Dnes sú to oficiálne tri roky, čo okupujem túto stránku :D woooohoooo :D v tej dobe som si určite nemyslela, že to dotiahnem až sem, alebo, že budem mať v celej veci takú výdrž :D a hlavne, že tu spoznám toľko úžasných ľudí :3

Chcela by som sa teda touto cestou poďakovať každému, kto ma za tie tri roky nejakým spôsobom podporil, kto zanechal hviezdičku na mojom príbehu, alebo si dal tú námahu, aby mi napísal komentár :) veľmi si to vážim ľudia :3 ❤❤ 

Zároveň ale chcem oznámiť...alebo vás skôr poprosiť ešte o trocha trpezlivosti :/ fakt nestíham, mám toho v každom smere teraz príšerne veľa a písanie je to posledné, na čo mám náladu a hlavne čas. Veľmi ma to mrzí, ale inak to bohužiaľ nejde. Dajte mi ešte nejaké dva týždne a potom sa hádam všetko vráti zas do starých koľají :)   

Mlčky som ležal pri Camile, hladil ju po vlasoch, až kým sa jej nepodarilo zaspať. Ja sám som bol unavený a najradšej by som spal, ale akosi som stále nemohol. Veľmi veľa som premýšľal. Nad ňou, nad našim vzťahom a nad tým, čo sa dialo len deň dozadu. Stále som mal pred očami jej bezduchý výraz, keď zo svojho utrpenia obviňovala celú ľudskú rasu. To z mysle len tak nedostanem. Ani keby spolu strávime hodiny, plné vášne a lásky. Mal som proste priveľa pochybností o tom, čo sa s ňou vlastne dialo. JOEY hovoril, že ak dostane čip, bude v poriadku, ale môžem tomu veriť? Čo ak sa zobudí a bude znova šalieť?

„Grayson, otváram dvere a púšťam dnu štyroch ľudí," povedal zrazu JOEY. Nestihol som ani žmurknúť, keď sa zdola ozval krik môjho mena. Bol to Drexel. „Mal by si zísť dole." Opatrne som sa odtiahol, aby sa Camila nezobudila a zbehol dole schodmi. Nechcel som ani hádať, čo sa zas stalo. Nebol som ale pripravený na pohľad, ktorý ma čakal. Rodičia...moji rodičia stáli držiac sa za ruky v strede obývačky, pričom Rena a Drexel zjavne čakali, kedy sa ukážem.

„Čo tu pre Boha robíte?"

„Miláčik..." V momente som si to namieril k mame a vtiahol ju do objatia. Všetci boli celí špinaví a od krvi, ktorá ale zjavne nebola ich. Chvalabohu. „Bála som sa, že už ťa nikdy neuvidím." Nechápavo som pozrel na otca, ktorý mi ale tiež nebol schopný nič moc povedať. Vyzeral rovnako vystrašene, ako všetci ostatní.

„Čo sa stalo?" opýtal som sa Drexela, s mamou ešte stále v objatí. Aj keď do reči nebolo nikomu, chcel som byť v obraze. Hlavne, ak sa sem len tak dovalili.

„Prišiel Carley. Zjavne to mala byť odplata za to, že vás u seba Shawn schoval." Všimol som si, ako pri vyslovení jeho mena nabehli Rene slzy do očí. „Nechci vedieť, ako to tam vyzeralo."

„Kde sú Shawn a Evan?"

„Zostali tam. Podľa mňa zbytočne, ale Shawna sa nedalo presvedčiť. A Evan zostal, aby mu pomohol." Vedel som, že ten chlap je blázon, ale nie až takýto. Nikto, hovorím nikto so zdravým rozumom by nešiel proti niekomu, ako je Carley. A hlavne ak je moment prekvapenia na jeho strane. „To Evan povedal, aby sme išli sem." Logiku to malo. Dnu sa nedostane nikto, koho JOEY nepustí. Mal som len menšie obavy, ako bude reagovať Camila. Najviac zo všetkého potrebuje teraz pokoj a nie, aby tu bol plný dom ľudí. Na ulicu som ich ale vyhodiť nemohol. Hlavne nie, ak tu boli moji rodičia. Ak si to tak vezmem, v priebehu krátkeho času ich Carley vyhnal už z druhého miesta.

