou zanechával krvavú stopu, ale nemusel som sa báť, že ju niekto nájde. Nikto von nechodil a snežilo dosť husto na to, aby sa krv behom polhodiny stratila pod bielou prikrývkou.

„Evan!" Rena sa mi v zornom poli objavila takmer okamžite, ako ma JOEY pustil dnu. Do tváre ma udrelo príjemné teplo, pod návalom ktorého som pomerne rýchlo skončil na zemi. Už som nevládal. V hlave mi pulzovala ostrá bolesť, oči som mal napuchnuté od sĺz, ktoré ale prišli aj vo chvíli, kedy si kľakla ku mne a objala ma.

„Ja som sa ho snažil zachrániť...naozaj..." dostal som zo seba s vypätím všetkých síl. „Rena..." Do tváre som sa jej pozrieť nedokázal. Proste to nešlo. Keby to urobím, zarazím si do rakvy aj posledný klinec. 

„Neplač," zašepkala ľadovo chladným hlasom a pohladila ma po vlasoch. Neplakala. Nekričala. Nesnažila sa ma obviniť z toho, že muž ktorého natoľko roky milovala, zomrel kvôli mne. Len ma držala v náručí, kým som si ja od bolesti a výčitiek šiel vykričať hlasivky. To ale veci nemenilo. Shawn bol...Shawn bol preč. Zomrel. Kvôli tomu, aby zatratenec ako ja, mohol žiť.