„Tak miesta je tu pre nás dosť, akurát..."

„Ja jej to vysvetlím, ak bude treba," povedal Drexel, pričom z vrecka na kabáte vybral niečo malé a chlpaté. Chvíľu som nechápavo pozeral, ale potom mi došlo, že je to Meteor. Díval som sa, kam ho berie, ale keď ho vložil do veľkého akvária pod policami plnými kníh, pousmial som sa. Myšlienky, že tu mali niekedy farebné rybičky, bola veľmi milá. „Ako jej je?"

„Neviem. Kým sme boli sami, zdala sa v poriadku, ale keď sa tu ráno objavil Matthew, zas jej prišlo zle. Sotva stála sama na nohách, kričala na neho..."

„Možno by som mal za tým chlapcom zájsť. Kde je?"

„U Milesa." Mohol som len hádať, ako reagoval, keď videl Evie. Možno o nej nevedel. Alebo nevedel všetko. Ani by som sa nedivil, keby mu Camila zatají dôležité detaily. „No byť na vašom mieste, nešiel by som teraz von."

„Zvládnem to." Skôr, než by som sa nazdal, nás tam skutočne nechal. Pár slov som chcel adresovať aj Rene, ale tá sa na mňa vrcholne vykašľala a radšej zašla hore na poschodie. Musela to tu už poznať, lebo po chvíľke som počul otvorenie dverí a potom v tichu zvuk pustenej vody.

Nešťastne som sa pozrel na rodičov, ktorí ale taktiež neboli z momentálnej situácie šťastní. Nemyslel som si, že sa niečo viac o Camile dozvedia týmto spôsobom. Chcel som počkať na vhodný čas, aby som ju predstavil mame a aby im potom o sebe niečo povedala. No takto som mal pocit, že to prebehne za nie práve dobrých udalostí. Hlavne, ak nám tu budú na krk dýchať aj Rena so Shawnom. Nič proti nim, ale teraz nebolo správne obdobie, aby sa tu motali.

„Si v poriadku?" spýtal som sa otca, sotva som im vzal kabáty a hodil ich na sedačku. Mamu sme tiež posadili, aby sa konečne upokojila a my dvaja sme odišli vedľa do kuchyne. „Predsa ti bolo povedané, aby si sa vyhýbal stresu a tak."

„Dá sa to ešte vôbec v tomto svete?" Skleslo som pokrútil hlavou a oprel sa o linku. Ak sa mu ešte raz niečo stane kvôli tomu tyranovi, roztrhám ho holými rukami. „Môžeme byť radi, že žijeme. Nikto tento útok podľa mňa nečakal. Nemali ho prečo čakať. Ak sa nič nestalo tesne potom, ako sme sa tam ukryli, každý dúfal v pokoj." Dozaista áno. Kto by aj chcel podobné problémy? Kto by si želal len tak, zo dňa na deň prísť o strechu nad hlavou? A veľmi som pochyboval, že ľudia čo žili tam dole, mali kam teraz ísť. Keby majú lepšie možnosti, zjavne by nebývali pod zemou.

„Prosím vás, hlavne sa Camily nič zbytočné nevypytujte. Nie teraz, dobre?"

„Stalo sa niečo?" Pokýval som hlavou. Nebola to pravda, ale čo som mu mal povedať? Že ešte stále blúzni z toho, že potrebovala nový čip, na riadenie jej mozgu, ktorý je ako nejaká skladačka? Ešte ani v mojej hlave to neznelo uveriteľne, nieto ešte, keby to poviem nahlas, pred vlastným otcom. Budem to musieť celé nejako zabaliť do cukrovej vaty, aby skutočnosť nevyznela tak zle. Lebo dobré to nebolo. To ani náhodou.

***

„Grayson..." Lenivo som otvoril oči a pozrel na Camilu, iba kúsok odo mňa. Pozerala na mňa prižmúrenými očami, v ktorých ale ešte stále bola veľmi zjavne viditeľná únava. A nie len taká, akú človek zaženie spánkom. Ale únava z celého kolobehu života. „Koľko je hodín?"

„Sedem večer." Ľahol som si k nej sotva pred hodinkou, ale zaspať som nemohol. A pritom som bol vrcholne unavený. „Pokojne ešte spi."

„Zdalo sa mi, že som tu počula nejaké hlasy. Len neviem, či to bol len sen. Sme tu sami, nie?"

„Nie tak celkom." Otočil som sa k nej a pravou rukou si podoprel hlavu. „Sú tu moji rodičia a Rena s Drexelom." Čakal som hocijakú reakciu, ale tú, žeby len privrela oči, tú nie. Posunula sa bližšie ku mne a až keď sa čelom oprela o moju hruď a jednou rukou ma objala, som začul jej tiché zavrčanie nad mojimi slovami.

„Prečo je tu zas toľko ľudí? Nechcem tu nikoho."

„Nemali kam inam ísť," odpovedal som tak pokojne, ako to len išlo. Chápal som, že tu nechce obecenstvo, ani nič podobné, ale čo som mal robiť? Kam som ich mal poslať? A hlavne svojich rodičov. „Carley prišiel k Shawnovi a všetko tam zničil." S Renou sa absolútne nedalo hovoriť, ale Drexel mi po svojom návrate povedal dosť, aby som všetkému pochopil. A aby som toho človeka znenávidel ešte viac.

Camila na to slovne ale nereagovala. A ani som to od nej nechcel. Podľa mňa ešte nikto na svete toho muža nenávidel viac, ako ona. Tak veľmi sa to dalo cítiť. Vložil by som ruku do ohňa za to, že keby vládze, teraz by sa postavila a išla ho zabiť. Nebolo o tom pochýb. Toľko bolesti, koľko jej on spôsobil...to sa nedá odpustiť. A kým ho niekto raz a navždy nezastaví, on bude pokračovať. Zničí celú našu komunitu, ak si tak zaumieni.

„Sú tvoji rodičia v poriadku?" Mlčky som prikývol a vtisol jej pusu na vrch hlavy. „Budem im musieť povedať pravdu. Ak si to...ak si to už neurobil ty." Podľa tónu jej hlasu, sa toho kroku bála zjavne rovnako, ako ja. Nemali sme predsa istotu, ako budú reagovať. Aj tak boli protesty ohľadne toho, čo ona údajne spáchala a keď im teraz povie, že je klon...môže to skončiť hocijako. No vedel som jedno. Aj keby ju rodičia odsúdili, ja zostanem po jej boku. Po tom všetko, mi ju nevezme nikto. Aj keď som sa jej teraz bál, chcel som ju pri sebe. Chcel som, aby bola len moja.

„Neurobil. Nebolo by to voči tebe spravodlivé."

„Čo ak ma hneď odsúdia? Tvoj otec zo mňa nebol nikdy nadšený a keď sa teraz dozvie pravdu..."

„Pozri, najviac záleží na tom, čo si o tebe myslím ja. Chodíš so mnou, nie s mojimi rodičmi." Zasmial som sa a na moje šťastie, sa pridala aj ona. Hoci bola unavená, jej úsmev na kráse nestratil absolútne nič. Bol rovnaký, ako som si naň aj pamätal. „Dostanem aj pusu?"

„Chcel by si jednu?"

„Aj viac, ako jednu." A aj som sa ich dočkal. Na chvíľu, sa zas celý vesmír točil len okolo nás. V momente, kedy mi Camila vzala tvár do dlaní, kedy mi ľavou rukou prečesala vlasy, alebo keď som si ju ja k sebe pritiahol ešte bližšie. Nechcel som, aby bol medzi nami nejaký zbytočný voľný priestor. Nie, keď sme mohli byť telo na telu, presne ako som po tom túžil celý čas, čo bola ona niekde uprostred nekonečnej púšte. „Milujem ťa. Nech by sa dialo čokoľvek."

„Budeš to hovoriť, aj keď ti poviem, čo mám v pláne?"

„Dúfam, že áno." Zaručiť som sa za to nemohol. Od nej už budem radšej očakávať úplne všetko, lebo ak by som mal stále dúfať len v dobré, veľmi často by som bol sklamaný. Ona proste...ona nie je typ, ktorý sa priveľmi riadi ľuďmi okolo seba. Ide si podľa vlastne hlavy. Robí to, čo považuje za správne a dôležité. Plní si vlastné ciele a nie očakávania ľudí naokolo. Keď je to treba, prijme pomoc a slušne za ňu poďakuje, aj keby si najradšej všetko v živote riešila sama. V tomto smere nie je ako ženy, ktoré som doposiaľ stretol. Je jedinečná, odhodlaná pokoriť svet svojou odvahou.

„Budem ešte spať, ak nevadí."

„Mne nie. Len si pokojne oddýchni," uistil som ju a vtisol jej pusu na špičku nosa. Obdarila ma za to ešte jedným prekrásnym úsmevom, ktorý by mal podľa mňa silu, aby roztopil sneh všade naokolo nás. „Sladké sny." Úplne uvoľnene si zložila hlavu na moju hruď, sotva som sa pretočil na chrbát. Zjavne jej táto poloha vyhovovala zo všetkých najviac, ale mne popravde tiež. Mohol som zaspávať s pocitom, že som znova v úlohe, ktorú som doteraz v jej živote zastával. Mohol som sa cítiť, ako jej ochranca, ktorého zjavne nepotrebovala, ale v konečnom dôsledku ho ocenila.

***

„Už to zvládneš sama?" Pre istotu som bol pripravený Camilu podoprieť, ak by sa jej ešte samej nechodilo dobre. Ale vyzeralo to, že jej poriadny spánok počas noci pomohol. Celkovo už mala lepšiu farbu a stabilnejšiu chôdzu. Navyše sa zobudila s úsmevom, čo bolo hneď dobré znamenie.

„Je zvláštne, znova si zvykať na vlastné telo." Obaja sme sa modlili za to, aby čip fungoval tak ako má. Už nikdy som ju nechcel vidieť tak, ako predvčerom. „No určite lepšie, ako keby mám čeliť peklu okolo mňa."

„Peklu?" Iba nad tým pokývala hlavou a vzala ma za ruku. Bok po boku sme zišli dole, kde na nás už čakali moji rodičia. Myslel som, že ešte budú spať, ale zjavne noc v posteli pôvodných majiteľov domu nebola nič moc. Minimálne otec pôsobil, že vôbec nespal. Oči sa mu ale aj tak rozžiarili zvedavosťou, sotva nás uvidel. Camilu ani raz nevidel v moc priaznivej situácii a inak tomu vlastne nebolo ani teraz. Darmo sme boli u nej doma, keď dozaista nebola vo svojej koži a nebola uvoľnená, akoby mala byť.

„Dobré ráno," povedali sme takmer jednohlasne. „Evan a Shawn už prišli?" Otec nemo pokrútil hlavou, pričom mama bola na nohách raz dva. Videl som na nej zvedavosť, ktorú neskryla ani napriek trápeniu zo včera. Jej oči si bez pochýb premeriavali Camilu, ale mal som problém odhadnúť, čo si o nej asi myslí. Prvý dojem je dôležitý, to dozaista áno, no netrúfal som si hádať, či bol dobrý.

„Camila, tak rada ťa konečne spoznávam." Mama jej hneď podala ruku, ktorú Camila prijala trocha váhavo. A hlavne určite nepočítala s tým, že ju hneď vtiahne do objatia. Ona bola stále priateľská duša a určite sa na tento moment pripravovala už dlho. Chcel som niečo povedať, ale mama ju odo mňa odtiahla tak rýchlo, že som radšej zostal ticho a nechal to na nej.

„Mal by si ísť za Renou." Pozrel som na otca, ale následne sme obaja pohľady presmerovali smerom ku schodom. Večer som ju počul ísť do izby, ktorá podľa všetkého patrila Mattovi a keďže tu dole nebola, zjavne sa ešte schovávala tam. „Určite chce ísť hľadať Shawna a nechcem, aby šla sama."

„Dáte na Camilu pozor?"

„Neboj sa." V rýchlosti som na ňu ešte raz pozrel, ale potom som ju nechal plne v opatere rodičov a vybral sa hore schodmi. Popravde, mi bolo Reny ľúto. Prežila veľa vecí, ktoré sa v jej živote nikdy stať nemali. Aj teraz...prečo sa to zas stalo? Prečo akurát Shawn s Evanom ? Dobre viem, čo pre ňu Shawn znamená a ako som si stihol všimnúť, aj k Evanovi má veľmi blízko. A teraz boli zrazu obaja preč. Preto som prvotne zaklopal, ale keď sa neozvalo ani slovo, potichu som otvoril. Nazrel som dnu malou škárou, no keď som ju uvidel sedieť na posteli, vošiel som.

„Rena..." Opatrne som sa k nej posadil, no nenaplnilo sa to, čo som čakal. V očiach nemala slzy. Na jej tvári bol len usídlený neskutočne prázdny výraz, plný bolesti a zúfalstva. Rukami pevne stískala okraj paplóna, až jej z toho obeleli hánky. Preto som sa aj pomaličky natiahol za jej rukami a uvoľnil ich zovretie. „Chceš ich ísť hľadať?" Akoby úplne bez záujmu sa mi konečne pozrela do tváre, ale nepovedala ani slovo. Len sme na seba hľadeli, pričom som ju skoro ani nespoznával. Niečo...niečo nebolo s ňou v poriadku.

Na chvíľu som pozrel von z okna, za ktorým ešte stále zúril nečas. No už akoby snežilo menej, čo určite potešilo hlavne ľudí, ktorí mali na starosti pestovanie a chov zvierat. Nedokázal som si popravde predstaviť, ako sa s podobným počasím popasovali a či budeme mať o niekoľko týždňov vôbec čo jesť. Áno, mali čas sa pripraviť, ale...nemali ani poňatia, na čo konkrétne. Možno niektorí starší áno, ale ľudia v mojom veku, či o niečo starší zjavne ani netušili, čo sneh je. Tiež som ho nikdy predtým nevidel a to som prežil pomaly dvadsaťštyri rokov.

„Ak myslíš, pomôžem ti. Len mi musíš povedať, kde začneme. Kam by mohli ísť?"

„Sú mŕtvi...obaja." Pokýval som hlavou a posadil sa o niečo bližšie. „Nemohli to prežiť." Ale áno, mohli. A určite sa tak stalo. Aj keď krátko, ale poznal som ich. Neboli z tých, ktorí by ľahko prijali svoj osud a nebojovali proti smrti. Nebol som tam, neviem ako to vyzeralo pri útoku, ale veril som, že sa obaja dostali preč. Len tu ešte proste nie sú. Možno potrebujú našu pomoc a len čakajú, kedy ich pôjdeme hľadať.

„Mali by sme to tam dole skontrolovať. Oni, alebo možno niekto iní potrebuje pomoc. Nemôžeme tu len tak sedieť." Opatrne som ju objal, aby som jej tak možno pomohol. Nič to na situácii nemenilo, ale chcel som, aby cítila nejakú podporu. Minule som urobil chybu, keď som ju v tom nechal samú. Mal som zostať a pomôcť, hoci sa ma to netýkalo. Bol som zbabelec. A teraz som to chcel napraviť. Evanovi som to bol dlžný, ak pre nič iné, tak pre život dievčaťa, ktoré milujem. „Obleč sa a pôjdeme, dobre?" Trvalo to, ale napokon prikývla a opätovala mi objatie. Pevne okolo mňa ovinula ruky a tvár si zaborila do môjho trička. Nemali sme zjavne plytvať časom, ale videl som, že to potrebuje. A nemal som jej to za zlé. Až moc dobre som vedel, čo s človek urobí strach o milovanú osobu.

***

„Drž sa pri mne," povedal som potichu, sotva sme zliezli rebríkom dole do kanalizácie. Vypadli sme z domu napokon pomerne rýchlo, Camile, ktorá sa rozprávala s rodičmi som povedal len pár slov. Videl som, že nesúhlasí s mojim odchodom, ale na druhej strane ani neprotestovala. Zjavne chápala, že musím. „Možno sa tu stále niekto motá." Z časti som mal pravdu. Ako sme prechádzali so zbraňami v rukách dlhou kanalizáciou, natrafili sme na ľudí. Alebo skôr na to, čo z nich zostalo. Niektoré telá mali v sebe len najrôznejšie projektily, ale boli tu aj také, ktoré potrhala explózia. Alebo rovno niekoľko explózií. Rena hovorila, že Carleyho muži hádzali granáty, ale odmietal som tomu doteraz veriť. No už som nemal prečo pochybovať. Nie, keď som videl všadeprítomnú krv, pozostatky orgánov, či častí tela.

„Nechcem to vidieť," zašepkala zhnusene, so slzami na krajíčku. Telá ktoré tu ležali, totiž neboli vojaci. Boli to ich ľudia. Obyčajní a hlavne nevinní civilisti, ktorí tu žili. Ľudia, ktorých tu schovávali pred krutým osudom utečencov a vyhnancov. Čo sa im asi odohrávalo v hlavách, keď tu pomaličky umierali? Vinili Shawna z toho, že ich neochránil? Alebo skôr preklínali človeka, ktorý dal povel na ich zabitie? Obe varianty boli vysoko pravdepodobné.

„Môžeš počkať tu, pôjdem to prezrieť pokojne aj sám."

„Nemôžem...nemôžem..." Bolo utrpenie sa na ňu pozerať v takomto stave. Hlavne ak som vedel, aká býva za iných okolností. Iba jediný raz som ju videl takto na pokraji síl. V noc, kedy sme liezli na žeriav a následne sme sa museli schovávať pred tými chlapmi, čo zbili Shawna. Inak jej človek v očiach strach nevidel.

Dal som jej pár minút, aby všetko predýchala a napokon sme sa pohli ďalej spoločne. Kráčali sme pomaličky, skoro po špičkách, len aby nás nik nepočul, ale keď sme vošli dnu...bol koniec. Koniec všetkým pozitívnym myšlienkam, ktoré som v sebe ešte mal. Už dvere zničené od výbuchu hovorili o pohrome, ale keď som očami prebehol po priestore naokolo, prišlo mi do plaču. Krv bola kam len moje zdravé oko dovidelo, v podlahe len kúsok od nás zívali prázdnotou dva obrovské krátery, ktoré viedli až niekam do spodných útrob celej kanalizácie.

„Nemá zjavne cenu hľadať nikoho, kto prežil," povedala Rena s úplne neprítomným výrazom. Videl som tú bolesť, nech sa ju pokúšala schovať akokoľvek. Jej domov bol v troskách, muž ktorého miluje bol možno mŕtvy a kopa ľudí, o ktorých sa doposiaľ starali zbytočne prišla o životy. Telá sme videli všade naokolo. V kalužiach krvi, pod sutinami, s končatinami v naozaj neprirodzených polohách... No telo, ktoré som tu chcel vidieť, tu nebolo. Carley určite utiekol, pričom muži slepo plniaci jeho rozkazy tu ležali bez známok života. Mnoho z nich si zjavne ani nemohlo vybrať, či sa tejto akcie zúčastní. Dostali to príkazom, ktorý museli splniť.

Rozdelili sme sa, ale zjavne ani jeden z nás nedúfal, že niečo nájde. Hlavne asi nič pozitívne. Medzi troskami sme našli len viac mŕtvych, ale ani stopy po nejakých živých ľuďoch. No rovnako žiadne stopy po Evanovi, či Shawnovi. Neboli tu. Aj keď sa mi to hnusilo, prezrel som každé telo, ktoré mi prišlo pod ruku. Ale oni tu neboli. Takže sa im buď podarilo utiecť, alebo...alebo z nich nezostalo dosť na to, aby sme ich vôbec našli. To bola zjavne tá najhoršia možnosť. Keď som už mal ruky plne o krvi a presvedčil som sa, že všetci okolo sú mŕtvi, klesol som k Rene na schody. Nepríjemný mŕtvolný zápach sa miešal s pušným prachom a dymom, čo bol len dôvod navyše, aby sme vypadli čím skôr. Už tu nebolo nad čím plakať. Všetko bolo preč.

„Keď sme prišli po prvé, nikdy by som si nebola myslela, že tu vybudujeme niečo takéto. Domov a nielen pre nás," prehovorila smutným hlasom a pozrela na mňa. „Žilo tu toľko ľudí, ktorí nemali kam ísť. Pomohli sme im, pomohli sme ich rodinám, dali sme im strechu nad hlavou...všetko je preč. Všetko, čo sme roky budovali, je v troskách. Osem rokov je nenávratne preč, Grayson. Mala som šestnásť, keď sme sem prišli a keď som ho spoznala. Bola som ešte mladšia ako Camila..." Ohromene som pozrel na ňu a objal ju okolo pliec. Nikdy by som nebol povedal, že bola tak mladá, keď sa so Shawnom zoznámili. A hlavne, že boli spolu tak veľmi dlho. Osem rokov...to je v dnešnom svete a hlavne v tak mladom veku veľmi krásna doba. O to krajšia, že ich nerozdelilo skutočne nič. No o to smutnejšia, že už pomaly mohli byť rodičmi a po tých rokoch mať spoločnú rodinu.

„Oni sa objavia," dostal som zo seba ťažko. Koho som klamal? Stále som dúfal, že prežili? Ak nie sú ich telá tu, to ešte nič neznamená. Mohli byť zranení a dávno mŕtvi. Alebo ich Carley zajal a odviedol ako rukojemníkov. Stať sa mohlo všetko. „Čo je tam dole?" Tie veľké krátery boli len ďalšia možnosť. Čo ak niektorí z nich využili ako únikový východ. Ak sa nemýlim, pod nami by mala byť voda buď z najspodnejšej kanalizácie, alebo už voda prúdiaca z priehrady.

„Určite nejaká voda."

„Čo ak..."

„Prestaň!" zakričala úplne bez súcitu a odsotila ma od seba. „Môže ti byť jedno, čo sa im stalo! Tebe sa Camila predsa vrátila, tak prečo nie si s ňou?! Nechcem aby si tu bol!" Mlčky som sledoval, ako sa postavila, ale znova klesla k zemi, len o dva schody nižšie. A tam sa to stalo. Na tom mieste prestala v sebe držať slzy a všetok hnev. Najprv sa od stien odrazil výkrik toľkej bolesti, až ma striaslo od zimy a potom prišiel plač. Vodopády sĺz, ktoré v sebe držala zjavne celú noc. Celé hodiny, ktoré strávila modlením sa, aby jej život nebral osoby, ktoré miluje najviac. No zjavne ju nemal kto vypočuť. A ani ja som na celej situácii nemal čo zmeniť. Mohol som len sledovať, ako tam plakala niekoľko dlhých minút a potom vstala na nohy a dôstojne odkráčala preč. Ja som tam ale zostal sedieť. Nechápal som, kde vzala silu aby vstala a odišla. Len tak, bez nejakého obzerania sa. No mala za to moje uznanie. Do tejto chvíle, som si nemyslel, že niekedy stretnem silnejšiu mladú ženu, ako je Camila. No teraz som si mohol priznať, že som sa mýlil.